Spolu bojovali, spolu padli… spolu spomínali

Pomaly, ale isto sa už stalo tradíciou, že sa i napriek ofi­ciálnym oslavám SNP v Hra­novnici (Púť kráľovskou cestou) 1. septembra kladú vence aj k pamätníku padlým Pod Dubinou.

Dodnes sa mi nepodari­lo zistiť, prečo bol postave­ný pamätník padlým aj Pod Dubinou. Na hranovnickom cintoríne je pochovaných se­dem bojovníkov, ktorí padli počas ústupových bojov pri útoku na Kvetnicu. V archív­nych dokumentoch je presne zdokumentované, kde ktorý z tých siedmich vojakov pa­dol a aj napriek tomu iba dva­ja majú svoj pomník. Pritom by mohli mať presne taký istý aj ostaní piati.

Na túto otázku by mohli snáď odpovedať iba okam­žiky vtedajšieho boja. Pa­mätníci spomínajú, že po prelomení obrannej línie pri Kvetnici zostali dvaja vojaci s guľometom brániť postup nemeckých vojsk na Hranov­nicu. Podľa ich svedectva sa bránili dlho a iba skutočnosť, že nemeckí vojaci prešli cez les a od chrbta zlikvidovali statočnú obsluhu guľometu, sa im podarilo postúpiť na Hranovnicu. Je možné, že práve toto zdržanie nemec­kých vojsk umožnilo mno­hým príslušníkom povstalec­kých vojsk ustúpiť k Telgártu. Dnes už nikto nezistí koľko ich naozaj bolo, koľkým ľu­ďom takto zachránili život.

Je možné, že práve preto postavili tento pamätník ľu­dia, vojaci, ktorí tento pamät­ný ústup prežili, aby navždy v pamäti zostalo, že oni padli, aby tí druhí žili.

Výnimočné pri tohoročnej spomienke bolo to, že sa jej prvýkrát zúčastnili príbuz­ní oboch padlých vojakov – Vojtecha Hukela i Alexandra Holbíka. Kvôli objektivite musíme podotknúť, že obe rodiny sa prvýkrát stretli už minulého roku pri hrobe oboch padlých na miestnom cintoríne, ale na tomto mieste to bolo prvýkrát. Po položení vencov, kytíc a slávnostnej salve nasledovalo spoločné posedenie príbuzných so zá­stupcami obce, miestneho spolku SČK, ZO SZPB a ná­sledne sa rodiny samostatne odobrali na miestny cintorín, aby si v tichosti zaspomínali na padlých príbuzných.

PhDr. Peter Roth