Máme slobodnú vôľu? A vieme, aký je zmysel nášho života? 🌸 František Koukolík

„Ak má ľudstvo prežiť, malo by sa zmeniť uvažovanie mocenských elít, a to sa nemení, to je v podstate posledných stotisíc rokov konštantné. Pritom spirituálne hodnoty sú staré, možno ešte predcivilizačné. Stačí sa pozrieť na hviezdne nebo – kto to riadi, čo to riadi – a má položiť otázky. Zmysel života má byť milovať. Zmysel života má byť kooperovať. To, čo ľudia nevedia, je, že kooperují len dve třetiny ľudí, a jedna třetina ľudí vôbec. A tie dve tretiny ľudí kooperujú len vtedy, keď kooperuje ten druhý. Teda svet je po tejto stránke ďaleko trúchlivejší.“ povedal kedysi Dr. Koukolík. Uvažovánie elít je zjavne stále rovnaké. Niektoré veci sa v našich životoch možno zmenili k horšiemu, a skúsme si predstaviť, že niekde aj k lepšiemu. Čo sa odvtedy zmenilo v živote a v myslení doktora Františka Koukolíka, neuropatológa, spisovateľa, pedagóga, rytiera českého lekárskeho stavu a autora desiatok kníh? Tak o tom sa budeme rozprávať práve dnes.

Martina: Pán doktor, keď sme sa dohovárali na našom rozhovore, tak som sa vás pýtala, aké tri témy by ste si priali. A vy ste mali, dá sa povedať, asi hneď jasno: Zmysel života, láska, slobodná vôľa. To sú témy, ktorým sa venujete vo svojich knihách, aj v rozhovoroch. Prečo? Prečo dnes?

František Koukolík: Pretože som, prosím, zvedavý.

VIDEO:

Martina: Sám na seba?

František Koukolík: Na svet, na seba, na svoju interakciu so svetom. Je to zvedavosť od najskorších čias, čo si spomínam. Asi ju provokovali rozprávky, povesti, rozprávanie rodičov, starých rodičov. A začal som sa vypytovať. A pretože som kládol otázky, a otec už nechcel odpovedať, tak mi vložil – to mi bolo 11, 12, 13 – do ruky filozofický slovník Vladimíra Neffa. A to nemal robiť, pretože som ho celý prečítal. Väčšine vecí som samozrejme nerozumel, ale od tých čias – to máte vyše 70 rokov – veci, ktoré som tam v ranej adolescencii stretol, preberám. A zbieram ich nie z hľadiska filozofického, religiózneho, ale z toho, čo k tomu môže povedať moderná neuroveda.

Martina: Pán doktor, ja som povedala, aké tri témy budú, ale napriek tomu ešte vo mne vaša odpoveď generuje doplňujúcu otázku. Pretože vy ste niekde povedali, že jedna z najväčších emócií je, že sa dozviete niečo nové: „Keď sa niečo dozviem, o čom si myslím, že je to skutočnosť.“ Ako to viete? Ako to poznáte?

František Koukolík: Na to je celkom slušný návod, ktorý sa volá „vedecká metóda“. Ja ju nebudem opakovať, pretože by program dopadol školometsky. Ale realitu ide overovať. A ide ju overovať najlepšie – ako som zistil, a ako ma naučil veľký muž, sir Karl Popper – zamietaním, nie dokazovaním. Čiže keď chcem vedieť, či niečo existuje, tak sa pokúsim vec formulovať ako výrok, a testovať, a tento výrok je testovateľný iba negáciou: „Nie je pravda, že…“ Aby som to priblížil, tak výrok je: „Všetky labute sú biele.“ A môžete priniesť ľubovoľný počet bielych labutí, a nedokážete to. Ale stačí jediná čierna, aby ste to zborili.

Martina: Ostatne sa tak volá aj veľmi významná kniha.

František Koukolík: Presne tak, ale to je už posunuté. Taleb to posunul do inej dimenzie ako tá, ktorú mal na mysli sir Karl a ktorú mám na mysli teraz ja.

Martina: Teraz vás donútim ešte k jednému zovšeobecneniu. Pretože napriek tomu, že existuje vedecká metóda, napriek tomu, že vy zodpovedne postupujete otázkami a zamietaním, tak bol ste v živote mnohokrát prekvapený, že sa to nakoniec ukázalo byť inak?

František Koukolík: Od raného detstva veľmi často, áno. A veľmi často nie. Bohužiaľ, ja som, ako viete, patológ, a tam, keď stanovíme diagnózu – naše metódy v súčasnosti umožňujú stanoviť diagnózu s veľkou senzitivitou a špecifickosťou – tak by sme boli prekvapení, keby sa proces nevyvíjal tak, ako sme naučení vedeckou metódou, že sa s vysokou pravdepodobnosťou vyvíjať bude. Vyjadril som sa zrozumiteľne?

Martina: Vyjadrili ste sa zrozumiteľne, a ja sa teším, že o tom budeme nielen v patológii, ale aj v týchto otázkach, ktoré sme si odoslali, diskutovať, a možno spochybňovať.

František Koukolík: Celé to, čo budem rozprávať, je vec na spochybnenie. Nech si ju spochybní každý, kto vie. Zmysel života je pravdepodobne vec, ktorá ide spochybňovať najľahšie, a najčastejšie som sa s ňou stretol u ľudí, ktorých vôbec táto otázka napadne.

Zmysel života nie je myšlienka, ale pocit, ktorý štartuje v adolescencii a rastie, pokiaľ ho pestujeme

Martina: Keď sme sa naposledy rozprávali, hoci nie úplne do hĺbky, o otázke zmyslu života, tak ste mi odpovedali prírodovedeckým modelom, pomerne vecným, jasným, možno až trochu chladným. A teraz som si hovorila, či by ste túto vec rád doplnili o svoje osobné postrehy, a vniesol do toho svoje vlastné pozorovania. Pretože zmysel života sa môže javiť byť vecou veľmi individuálnou. A možno aj nie.

František Koukolík: Ja som sa pokúšal nájsť jednak zmysel života, alebo ozrejmiť si zmysel vlastného života, a jednak pochopiť, čo je to všeobecne. A počas života som zistil, že sa u ľudí, ktorých vôbec táto otázka napadne, a dá sa hovoriť viac ako o myslení alebo myšlienkach, o pocite, o vysoko komplexnom pocite, ktorý pravdepodobne štartuje niekedy v priebehu adolescencie, a rastie s nami, pokiaľ sa oň staráme, ak ho rozvíjame.

Sú ľudia, ktorých otázka zmyslu života nenapadne, alebo sa s ňou stretnú v podobe nárazu do steny v nejakej veľkej existenciálnej kríze. Napríklad, keď ochorie, napríklad agresívnym zhubným nádorom, tak ich napadne: „Aký to mal všetko zmysel, čo som robil, čo som žil, čo som nerobil?“ A potom sú samozrejme ľudia, ktorí sa zmyslu života venujú profesionálne, čo boli profesionálni filozofi, ktorí o tom napísali obrovské knižnice, a môžete si v nich čítať do skonania veku bez toho, aby ste čokoľvek pochopili.

Martina: Vy ste povedali jednu dôležitú vec, že ​​už len to sa pýtať po zmysle života je samo o sebe asi život meniace.

František Koukolík: Môže to byť, nemusí to byť. Záleží na tom, čo vám – keď to poviem úplne po slovensky – čo vám srdce, všeobecne povedané emotivita, ešte všeobecnejšie povedané poznávacie funkcie zlúčené s emotivitou – povedia. A keď prelistujete literatúru, čo o tom kto povedal, tak zistíte, že na zmysel života – a s tým som sa stretol – sa možno pozerať religiózne, ak sa stretnete s ľuďmi veriacimi. Avšak na svete bol a je v súčasnosti zhruba rovnaký počet náboženstiev, ako je jazykov, takže nájdete zhruba rovnaký počet výkladov.

Veď si len vezmime vetvy kresťanstva, vetvy islamu, a to nehovoríme o hinduizme, tam nájdete perfektné, logické výklady v rámci danej vierouky. Potom sú filozofie, o tých som sa zmienil – nechcem hnevať filozofiu, ale sú to strašné knižnice, v ktorých som sa k ničomu nedobral. A potom je prírodovedecký pohľad, ktorý ste nazvali chladným – mne je chladný nepripadá. Mne pripadá krásny, vrelý, neuveriteľný, kam jednoducho súčasné vedecké poznanie došlo, teda k určitým hraniciam, kde si položilo základné otázky. A potom sa stretnete s nihilistickým postojom, kedy vám ľudia povedia, že život nemá žiadny zmysel, že život je beštia, a potom umrieš.

Martina: Prípadne máš deti, odovzdáš nejaký genetický materiál. Ale to je zase iná stránka vecí.

František Koukolík: To je iná. To je k humanistickému modelu zmyslu sveta, ktorý je krásny, vrelý a limitovaný.

Sme postavení z popola raných hviezd a pod ním sa otvára kvantové vákuum, v ktorom nie je čas

Martina: Keď ste hovorili o prírodovednom pohľade na zmysel života, že vám teda príde krásny, a vôbec nie chladný, tak ma poďte pre neho nadchnúť. Pre prírodovedný, prírodovedecký zmysel života.

František Koukolík: To vás – keď nie ste vycepovaná vo vedeckej metóde, a nerobí vám to od ranej adolescencie radosť – skoro určite nenadchnem, pretože budete vidieť niečo ako kryštály.

Martina: Ja vám verím.

František Koukolík: Keď dumáme o zmysle života, mali by sme vedieť, kto sme, čo sme, odkiaľ sme prišli, kam ideme. K týmto otázkam ma veľmi priviedol nádherný obraz od Paula Gauguina. Namaľoval ho v roku 1898 na Tahiti, visí niekde v Amerike, a mal som to šťastie, že som pred ním stál. Je to obrovský obraz. To už bol chorý, bez peňazí, a nebolo mu dobre. A na tom je jadro všetkého bytia. Sú tam bohovia, ľudia, zvieratá, malé deti, a vľavo hore, v zlatom rámčeku sú tri otázky: „Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam ideme?“ A tak sa znova a znova pýtate.

A keď sa chcete opýtať, kto sme, tak sa musíte pozrieť na to, z čoho sme urobení, a ak pôjdete po rovinách zložitosti, tak sa dočítate – čo je pre mňa fascinujúce a nádherné – že sme urobení z popola raných hviezd, pretože z tých sú všetky prvky, z ktorých je postavené niečo také zložité, ako je život. Takže to bolo pre mňa fascinujúce poznanie.

Keď som sa v škole pozeral na nezáživnú Mendelejevovu tabuľku, tak som videl – ako som sa neskôr dozvedel – tých 13 miliárd rokov predtým, keď sa tento zázrak rodil, a Mendelejevovho génia, ktorý z týchto rozhádzaných tehličiek dokázal urobiť vedecký systém. Potom by sme mali vedieť – a to ma ďalej fascinuje – čo je ešte u väčšieho dna, hlbšieho dna, a tam narazíte na niečo, čo ma fascinuje, čomu nerozumiem, a to je kvantová teória.

V matematike som tesne za trojčlenkou – bezbolestne priznávam – a mottom pre mňa je výrok Richarda Feynmana, génia kvantovej teórie, ktorý povedal, že ten, kto tvrdí, že kvantovej teórii rozumie, tým dokazuje, že jej nerozumie. A dostanete sa niekam do hlbín existencie, ktorá je subatomárna, o čom môžeme povedať, že to sú kvantové udalosti v niečom, čo môžeme nazvať kvantové vákuum, kde udalosti vyskakujú a zase miznú. Čas tam nie je, pretože ide tam aj späť, a teda sa anuluje. Mohlo by sa to pohybovať v teplote okolo absolútnej nuly, ale to, čo hovorím, to sú všetko hypotézy, alebo teória, a tie ma fascinujú. A ako mám obrazovú predstavivosť, tak to proste vidím.

Martina: Ja som strávila nejaké hodiny s človekom, ktorý sa mi snažil vysvetliť kvantovú fyziku, a on hovorí, že si naopak vedci vystavali svoju slonovinovú vežu, a robia kvantovú fyziku nesmierne zložitú, aby tam za nimi nikto veľmi nemohol.

František Koukolík: Robil si srandu, a robil ju dobre. Vstupenkou do kvantovej fyziky je dobrá znalosť matematiky, pretože sa tam odohrávajú veci, ktoré nemožno slovne, bez matematického aparátu, popísať. Čiže to, čo hovorím o kvantovej teórii, je na laickej úrovni pozorovateľa zvonku, alebo nejakým spôsobom poučeného laika.

Život je extrémne úzka a najskôr celkom výnimočná forma existencia vesmíru, všetky testy mlčia

Martina: My sa ku kvantovej fyzike dostaneme druhou otázkou fyzika Johna Wheelera, ale ešte máme prvú. A musím povedať, že vo mne vaše odpovede generujú ďalšiu veľkú zvedavosť, a zrazu sa mi chce cez tri témy, ktoré sme si vytýčili, preskočiť, a dúfam, že vám tým nebudem rušiť kruhy. Ale keď som študovala vo vašich knihách – študovala, to znie dobre, jednoducho som si čítala – tak som niečomu rozumela, niečomu nie. Vy celkom stavíte na to, že ja nie som vedec, a nemám v sebe onú vedeckú metódu. Ale zaujalo ma, že ste povedali, že podľa vás je láska hlboký biologický a kultúrny mechanizmus, ktorý je podstatne starší ako samotná ľudská civilizácia.

František Koukolík: Áno, prosím.

Martina: A tak ma napadlo, či by to celé neznamenalo, že vesmír je prejavom lásky? A tam vedeckú metódu ťažko dosadím.

František Koukolík: To ste urobila ohromný myšlienkový skok zo života do neživota. Život je extrémne úzka – pokiaľ vieme – a zrejme úplne výnimočná forma existencie vesmíru. Nikto nepreukázal, že mimo Zeme, alebo mimo Slnečnú sústavu, alebo mimo Mliečnu dráhu, život existuje. Môžeme si to myslieť, že je.

Martina: Ale ako ste povedali, správna vedecká metóda nespočíva v dokazovaní, ale v zamietaní.

František Koukolík: Áno. Čiže ak tvrdím, že tam život niekde je, tak tento výrok testujem, a všetky testy zatiaľ hovoria: „Nie.“ Mlčí to. A je to stará otázka. Enrico Fermi ju položil: „Kde sú tí mimozemšťania?“ Ale to sme odbočili.

Martina: Ale Fermiho paradox to zase rozoberá tak, že tam niekde sú.

František Koukolík: No, mohli by byť.

Martina: A že tam niekde sú a že sme sa nestretli len preto, že…

František Koukolík: Časopriestorové jednoducho…

Martina: A že na to, aby sme sa mohli stretnúť, oni musia vyvinúť to, čomu dnes hovoríme umelá inteligencia. A než k tomu dôjde, tak ich to zničí.

František Koukolík: A to by sme úplne odbočili.

Martina: Odbočili. Nebojte.

František Koukolík: To by sme úplne odbočili.

Martina: Ale ako hovorí Cimrman: „Majstri slepých uličiek.“

František Koukolík: Toto nie je slepá ulička. Je to ulica inam.

Najzáhadnejšie nie je Veľký tresk, ale to, čo bolo pred ním, a vesmíry sa možno rodia stále

Martina: Inak. Vrátime sa späť.

František Koukolík: Vrátime sa k tomu, z čoho vznikol vesmír. Nikto nevie. Hovorí sa o Veľkom tresku. To, čo je najfantastickejšie, najzaujímavejšie, najzáhadnejšie, je to, čo bolo predtým. Čiže keď si o tom čítate, tak som si vytvoril svoju detskú predstavu kvantového vákua – kde vzniklo, ako vzniklo, prečo vzniklo, neviem, kto to urobil, čo to urobilo, neviem. Existuje to. Čas tam nie je. Ale existuje tam Heisenbergov princíp neurčitosti. A pretože tam existuje, tak je určitá pravdepodobnosť, že to niekde buchne, a vzniká vám vesmír. Pokiaľ táto hypotéza platí, alebo predstava, tak sa vesmíry rodia furt.

Martina: Ale pokiaľ platí evolúcia, tak šimpanz už mal byť môj najlepší kamarát.

František Koukolík: Nebol by. Keby ste mu siahli na jablká, nebol by.

Martina: Ťažko povedať. Pred pár rokmi som robila rozhovor s prekladateľom knihy „Achillovej päty evolúcie“. A je krásne sledovať, ako nás princíp stvorenia, o ktorom ste hovorili, vedie skrze vieru – nehovorím náboženstvo – skrze vieru, a skrze veci nedoložiteľné a neopísateľné. Alebo to, že skutočne – teraz to poviem trochu hrubo – keď vezmeme budík, budeme naňho pôsobiť veľkou silou za veľkej teploty, a tlakom, tak zase z neho bude budík. To je vlastne taký úžasný súboj. Ja viem, že pre vás z toho víťazne vychádza evolúcia. Ale ste si istý? Istý asi ťažko.

František Koukolík: Nie som si istý. Moja odpoveď tu hovorí: „Tu končím, ďalej neviem.“ A pretože tu končím, ďalej neviem, tak nebudem – okrem svojich detských predstáv – konštruovať ďalšie teórie. Nemyslím si, že by bolo niečo, čo tento vesmír stvorilo. Mám, ako som hovoril, detskú predstavu kvantového vákua, v ktorom existuje Heisenbergov princíp neurčitosti. Ak to platí, potom by mohli vznikať vesmíry stále.

Podmienky pre vznik života sú menej pravdepodobné ako ceruzka stojaca pri zemetrasení na špičke

Martina: Mne sa vybavil výrok, tuším Marka Twaina, ktorý hovorí: „Napriek tomu, čo som sa naučil v škole, som sa vzdelal.“ A tak sa vlastne chcem opýtať – pretože, čo sa týka vašej vedeckej erudície, môžem vychádzať len z vašich výrokov: Nechávate si priestor aj pre fantáziu?

František Koukolík: Samozrejme.

Martina: Vy ste povedali, že máte dobrú obrazotvornosť a predstavivosť.

František Koukolík: Áno. Keď si predstavím, ako vzniká popol raných hviezd, ako sa rozprskne do priestoru, a vzniká ďalšia a ďalšia generácia hviezd, a až sa niekde v nejakej zapadnutej galaxii niečo kondenzuje okolo hviezdy, ktorá sa volá Slnko, ktorá je dosť ojedinelá tým, že už je sama, urobí si preto hmlu, zahustí sa, urobí si súbor planét a vytvorí si absolútne nepravdepodobné podmienky. Absolútne nepravdepodobné. To je menej pravdepodobné ako ceruzka v zemetrasení držiaca sa na špičke. Absolútne nepravdepodobné. A narodí sa život.

Martina: Má vo vašom slovníku priestor slovo „náhoda“?

František Koukolík: Samozrejme.

Martina: Proste si ten prach tak nejako putuje, a povie: „Tu sa usadíme?“

František Koukolík: Jeden z parametrov prírody je náhodnosť, stochasticita. Čiže samozrejme, že má.

Martina: My sme sa naposledy rozprávali o fyzikovi Johnovi Wheelerovi, a vy ste nám pripomenuli, že sa vám páčia jeho otázky definujúce zmysel života, alebo kladúce správne otázky na zmysel života.

František Koukolík: Tam, kde by mohli byť limity. Pokiaľ viem, nikto v súčasnosti nevie dobrú odpoveď na všetkých päť otázok.

Martina: Ale ma zaujíma, ako si o tom preludujete vy. A prvá otázka znie: Prečo niečo existuje? Alebo prečo nie je nič? Prečo je niečo? Len táto otázka stačí na to, aby človeku explodovala hlava.

František Koukolík: Presne tak. Je to otázka, ktorú nevymyslel Wheeler, už pred ním o tom uvažoval napríklad filozof Leibniz. Môj pokus o odpoveď je nasledujúci: Keby existovala ničota, tak by sa nemal kto pýtať. A podľa môjho názoru aj to, čomu hovoríme nič, je niečo.

Nič je logický pojem, ktorý existuje len v interakcii synapsií, podobne ako Pegas alebo nula

Martina: A tiež predstavy, že v nekonečnom vesmíre môže byť priestor aj pre nič?

František Koukolík: Nie, ak je vesmír nekonečný, tak je to furt niečo. Nič je logický pojem, a ako taký ničota existuje – v podobe interakcie synapsií, pretože sme si ho vymysleli. Čiže fyzikálne nič, podľa môjho názoru, neexistuje.

Martina Matematicky máme nulu.

František Koukolík: To je nula. Ja neviem, či tomu môžem hovoriť „nič“.

Martina: Ale všeobecne, keď odo mňa dostanete nulu, veľmi toho nedostanete.

František Koukolík: Áno, ale keby som povedal, že to nie je nič, tak ma určite všetci matematici budú mlátiť kladivkami do hlavy. Kdeže, to je nesmierne užitočný, geniálny vynález matematiky. To máte ako s Pegasom. Ten fyzikálne neexistuje, ale v predstavách je krásny, sú s ním rozprávky, a dá sa s ním rozprávať. Takže si myslím, že to tak je aj s pojmom „nič“. Myslím, že to môže byť zle položená otázka.

Martina: To znamená, že tu už by som sa možno dostala k otázke – keď sa bavíme o tom, že nič nie je nič, a teraz ste uviedli Pegasa, ja možno budem premýšľať skôr o jednorožcovi – že stačí o veciach premýšľať, aby bolo niečo?

František Koukolík: Akonáhle začínate o veciach premýšľať, dejú sa strašné veci.

Martina: O tom mi rozprávajte…

František Koukolík: Nebudem. Radšej nie. A myslím strašné veci v neurofyziologickej hlave. To je niečo strašne zložité. A narodí sa z toho niečo, čomu sa dá hovoriť pojem, ktorý slovne označíte. A z toho nič máte niečo.

Martina: A čo sa v tej chvíli odohráva v hlave? Dnes už je to merateľné cez najrôznejšie zobrazovacie techniky, ale možno nie úplne.

František Koukolík: Chcete, aby som sa do toho naozaj pustil? Je to strašné. To tým strávime dva alebo tri roky.

Martina: Skúsme to.

František Koukolík: Dobre. Ľudský mozog má 64 miliárd nervových buniek, a medzi nimi je 100 až 150 biliónov synapsií, čiže miesta, kde si vymieňajú informácie. Architektúra je nenáhodná. Súčasné funkčné zobrazovacie metódy rozlišujú v našom mozgu asi 60 sietí veľkého rozsahu, ktorým sa hovorí „konektómy“.

Náučné slovníky

Martina: Z tých 150 biliónov?

František Koukolík: Šesťdesiat sietí veľkého rozsahu, z ktorých každá komunikuje prakticky – až na výnimky – s každou, rozprávajú sa, sú prepletené. Ešte ku všetkému je to naprogramované od začiatku vývoja života, tri a pol miliardy rokov. Potom je to naprogramované tým, kto boli vaši predkovia až po vnútromaternicový život, a potom až po vašu súčasnú skúsenosť. Čiže informačne je to niečo extrémne zložité.

Nevieme ani to, čo nevieme, a rozsah našej nevedomosti zostáva neznámy, ale je určite ohromný

Martina: V tomto prípade začínam chápať, že môžeme mať pocit – vo svetle toho, čo všetko už vieme – že vieme niečo. Ale potom tam môže byť vec, ktorá nám to možno stavia do úplne iného svetla, takže sa možno dá niekedy povedať, že vieme nie nič, ale málo.

František Koukolík: My nevieme, čo nevieme. Čiže nevieme, či vieme málo, alebo veľa. Rozsah našej nevedomosti je neznámy, a určite je ohromný. A na tento argument prosím pozor, aby sme nespadli do toho, čomu sa hovorí argumentum ad ignorantiam.

Martina: Tak by muselo nasledovať argumentum baculinum. A od vás argumentum voči mne ad misericordiam. Prerušila som vás, prepáčte.

František Koukolík: Čiže tieto systémy sa nejakým spôsobom rozprávajú, a jedným z kľúčových systémov je jazyk. To je obrovská sieť. A nejakým spôsobom to funguje. Buď to dostane podnety zvonku, zmyslami, alebo zvnútra organizmu, alebo zvnútra samého seba, z pamäťových, dajme tomu, obvodov. A váš mozog s tým začne nejakým spôsobom pracovať. Toto je šupka alebo obal toho, čím sa v rôznej podobe zaoberám posledných sedemdesiatpäť rokov, a kde som šťastný. Naozaj šťastný, že som sa dožil funkčných zobrazovacích metód, pretože nám začali hovoriť veci, ktoré by pred ich zavedením, pred rokom 2000, boli jednoducho sci-fi.

Martina: Vy ste sa dožil svojho vlastného životného sci-fi.

František Koukolík: Áno, urobeného v praxi. Nádherného, ​​a samozrejme krehkého. Je to skutočne zložité.

Všetky príspevky s František Koukolík

^{Rádio Universum}