Debilizácia spoločnosti je lacnejšia ako agresia, je to účinný nástroj moci 🌸 František Koukolík
„Akonáhle začínate o veciach premýšľať, dejú sa strašné veci,“ varoval s nadsádzkou v predchádzajúcej časti nášho rozhovoru neuropatológ František Koukolík. Sám nedbal vlastných varovaní, a už vyše sedemdesiat rokov sa zaoberá najťažšími otázkami, aké človek môže riešiť. Prečo vôbec niečo existuje, a nie nič? Z čoho sme urobení, kam ideme a prečo? Má ľudský život zmysel, alebo si ho len nahovárame? Odpovede nehľadá vo viere, ani vo filozofických traktátoch, o ktorých hovorí: „Môžete si v nich čítať do skonania vekov bez toho, aby ste čokoľvek pochopili.“ On hľadá v prírodných vedách a jednu odpoveď už našiel – sme zložení z popola raných hviezd. Každý prvok v našom tele vznikol vo hviezdach, ktoré vyhasli. Dnes sa vydáme tam, kde sa odpovede hľadajú najhoršie.
Martina: Pán doktor Koukolík, my sme boli pri prvej otázke. Druhá otázka, tu sme niekoľkokrát načali a v poslednom rozhovore sme ju len pomenovali. Prečo existencia má kvantovú povahu? A ma prekvapilo, keď som čítala komentáre pod touto odpoveďou, koľko ľudí písalo otázku: A ako môžeme vedieť, že to má kvantovú povahu?
František Koukolík: Veľmi jednoducho, stačí tresnúť päsťou do stola alebo si pustiť koľajnicu na palec.
Martina: No jasne, prepáčte, ešte viac.
František Koukolík: Tým pádom ste v makroskopickom svete, pretože obaly atómov, ktoré sú okolo vašej ruky, jednoducho neprešli obalmi atómov, ktoré sú na doske tohto stola. Keby sme boli v kvantovom svete, tak vaša ruka tým stolom prejde.
Martina: Možno som sa len málo sústredila.
František Koukolík: Nie.
Martina: Vieme, že niektorí mnísi to dokážu.
František Koukolík: No, tvrdia. Tvrdia. Ja by som, prosím, nerád zabiehal, pretože by som bol ukrižovaný a upálený ako hrozný kacír.
Martina: Nebudem vás tam vláčiť, zaujíma ma váš názor.
VIDEO:
František Koukolík: Čiže akonáhle sa dostanete do kvantového sveta, tak sa tam, čo som čítal, dejú úplne nepredvídateľné veci, ktoré sa v makroskopickom svete nedejú. No, a v každej analýze každého čohosi sa dá dostať na kvantovú úroveň, že jo. Od toho sú napríklad tie obrovské urýchľovače, ako je CERN. Takže tam sa dá naozaj bezpečne povedať, že tento svet má kvantovú povahu.
Martina: Tak uvidíme, možno si počkáme aj na toto science fiction.
František Koukolík: No, toho už sa asi nedožijem, ale veľmi by som si to prial.
Martina: Každý deň môžeme čítať v novinách: Vedci prišli s objavným, prevratným objavom, že…
František Koukolík: Áno, ale nečítame tam, že vedci prišli na to, že to tadiaľto nejde. Nevedie, pretože sa zásadne publikujú kladné výsledky. To je hrubá chyba, omyl a prehrešok.
Martina: Súčasnej vedy. A tej minulej.
František Koukolík: Časopisy berú kladné výsledky, neberú výsledky záporné, tadiaľto to nejde. Trošičku to môžu odbúrať predregistrované štúdie. Čiže zadáte nejakej poriadnej komisii, čo chcete robiť, tá vám povie áno, skúste to, a potom to uverejní bez ohľadu na to, či výsledok bol kladný, alebo záporný. Čiže tomu sa hovorí predregistrované štúdie. Myslím si, že to je veľmi vďačný nástroj na odbúravanie neistôt, najmä v niektorých vedách, ako je psychológia.
Martina: Tu už by sme sa zase dostali do ďalšej odbočky, a to je, že mnohokrát sa skrátka – pravdepodobne vo vede sme to párkrát zaregistrovali – dá cieľ a potom sa všetky pokusy prispôsobia tomu, aby cieľ bol dosiahnutý.
František Koukolík: To býva potom nejaký druh podvodu. Ako podvodné konanie zamoruje v súčasnej dobe celý náš svet, tak bohužiaľ zamoruje aj vedu.
Vesmír svojim pozorovaním netvoríme, len ho opisujeme – a nevieme, ako by ho opísal niekto iný
Martina: Tretiu otázku už sme vlastne tak trochu odpovedali, to je taká krásna éterická otázka. Či spolutvoríme vesmír tým, že ho pozorujeme? A tu sme sa bavili o mýtoch.
František Koukolík: Ja sa domnievam, že na tom niečo je. Nešlo by to otestovať, iba ak by sme mali non-ľudskú bytosť, rovnako inteligentnú ako človek, ktorá by pozorovala to isté. Niečo ako dvojníka. My vytvárame – alebo skôr ako nás evolúcia skonštruovala – naše poznávacie mechanizmy tak, že to, čo je mimo nás, zvonka nás, spoznávame práve nimi, svojimi neuro-, bio- a psychomechanizmami. Čiže ja by som nepovedal, že týmto spôsobom svet tvoríme, ale nejakým spôsobom ho opisujeme. Čiže keby som to spolutvorenie preformuloval na druh opisu, tak by mi to bola prívetivejšia otázka.
Stanisław Lem, geniálny, tiež doktor a písal sci-fi, na toto napísal rozkošnú… To už potom písal také kvazifilozofické úvahy, že matematik je človek, ktorý sedí niekde v kozmickej lodi vo vesmíre a vždy do toho temného vesmíru vystrčí ručičku. Niečo z toho vytiahne a má na to nachystané šatôčky.
Martina: Vzoreček.
František Koukolík: Trenírky alebo šatôčky. No, a to je súbor rovníc. A buď to pasuje, alebo to nepasuje. Čiže to je, myslím, geniálny prímer toho, ako je to s naším poznávaním vesmíru. Spoluvytvárame? Nie, vesmír existuje objektívne, ale nejakým spôsobom ho opisujeme. Keby bola non-ľudská inteligencia, nezávislá, vznikla inde, tak by ma strašne zaujímalo, ako by opisovala ona. Ortodoxní matematici alebo klasickí matematici by boli pevne presvedčení, že by ho opisovala v rovnakých systémoch rovníc ako my. Ale ja by som sa na to, prosím, rád pozrel.
Martina: Ona nám to možno za chvíľu, tá iná inteligencia, povie, myslím tá umelá. Ale to je trošku iný prípad.
František Koukolík: To je iný prípad. To je ľudské dieťa.
Martina: Áno, tá je konštruovaná z našich myšlienkových konštruktov.
František Koukolík: Áno, môže nás prekonať, to áno, ale je to ľudské dieťa.
Martina: Vy ste povedali, že vesmír nevytvárame tým, že ho pozorujeme, ale opisujeme.
František Koukolík: Áno.
Informácia nikdy nestojí sama o sebe, vždy visí na nejakom nosiči z látky a energie
Martina: A potom premýšľam vlastne, prečo teda štvrtá Wheelerova otázka znie: Je existencia z informácie?
František Koukolík: To je, povedal by som, otázka diabolská. Nemyslím si to. Nemyslím si to z toho dôvodu, že nepoznám žiadny dôkaz, že by informácia existovala separátne od svojho materiálneho energetického nosiča. Všetky podoby informácie, o ktorých viem – možno mi niečo z fyziky uteká – majú vždy, sú vždy viazané na nejaký typ látky a energie. Na to som neprišiel ja. Na to prišla, prosím, indická filozofia, jeden z tých ich šiestich systémov, ktorý je samozrejme preoraný do súčasnej reči. Hovoril, že svet je tvorený troma gunami. Sattva, tamas, radžas. Čiže my by sme to mohli preložiť ako informácie, energia, látka. Čiže nemyslím si, že by informácia tvorila existenciu.
Martina: A nie je napríklad svetlo svojim spôsobom tiež informácia?
František Koukolík: Môže byť.
Martina: Ktorá nie je úplne viazaná na…
František Koukolík: Ale no, samozrejme, že je.
Martina: No tak, áno.
František Koukolík: A prosím, je. Einstein za to dostal Nobelovu cenu, za prácu z roku 1905.
Martina: Ja viem, rýchlosť svetla, ale predsa na…
František Koukolík: Na to, že sa svetlo môže správať ako guličky. A vyraziť z niečoho niečo. No a potom sa zistilo, že keď sa dohovoríme, ako sa môžeme správať ako guličky, ako vlny. A spadneme do kvantovej fyziky, ja zatváram dvere.
Martina: To, že sa svetlo môže správať ako guličky, to mi ušlo. Ale myslíte tým, ako hovorili, že keď sa zatmie, a potom ako dlho poletí?
František Koukolík: Nie, nie, nie, nie, nie. Tu ide o to, či má svetlo korpuskulárnu alebo vlnovú povahu. O tom dumal už veľký Newton. A ešte geniálnejšie, niekedy okolo roku 1800, o tom dumal Thomas Young. Geniálne, tuším, Angličan. Že by to mohli byť nejaké guličky, objavil v polovici 19. storočia jeden Rus, ktorý nechal vo vákuovej trubici padať výtrusy. Myslím, plavúňa alebo niečoho. A svietil na nich prudkým lúčom svetla. A zistil, že ten lúč svetla tie padajúce výtrusy odtlačí. Čiže to musí mať nejakú guličkovú … Že to má nejaký tlak.
Martina: No, ale možno sa to v tom vesmíre… Možno to môže byť ovplyvňované vecami, ktoré sú pre nás nemerateľné. A trošku sa bojím – trošku ako Tomáš Fürst svojho času, keď komentoval nejaký výsledok, tak povedal: Takže na základe týchto testov o tom vieme veľké guľové, len s presnosťou na dve desatinné miesta.
František Koukolík: To je vtipná otázka, ale pozor na argument ad ignorantiam. Vždy je dlžné – vedecká kapacita vám to povie – položiť výrok testovateľný. Nie netestovateľný.
Martina: Ja som to netestovala, a určite ste o tom čítali oveľa viac ako ja, ale že by mi to hlavou nevŕtalo ďalej, to by som…
František Koukolík: To sme dvaja.
Martina: Takže existenciu z informácie sme…
František Koukolík: Nemyslím si.
Martina: …zhodili zo stola.
František Koukolík: Je to geniálny Wheeler. Ja som František Koukolík, netrúfam si to, ale nedomnievam sa, nedomnievam sa, že by informácia tvorila existenciu. Je to jej fazeta. Zložka. Jedna – ak sa chcete pridržať systému indickej filozofie – jedna z gun. Informácia, tak ako som si o nej čítal. S tými definíciami spokojný nie som, aj keď existujú. Neutrhnete to.
Zmysel javom dávame my sami, ale stačí ťažká depresia alebo jedna droga, a celý svet sa rozsype
Martina: Ja som s tým tiež nespokojná, ale nebudem teda trhať. My sme začali zmyslom života. Život je možno aj určitý jav, alebo povedzme prejav. A to je piata Wheelerova otázka. Čo dáva javom zmysel?
František Koukolík: My. My, ľudia.
Martina: Ale to je argumentácia kruhom.
František Koukolík: Nie. Javy existujú. A keď sme v poriadku, tak im od najranejšieho detstva – pretože sme na to vývojovo napísaní – dávame zmysel. Zmysel ide rozhodiť intoxikáciou, ťažkým ochorením mozgu, poriadnou depresiou. Zrazu, keď by ste sa, nedaj Bože, príliš opili alebo dostali nejaké psychofarmakum alebo nejakú, nedaj Bože, drogu, tak sa vám svet rozsype. Doslova. Stačí lysergamid. A nedáte javy dohromady. Budete si myslieť, že lietate, a budú vás kamaráti držať, aby ste nevystúpili z otvoreného okna na piatom poschodí. Čiže sme napísaní evolúciou, životom na to, že javy majú zmysel. Nevieme často. Pletieme si príčinnú súvislosť s časovou, s následnosťou, a ďalej už nebudem, pretože by som sa v tom zamotal.
Martina: Čo dáva životu zmysel? Tu sme začali, a keď som si to tak iba testovala, že som to poslala pár známym z rôznych oblastí, tak mi veľmi často prišla odpoveď: Zmysel života je ten, ktorý mu dáme my sami.
František Koukolík: Keď sa vám to podarí. Pretože boli milióny, miliardy ľudí, ktorí túto obrovskú šancu, ktorú my – bohatí, vzdelaní a tak ďalej – máme… A miliardy ľudí ju počas dejín aj v súčasnosti nedostali a nemajú. Sú to iba otroci. Ja som odbočil. Je to absolútne nefér. Ale takže sa vrátim.
Ako doktor som sa veľakrát stretol s tým, keď ľudia narazili na fundamentálnu otázku zmyslu svojho života v okamihu, keď sa dozvedeli, že umrú. To je naše remeslo, my odčítame biopsiu, tam často preukážeme vysoko zhubný, vysoko agresívny nádor. A stáva sa, že sa ľudia o tom prídu porozprávať. To je niečo, s čím sa stretávam celý čas, čo robím remeslo. Čiže to je nejakých 60 rokov. Ľudia reagujú veľmi rôzne, podľa svojej nátury. Niekomu sa doslova zrúti svet a niekto hovorí: Som rád, že mám deti, že som napísal knižku, že som dal dohromady fabriku, že som dal prácu ľuďom, že som prišla na to, ako sa poriadne pletie sveter. U každého človeka je to iné a v tejto hroznej životnej situácii neraz vidíte, že ten zmysel existuje a že ho ľudia majú alebo nemajú. A keď sa im zmysel života rozpadne, to je hrozné.
To som zažil raz, keď som bol na chirurgii v jednom krajskom meste. Prišiel tam vysokopostavený katolícky kňaz a mal plné brucho nádorov, s ktorými sa nedalo vôbec nič robiť. Tak tam tak spokojne bol, našťastie nemal bolesti, našťastie mal priechodnú zažívaciu trubicu, takže tam tak ležal a pýtal sa, čo budeme robiť ďalej. My sme mu vždy dali, aby mu bolo dobre, infúziu s niečím, bolesti nemal, iba sme to zafarbili nejakým vitamínom, ako sa to robí. No a po chvíli som s hrôzou zistil, že ten človek si myslí, že ho Boh skúša, že je na kríži, a keď to bude zlé, tak že ho Boh spasí. A keď zistil, že ho Boh nespasí, tak sa ten človek úplne rozpadol. Doslova rozpadol. Bolo to „Eli, Eli, lama sabachthani?“ Prečo si ma opustil? Takže v tej chvíli sme boli veľmi radi, že máme morfín a lytickú zmes. Uviedli sme ho do raja a v pokoji odišiel.
Martina: Možno, že si tú spásu predstavoval trochu inak? Možno, že mu dôjde, keď by sme sa na to pozreli z náboženského…?
František Koukolík: Keď som s ním hovoril, tak bol presvedčený, že sa stane zázrak. Že sa mu to brucho smrskne, že vstane, a pôjde späť kázať. Takto si to celkom vecne predstavoval a zistil, že sa to nestane a že nie je v ľudských silách to urobiť. To je strašný náraz viery alebo typu doslova detského priania do reality. Ako doktori sa s týmto stretávame, alebo stretávali sme sa s tým často.
Martina: On čakal zázrak?
František Koukolík: Áno, zázrak sa nedostavil.
Generalizované zhubné nádory niekedy spontánne ustúpia, ale zázrak to podľa Humeovej britvy nie je
Martina: A dostavil sa niekedy vo vašej praxi zázrak?
František Koukolík: Záleží na tom, ako by sme to definovali. Ako veľmi nepravdepodobnú udalosť?
Martina: Vyložila by som to tak, že napriek všetkému skúmaniu, napriek všetkým testom, napriek jasnej prognóze, ktorú nám umožňujú naše zobrazovacie techniky, ten človek neposlúchol a neumrel.
František Koukolík: Neumrel. Stalo sa to, stáva sa to. Je to opakovane popísané, tieto generalizované malignity, že išli spontánne späť. Býva to pri zhubných nádoroch v brušnej dutine, keď nezomrú na zápal pobrušnice. Tak tá zápalová reakcia pritlmí nádor. Vieme to od malých detí, ktoré mali leukémiu, a dostali osýpky. Prežili osýpky, leukémia načas zmizla. Ale, milá Martina Kociánová, som presvedčený, že zázraky neexistujú. Naučil ma to známy skeptik David Hume, ktorý vymyslel britvu na zázraky. Odvtedy ho má cirkev na indexe. Či ho už z neho vybrala, neviem.
Martina: Milý pán doktor, Františku Koukolíku, ja sa… ja chcem poznať, chcem vedieť. Ale napriek tomu si chcem ponechať predstavu zázrakov.
František Koukolík: Bolo by to báječné, keby bol zázrak.
Martina: A možno, že tým spolu vytvoríme vesmír.
František Koukolík: Ani trošku.
Martina: Keď tomu budeme veriť.
František Koukolík: David Hume by z nás mal srandu. David Hume hovoril, že žiadne svedectvo nie je schopné dokázať zázrak. Ibaže by bolo zázračnejšie ako ten zázrak, ale v tom prípade sa entity vyrovnávajú. Ale ten istý David Hume, nesmierne vtipný chlap, génius, jeden z ľudí, ktorí ma myšlienkovo zásadným spôsobom ovplyvnili…
Dočítal som sa zmienku, ako sa stať na chvíľu hlboko veriacim človekom. O ňom sa šepkalo – v tom čase to ešte nešlo povedať nahlas – že je ateista. Stalo sa mu, že spadol do močiara, z ktorého nemohol von. A okolo išla jedna z predavačiek, negramotná. Zazrela ho tam, videla, že to je Hume, a povedala, že mu z toho pomôže, keď odrečie otčenáš. On ho odriekal, ona mu pomohla. A túto historku David Hume rozprával Adamovi Smithovi, otcovi politickej ekonómie. Hovoril: Najlepšia učiteľka teológie, ktorú som zažil.
Martina: Proti tomu sa nedá vôbec nič namietnuť, pretože…
František Koukolík: Nič ľudského nie je…
Martina: Ja tu spomeniem Arnošta Goldflama, ktorý hovorí: Som taký ateista, až sa bojím, že ma Pán Boh potrestá.
František Koukolík: Buñuel hovoril niečo podobné. Že áno, poznáte to. Zaplať pánboh, som ateista.
Martina: Ja sa pokrižujem a budeme pokračovať ďalej.
František Koukolík: Dobre. A ja to kopyto schovám, hej?
Až na dve výnimky tí ľudia zmysel svojho života nakoniec našli, a najstatočnejšie boli ženy
Martina: Pán doktor, keď sa bavíme o konkrétnych veciach, s ktorými sa vy stretávate, a veľmi často ste potom bol s ľuďmi, ktorí sa skrátka dozvedeli fatálne diagnózy, a bavili sme sa o tom, že niektorí to zvládajú lepšie, niektorí horšie, niektorí boli vďační. Povedzte mi, je viac tých, ktorí povedia: Môj život mal zmysel, alebo je viac tých, ktorí hovoria: Ja som ho mal prežiť inak?
František Koukolík: Až na jednu, dve výnimky tí ľudia vždy ten zmysel vo svojom živote našli a boli nesmierne statoční. No, a najstatočnejšie boli, prosím, ženské. Mali deti, niečo odovzdali, niečo ich naučili, mali podarené, zrelé, dospelých, normálnych ľudí. Hovorili: No, ono to malo zmysel.
Martina: Na to, aby si človek povedal, či jeho život má zmysel, na to si musí klásť otázku. A tým sme takmer začali. A vy hovoríte, že klesá schopnosť pýtať sa na veci, ktoré nás presahujú. Hovoríte debilizácia, čo je podľa vás nesmierne cenný mocenský nástroj, ktorý zbavuje ľudí ich potenciálu. To vás vlastne citujem. A je podľa vás lacnejšia ako agresia. Ja teraz drobne odbočím: keď ste tu spomínal Stanisława Lema, tak ja som si najmä za minulej vlády spomenula na jeho výrok: Nemajte politikom za zlé, že sa pri moci držia klamstvom a podvodom. Tiež by to mohli skúsiť násilím. Teraz budem pokračovať. Podľa vás je debilizácia lacnejšia ako agresia. A môže byť šitá na mieru rôznym skupinám. Od univerzitných profesorov až po užívateľov sociálnych sietí. A ja si pokladám otázku, nie či vajce, alebo sliepka, ale povedzte mi, čo vlastne bolo skôr? Príde mi to dôležité: Či pokles schopnosti pýtať sa, alebo debilizácia?
František Koukolík: No, mám pocit, že to ide svojim spôsobom ruka v ruke. Nepriamym dôkazom je takzvaný Flynnov efekt. To bol novozélandský psychológ, ktorý preukázal, že IQ za posledných 100 rokov, niekedy od roku 1918, rastie. Testy inteligencie z roku 1918 sa nedajú porovnať s testami inteligencie o 100 rokov neskôr. No ale ten rast sa zastavil. Čiže niečo sa s populáciou deje.
Ak sa chceme udržať pri moci a ak chceme udržať absurdný model spoločnosti s čím ďalej tým užšou mocenskou politickou špičkou, tak musíte tým pod sebou hovoriť niečo, čokoľvek, aby nechceli svoj diel. Svoj podiel. No, a na to je rad debilizačných mechanizmov. To, čoho sa obávam alebo čo si myslím, je, že to máme v génoch. Pretože ak porovnáme správanie ľudských skupín so správaním šimpanzích skupín, tak je tam niekoľko spoločných menovateľov. Hierarchické usporiadanie skupiny, teritorialita a súťaž o zdroje.
A v každej ľudskej skupine, čo sú dejiny dejinami – čiže posledných desaťtisíc rokov, aby som bol presnejší, čiže od doby vzniku civilizácie, od poľnohospodárskej revolúcie – máte pyramídu mocenskú, hore sú špičky, ktoré žijú vo svojej nike, a urobili všetko možné aj nemožné, aby tu niku nestratili. Keď sa pozriete do ľudských dejín, každá revolúcia, každé povstanie, každá vojna, ktorá sa pokúsila tento systém zmeniť, dopadla rovnako. Spoločnosť sa na čas rozsypala, zdanlivo, na týždeň, na mesiac, na dva. No, a za pol roka, za rok, za tri ste mali pyramídu znova, len že keď to dobre dopadlo, tak hore sedel niekto iný, prípadne niekto s prezlečeným kabátom. Celé dejiny je to rovnaké. No, a moc je sladká. Moc je pre mnoho ľudí niečo ako heroín. Existuje mocenská závislosť a mocenská posadnutosť. Takže si myslím, že sme v súčasnom okamihu dejín extrémne rizikovom.
Špička pyramídy je čím ďalej vyššia, užšia a bohatšia – a úplne odtrhnutá od reality
Martina: A prečo si myslíte, že je viac ako…
František Koukolík: No, pretože sú jadrové zbrane. A akonáhle sa akákoľvek mocenská špička – nie tá, ktorá je vidieť v televízii, pretože to sú len ľudia určení na to, aby oznamovali, hovorili, obvykle sú kontrolovaní niekým, niečím, kto na televíznej obrazovke vidieť nie je… No tak urobia všetko, aby sa na tejto distribúcii moci a majetku nič nezmenilo. A prehlbujú ju. Keď sa pozriete do správ OSN, ktoré sú voľne prístupné, ako je Human Development Report, alebo do správ Svetovej banky, tak vidíte, ako tá pyramída rastie. Špička je vyššia, užšia, bohatšia. Úplne non-ľudská. A žijúci úplne vo svojej nike. Úplne odtrhnutá od reality.
Martina: Vy ste povedali, že to pravdepodobne máme v génovej výbave. A tiež ste svojho času povedali, že základom existencie, ktorá predchádza otázkam po zmysle života, nie je jedlo, teplo, blízkosť, ale hádka o ne. Myslíte si, že…
František Koukolík: Súperenie o zdroje.
Martina: Teraz sa nám to len deje na celosvetovej úrovni.
František Koukolík: Vždy sa to dialo na úrovni tej, kam mohol mocenský systém dosiahnuť. Na to je nádherná práca. Odniekiaľ, tuším, z Mexika, ktorá sledovala archeológiu jedného údolia. Hore bývala jedna skupina. Kým neprišli do väčšieho styku, bolo všetko v poriadku. Potom začali kšeftovať, potom sa samozrejme, pretože boli úspešné, pomnožili, potom sa pustili do vojny. Vždy to tak skončilo. A skončilo to tým, že – zabudol som, ktorá z tých skupín – si odniesla tie panbíčky, buď dole, alebo hore, postavila sa do svojho kostola – a pokračovali dejiny ďalej. Stále rovnakým krvavým kolesom. Nezmyselným. Ak špičkové mocenské elity nepochopia ten jednoduchý sociobiologický mechanizmus v čase jadrových zbraní, tak by som na ďalšiu existenciu nášho druhu veľmi nedal.
Stačí jeden informovaný na desať neinformovaných a povedie ich presne tam, kam bude chcieť
Martina: Myslíte si, že sa ten mozog skrátka nie je schopný vyvíjať? Keď sa tu bavíme o evolúcii av poslednej dobe skôr neurológovia hovoria o deevolúcii vývoja mozgu.
František Koukolík: To nie je dané biológiou, to je dané debilizáciou. Čiže učením. Prevažná väčšina z nás je po tejto stránke úplne bezmocná. Nemáme žiadny podiel na rozhodovacej moci. Tá zábava, ktorej sa hovorí voľby, že je to jedno… Tak viete, čo sa dá robiť s ľudskými skupinami, ako ľahko sa dajú ľudské skupiny ovplyvniť, aby išli tým smerom, ktorým práve chcete. Sú na to krásne modely, stačí jeden informovaný na desať neinformovaných, povedie vám ich. Opäť to máme v génoch, prosím. Ja som to zistil, keď som mal desať rokov. Čítal som knihu Vitalija Biankiho „Lesné noviny“.
Martina: Dodatočne z vás ide strach, pán doktor.
František Koukolík: A tam bol experiment s koljuškami. Koljušky plávajú v tých nádherných kŕdľoch. Čím viac to kŕdeľ mení tvar, tým je odolnejší voči predátorom. Keď vyberiete koljuške mozog, ona to prežije. A začne sa správať úplne bláznivo. A to kŕdeľ ju začne sledovať.
Martina: Tú bezmozgovú?
František Koukolík: Tú bez mozgu.
Martina: Pán doktor, čo ste vy tam robil na tej patológii? Komu ste ho vybrali, aby sme vedeli, že máme ísť inokadiaľ?
František Koukolík: Ja som toto vedel. To, čo vám hovorím, to sú úvahy. Ak chcete staré dvetisíc, tritisíc, päťtisíc rokov. Jednou z najstarších knižiek, ktorú som čítal… To ešte u nás o starom Egypte nebolo veľa známe, v slovenčine toho bolo málo. Našiel som si v knižnici Františka Lexu, nášho geniálneho egyptológa. A tam som čítal – to som čítal iba po česky – tak on tam písal o jednom z prvých povstaní otrokov v starom Egypte. Jediné, čo tam písal, čo ma zase ohromilo, ako tie koljušky: že tí otroci zvrhli svojich pánov, ale ľahli si do ich postelí. Takže pyramídu postavili znova.
Martina: To je asi neskorší výrok, že otrok nikdy nesníva o tom, že bude slobodný, ale že bude mať svojich vlastných otrokov.
František Koukolík: Presne tak. Tento výrok som nepoznal, ďakujem.
Martina: Myslím, že ho povedal Bulat Okudžava.
František Koukolík: Tak ten to zaspieval.
Kedysi sa proti jadrovým zbraniam masovo demonštrovalo, dnes už nedemonštruje vôbec nikto
Martina: Pán doktor, my sme stále pri našom prvom okruhu, zmysle života. A vy, keď ste teraz vlastne povedali, že my zo svojej úrovne dosahu na pyramídu nemáme vlastne šancu ten vývoj zmeniť… A áno, keď počujeme hovoriť vzdelaného, napríklad známeho človeka, že zvrhnúť na niekoho jadrovú pumu by nám zase tak neublížilo a bol by to naozaj heroický prejav súcitnosti. premýšľal o zmysle svojho života, keď môže byť v sekunde…
František Koukolík: To môže byť každým okamihom. Nebudem hovoriť o jadrových zbraniach. Keď vyjdete na ulici a budete mať smolu, tak vás niekto prejde. Čiže to je vec náhody. Toto vyhrážanie alebo drvenie ľudí mocou, absurdnou mocou, nezvládnuteľnou mocou, je nové od roku 1945. Od okamihu, keď americká armáda, alebo Spojené štáty americké, použili jadrové zbrane v Hirošime a Nagasaki. To je kľúčový okamih moderných dejín, ktorý ukázal, kadiaľ by cesta nemala viesť.
Ja ešte pamätám masívne demonštrácie na Západe aj na Východe proti jadrovým zbraniam, keď si ľudia uvedomovali, čo to znamená. Čo to môže znamenať. A postavili sa. Dnes – čo sa stalo – nedemonštruje nikto. Akurát nájdete Prague Pride. Čiže tomu sa môžete smiať alebo sa otočiť, ale povedal by som, že sme sa kompletne zbláznili. Prestali sme mať pud sebazáchovy.
Martina: O čom to svedčí? Čo sa stalo? Okrem toho, že pravdepodobne nasledujeme darcu mozgu?
František Koukolík: Podľa môjho názoru to svedčí iba o efektivite debilizácie. Neuveriteľne efektívne. Neuveriteľne efektívne.
Martina: Čo mi poradí neuropatológ, ako by mohla vyzerať súkromná vzbura proti debilizácii?
František Koukolík: Zachovať si zdravý rozum. A prosím, je to hrozné. Užívať vedeckú metódu, prosím.
Martina: No, a veriť na zázraky, prosím.
František Koukolík: Práve nie.
Poznať, ako fungujem a kde robím chyby, je celoživotná práca a celoživotné narážanie nosa
Martina: Pán doktor, keď sa znovu ešte vrátim k tomu zmyslu života, pretože je to kľúčová téma, tak ma zaujalo, ako vy hovoríte, že sa rád rozprávate s tými, čo sú v bezdomoví, ako napríklad s antickým filozofom Thalétom z Milétu, ktorý teda nespísal žiadny konkrétny, tuším, spis o zmysle ľudského života. Ale v kontexte jeho myslenia a antického pohľadu je možné zhrnúť cieľ ľudského bytia okrem iného Thaletovou odpoveďou. Poznať sa. Poznať sa. Vy ste povedal zachovať si zdravý rozum. Keďže nevieme, čo je zdravé, keď sme debilizovaní. No, nejako to asi tušíme. Poznať seba samého. Cieľ života vlastne teda videl v sebareflexii. Ten jeho odkaz je oveľa širší. On pozoroval práve prírodu.
František Koukolík: Spadol do studne.
Martina: Áno, arché pre neho tiež bola podstata, z čoho je zložený kozmos, pralátka. Povedzte mi, skutočne poznať seba samého, rozvíjať teda svojim spôsobom vlastný rozum, je to dôležitá súčasť zmyslu života?
František Koukolík: Povedal by som, úplne jedna zo základných a najťažších. Pretože to, ako vlastne fungujeme, to nie je vedomé pozornosti prístupné. Tá mašinéria je schovaná. Freud tomu hovoril nevedomie alebo nejako tak. My vieme, že tam orientovaná pozornosť nedosiahne. Ale spoznať, ako fungujem, kto som, ako som konštruovaný, ako vyzerá moja emotivita, kde robím chyby – to je celoživotná práca a celoživotné narážanie nosa.
Martina: Poznať sám seba, to je veľká úloha, pretože myslím si, že v obalamucovaní seba samého, že sme lepší, než si myslíme… Že je tá ľudská myseľ, neviem, ego, ja, čokoľvek, veľmi premenlivé a dokáže nám naklamať mnohému.
František Koukolík: Vyhýbame sa trápeniu, takže si radšej niečo nalžeme. Keď je to benígne, keď to nepríde do príliš veľkého kontaktu s realitou, tak sa to dá uniesť. Ako mi nejaký známy hovoril, že mu nejaká dáma vykladala: „Klam mi, klam mi. Je to tak krásne.“ No, tak je možné takto so životom zaobchádzať, ale keď potom človek umrie bez toho, aby sa z tohto prebral, dobre – ale beda, keď narazí na realitu.
Martina: A navyše na…
František Koukolík: Na holú, studenú, jednoduchú realitu. No, a potom sa začne zbierať, alebo sa rozpadne ako žiarovka na čriepky.
Martina: Spoznali ste sa?
František Koukolík: A ja myslím, že za tých 85, teda 80 rokov vedomého života, ako tak hej.
Martina: Potom je ešte ďalšia veľmi dôležitá úloha, keď sa poznáme aj s tým, čo o sebe vedieť nechceme, tak či to prijmeme?
František Koukolík: A ja mám pocit, že som to prijal. Veľmi často som sa zhrozil. Hovoril som si: Franto, to nie je možné. A bolo.
Všetky príspevky s František Koukolík
Zanechajte nám komentár