Progresívna schéma v praxi alebo boj proti progresivizmu
Erik Tomáš (Hlas)
René Števánka
Erik Tomáš (Hlas) podpísal eurofondový projekt Inakosti za 411-tisíc eur. Väčšina peňazí ide na mzdy a projekt otvorene ráta aj s „osvetou“ a „zvyšovaním akceptácie“. Ak Fico vyhlásil boj proti progresivizmu, Hlas mu ho v praxi sabotuje priamo z vlády
Keď sa reči o „boji“ stretnú s podpisom na zmluve
Keď Robert Fico na oslavách Cyrila a Metoda vyhlásil boj proti progresivizmu, vedel, komu to hovorí. Konzervatívnejšia časť koaličných voličov na takúto vetu počuje. Lenže slogan je jedna vec a koaličná realita druhá. Najväčší problém Ficovej línie nie je opozícia, ale vlastná vláda a konkrétne Hlas. Kým Smer hovorí o boji, Hlas v praxi robí opak. Tomáš Drucker na školstve kryje projekty, ktoré pôsobia ako progresívne výchovné programy. Erik Tomáš na ministerstve práce podpisuje zmluvy, ktoré dávajú progresívnej agende kyslík cez eurofondové schémy.
Tu sa už nedá hrať na nedorozumenie. Výsledok vlády sa nehodnotí podľa vyhlásení. Hodnotí sa podľa toho, čo ministri podpisujú, čo financujú a aké pravidlá nastavia.
Ministerstvo práce podpísalo zmluvu na eurofondový projekt Iniciatívy Inakosť. Celkové oprávnené výdavky sú 411 506,20 eura a nenávratný príspevok 390 930,89 eura. Projekt je na tri roky. To nie je symbolická podpora. To je rozhodnutie štátu.
Ak vláda tvrdí, že bojuje proti progresívnej ideológii, vzniká jednoduchá otázka. Aký to má zmysel, keď zároveň cez vlastné rezorty prevádzkuje schémy, do ktorých sa bez problémov zmestí aj agenda „zvyšovania akceptácie“ a „osvety“ pre LGBTI komunitu? Potom to nevyzerá ako boj. Vyzerá to, že jedna strana v koalícii hovorí a druhá jej medzitým podkopáva nohy.
Štát nie je poštár. Keď platí, zodpovedá
Obrana rezortu je predvídateľná. Denník Štandard v komunikácii s ministerstvom práce zistil, že projekty hodnotili externí hodnotitelia a že všetko ide podľa pravidiel, príručiek a monitorovacích výborov. Ministerstvo si takto umýva ruky nad výsledkom výberu. Ak by chceli ministerskí úradníci utiecť pred zodpovednosťou, neurobili by to inak.
Verejnosť však nevolí externých hodnotiteľov. Verejnosť volí vládu. A vláda zodpovedá za to, aké schémy pustí do praxe, aké aktivity v nich dovolí a čo z toho nakoniec zaplatí. Keď štát podpíše zmluvu, nie je to technický úkon. Je to rozhodnutie štátu, za ktoré nesie politickú zodpovednosť.
A ešte niečo. Ak rezort tvrdí „to nie je dúhový projekt, to je odborné poradenstvo“, potom musí vedieť ukázať, kde je hranica medzi službou a agendou. Nie jednou vetou v odpovedi pre médiá, ale priamo v logike projektu, v aktivitách a v peniazoch. A práve tu je problém. Tá hranica je rozmazaná.
Projekt nie je len poradenstvo. Ráta aj s osvetou a „akceptáciou“
Verejná časť projektu opisuje komunitné a integračné centrum pre LGBTI komunitu. Hovorí o bezpečnom priestore, poradenstve a podpore duševného zdravia. Lenže zároveň ráta aj s komunitnými a kultúrnymi aktivitami a s osvetou smerom k verejnosti. Cieľ je postavený na tvrdení o „nízkej spoločenskej akceptácii“ a potrebe ju zvyšovať.
Pomoc konkrétnemu človeku je legitímna. Problém je, keď sa v jednom projekte zmieša pomoc s propagandou. „Osveta pre verejnosť“ a „zvyšovanie akceptácie“ nie je služba pre klienta. Je to práca s verejnosťou a tlak na zmenu noriem. Koalícia na takúto agendu mandát nedostala. Naopak, boj proti progresivizmu mal tieto aktivity zastaviť, nie ich financovať.
Štát si týmto miešaním vyrába vlastný spor. Nie preto, že by ľudia odmietali pomoc, ale preto, že chýba jasná deliaca čiara medzi službou a agendou. Ak ju štát nevie nakresliť v pravidlách, nevie ju potom obhájiť ani v praxi.
Teraz si predstavme, že by rovnaká schéma podporila konzervatívny projekt s cieľom „zvyšovať spoločenskú akceptáciu tradičnej rodiny“ a robil by osvetu na školách. Reakcia médií a mimovládneho sektora by bola okamžitá. Zrazu by už nešlo o „sociálne začlenenie“, ale o „ideologickú indoktrináciu“. Presne preto štát potrebuje jednu hranicu pre všetkých, nie dvojitý meter.
Predovšetkým mzdy. Štát nefinancuje aktivitu, financuje kapacitu
Najdôležitejšie číslo v projekte je rozpočet. Nie preto, aby sme sa hrali na účtovníkov, ale preto, že ukazuje, čo štát v skutočnosti kupuje.
V tejto zmluve je rozpočet postavený prakticky na dvoch položkách. Prvou sú „mzdové náklady na priame výdavky projektu“ vo výške 293 933 eur. Druhou je paušálna sadzba na ďalšie výdavky 117 573,20 eura. Výsledok je jednoduchý. Približne 71 percent celého rozpočtu tvoria mzdy.
To má jasný význam. Štát neplatí len jednorazovú aktivitu. Platí ľudí. Platí kapacitu. Platí tím, ktorý môže tri roky fungovať, budovať sieť, budovať dosah a posilňovať prítomnosť organizácie. Ak je v projekte aj osveta, štát týmto spôsobom financuje aj profesionálne nástroje na šírenie hodnotového rámca, aj keď to znie neutrálne ako „inklúzia“.
V politike sa často bojuje o symboly. Tu je symbolom mzda. Lebo mzda nie je detail. Je to zabezpečenie mimovládnej organizácie a jej kapacít z verejných zdrojov na niekoľko rokov.
„Sociálne začlenenie“ ako univerzálny kľúč
Výzva, cez ktorú projekt prešiel, je postavená na európskom rámci rovnosti príležitostí, nediskriminácie a aktívnej účasti. V Bruseli je to štandardný jazyk. Problém je, že je široký. A keď je jazyk široký, dá sa doň zmestiť veľa vecí. Aj čistá pomoc človeku v núdzi, aj práca s verejnosťou cez „osvetu“ a „zvyšovanie akceptácie“.
Tento princíp nie je unikát slovenských eurofondov. V americkom registri USAspending je Iniciatíva Inakosť vedená ako príjemca grantov amerického ministerstva zahraničných vecí. V praxi to znamená, že pod dáždnik „podpory demokracie“ a „ľudských práv“ sa dá zaradiť aj agenda podpory LGBTI.
Lenže presne tu sa láme koaličná realita. USA si takéto financovanie robia ako súčasť vlastnej zahraničnej politiky. Slovenská vláda však hovorí o boji proti progresivizmu doma. A pritom cez vlastné rezorty nastaví schémy tak, že do nich prejde projekt, ktorý sám hovorí o „osvete“ a „zvyšovaní akceptácie“. Potom to nevyzerá ako brzdenie agendy. Vyzerá to, že systém beží ďalej, len s iným slovníkom.
Keď schéma umožní financovať nielen služby, ale aj osvetové aktivity smerom k verejnosti, vzniká univerzálny kľúč. Ten otvorí aj projekty, ktoré nie sú len pomocou, ale aj ovplyvňovaním verejnosti v hodnotových témach. A vtedy už nestačí, aby ministerstvo povedalo „je to len poradenstvo“. Dôležité je, čo schéma reálne dovoľuje a čo sa z nej dá zaplatiť.
Vláda, ktorá sľubuje „boj proti progresivizmu“, musí mať tieto pravidlá pod kontrolou. Nestačí vyhlasovať boj na tribúne, ak sa v praxi financuje aj „osveta“ a „zvyšovanie akceptácie“. Toto je presne rozdiel medzi suverenitou ako sloganom a suverenitou ako správou vecí verejných.
Stojí za pozornosť aj pomer síl. Inakosť mala verejné zmluvy aj v minulosti, no takýto balík cez rezort práce je iná liga. Nový projekt za 411 506,20 eura je viac než dvojnásobok sumy, ktorú v analyzovanom CRZ prehľade tvorí predchádzajúce financovanie cez implementačnú agentúru MPSVR (199 676,86 eura v položkách s vyplnenou cenou). Platí pritom dôležitá metodická poznámka: časť zmlúv má v CRZ sumu 0 € a reálna suma je uvedená až v PDF prílohách.
Najväčšia slabina vlády je, že nevie pomenovať hranicu
Tento prípad by sa dal zvládnuť férovo, keby štát vedel urobiť jednu vec: pomenovať, čo je sociálna služba a čo je advokácia, teda verejné presadzovanie agendy. Čo je podpora konkrétneho človeka v núdzi a čo je aktivita smerujúca k zmene noriem, k tlaku na inštitúcie a k politicky spornej agende.
Bez tejto hranice bude každá podobná kauza vyzerať rovnako. Darmo bude ministerstvo tvrdiť, že ide o pomoc, keď z nastavenia projektu trčí agenda a verejnosť nemá nástroj, ako si to overiť. Nie preto, že je hlúpa, ale preto, že štát túto hranicu nevie zakotviť do pravidiel.
Kto chce brzdiť ideologické projekty, nepotrebuje viac tlačoviek. Potrebuje presnejšie schémy.
Buď vláda riadi systém, alebo systém riadi vládu
Na tejto kauze je zaujímavé, že odhaľuje nie Inakosť, ale štát. Ukazuje, že vláda vie pomenovať nepriateľa, ale nevie upratať vlastné mechanizmy. Vie hovoriť o hodnotách, ale nevie dohodnúť jednoduché pravidlo, ktoré oddelí službu od agendy.
Ak vláda nechce financovať progresívnu infraštruktúru, musí musí to urobiť v troch krokoch. Po prvé, upraviť výzvy tak, aby neboli také široké, že cez ne prejde aj osveta a hodnotové kampane pod zámienkou „inklúzie“. Po druhé, sprísniť rozpočtové členenie a kontrolu tak, aby bolo jasne vidieť, čo sa financuje. Po tretie, prestať sa vyhovárať na externých hodnotiteľov, lebo politickú zodpovednosť nesie ten, kto podpisuje.
Inak bude platiť jednoduchá veta. Boj proti progresivizmu je u nás len rečnícke cvičenie. Realita beží cez eurofondové schémy ďalej.
Zanechajte nám komentár