…inak neprežijeme v dnešnom svete 

Ján Lazorík (* 29. september 1920, Torysa – † 30. august 2015, Krivany) bol slovenský pedagóg, etnológ, folklorista, zberateľ, archivár, fotograf, spisovateľ, šíriteľ používania nárečí, vášnivý zberateľ hmotnej i nehmotnej ľudovej kultúry, botanik.

Pripomeňme si múdrosti, výroky jedinečného človeka Jána Lazoríka: 

• Slovensko je krajina, ktorá na zemeguli nemá obdoby. Dedina, ktorá bola od inej čo len kilometer alebo dva, už mala inšie zvyky, nárečie, kroje, už to bola akoby iná krajina. A my toto nevieme využiť. Všetko sa tu zvrháva, naše pôvodné hodnoty a tradície pohlcuje skaza

• Niekedy každý kraj mal inú obyčaj, iné tíšenie, inú pieseň, inú myseľ, inú reč aj výmysel, iné riadenie, iné obliekanie, iný dom, inú misku aj varešku. Národ bol ako príroda a to bol pravý zmysel života. Tak ako v prírode všade je iný vtáčik aj chrobáčik, iba tá lúka sa nám páči, kde každý kvietok je inakší, a teraz všade rovnaké paneláky, móda, hudba, jeden spisovný jazyk, nie je čo už obdivovať, uctiť, ach Bože, kto ten prihlúpy svet zachráni…

• Najhoršie je – ak sa v médiách aj pripustí niečo ľudové, tak je to len tancovanie, spievanie, takto – producentom veľkomestskej „kultúry“ sa podarilo nárečia a ľudovú tvorbu degradovať len na nejaké ľudové remeslá, na krútenie, ujúkanie, dupkanie pri tanci… No, hoc národ niekedy stále spieval, svoju minulosť neprespieval a nepretancoval, ale – prežil! Prežil v bohatstve nárečových prísloví, múdrostí, v básnickej metaforickej reči, v tradičných všade inších spôsoboch života, v inších zvykoch, všade v inakšom bývaní, správaní sa a v prekrásnom všade inšom krojovom oblečení.

• Dnešné producírovanie sa „folklóru“ – to už len tancovanie na efekt a v umelých krojoch, a to nie je žiadne vzdelanie o národe! Národ o sebe nemá absolútne žiaden časopis, nijaký krajový archív, edíciu, hoc v skutočnosti každá dedinská škola by mala svojich žiakov povinne naučiť istú mieru miestnych piesní, tancov, ale aj zvykov, ale naopak – tu sa deje priam kultúrna genocída: podľa mediálnych len svetových, popartových, jazykovo len umelospisovných relácií naše deti takmer nesmú vedieť, že tu žili nejakí ich predkovia, boli nárečia atď. Namiesto toho aby sa deti v letných táboroch učili naše zvyky, tance, piesne, radšej sa hrajú na indiánov, stavajú totemy a podobne. Cudzie zavádzame a na naše vlastné zabúdame.

• Dnes ľudia len fajčia a napchávajú sa, rastú im bachory, nič sa im nechce. Kedysi to tak nebolo – keď prišli fašiangy, tri dni v kuse sme tancovali, ani nám neprišlo, že sme lační. Ohryzky na suchých gágoroch nám len tak skákali, ale mali sme radosť. Veselili sme sa, potom sme šli do práce, robili sme najhoršie roboty, a ani sme si neuvedomovali, že máme nejaké trápenie. Dnes je pôžitok nahradzovaný pozeraním televízie, v ktorej je samý sex, sexuálna poloha a mejkap.

• Vymizne úcta, už dnes pomaly nemáme na sebe čo obdivovať, na čo byť zvedaví. Všetko je o marketingu, o Superstar a súťažiach o peniaze, o podobných nezmysloch. V televízii vám dajú zjesť živého chrobáka, a keď to urobíte, ešte dostanete peniaze. Je to normálne? Ľudia žijú v absolútnej neznalosti o svojom národe. A nielen to, aj v nevedomosti o zmysle života.“

• Matica slovenská nerobí absolútne nič. Oni len protežujú hrdosť a pýchu, akí sme Slováci. Nič nezveľaďujú, vitríny chátrajú a keď im chce niekto niečo darovať, odmietnu. Matica žije len oduševnením, že sme Slováci, to je všetko.

100 rokov od narodenia etnológa „šarišanológa“  JÁNA LAZORÍKA