Prechádzka nespokojných občanov aj v Poprade

17. november 2020. Napriek ďalšiemu núdzovému stavu, ktorý bol vyhlásený po skončení prechádzajúceho 45 dňového núdzového stavu už 15. novembra, do ulíc slovenských miest vyšli desiatky tisíc nespokojných občanov. Na Slovensku totiž pokračuje dráma slovenského národa, ktorá sa začala písať v rovnaký deň presne pre 31 rokmi. S tým rozdielom, že ľudia vtedy boli v uliciach preto, aby získali slobodu. Teraz ich do ulíc Bratislavy, ale aj ďalších asi 15 miest Slovenska vyhnal strach, chaos, panika, prehlbujúca sa chudoba, ohrozenie živobytia tisícok rodín, likvidácia akýchkoľvek sociálnych istôt, úpadok malých a stredných podnikateľov, kolabujúce zdravotníctvo, školstvo a okrem ďalších nedostatkov, opäť aj boj za slobodu Slovákov, pretože tu si už pred 31 rokmi uzurpovali disidenti, elita komunistov, ale aj darebáci, podvodníci, mafiáni a ďalší a ďalší príživníci, ktorí sa rozhodli žiť a hromadiť svoje majetky na úkor väčšiny tvrdo pracujúcich ľudí, ktorí dnes majú problém vyžiť zo svojich platov.

Aj keď sa premiér, ministri vnútra a obrany za posledné týždne občanom, ktorí sa zúčastnia protestov, neustále vyhrážali, aj Popradčania pochopili, že teror súčasnej vlády, páchaný na občanoch, ktorí týchto príživníkov platia zo svojich daní, je už neudržateľný. Práve pokojný protest, akým bol aj ten 17. novembra, nazvaný prechádzkou, ako reakcia na vyhrážky vlády, mal upozorniť tých, ktorí nerešpektujú Ústavu SR a zákony tohto štátu, že pohár trpezlivosti pretiekol a ak sa nespamätajú a neprestanú neustále obmedzovať nielen ľudské práva, ale aj práva ľudí na dôstojný život, nespokojnosť sa bude ďalej stupňovať a nemusí skončiť tak pokojne, ako počas tejto prechádzky.

Popradčania i ľudia z bližšieho okolia sa pred 15. hodinou stretli na námestí v Poprade a prechádzkou po meste prejavili svoj postoj k nezmyselnému a nekonečnému testovaniu, ktoré bolo podmienkou, že vôbec mohli pracovať. Testovaniu, ktoré vedie k obmedzovaniu osobnej slobody zdravých ľudí, k zatváraniu škôl, obmedzovaniu podnikania, ktoré predstavuje jediný príjem mnohých rodín bez akejkoľvek kompenzácie, obmedzovania plánovaných zdravotníckých výkonov v nemocciach…

• 

• 

Protest v Poprade vznikol celkom spontánne, na základe pozvánky na prechádzku mestom. Spočiatku ľudia v očakávaní chodili po námestí, ale bolo vidieť že čakajú na iniciáciu protestu. Z malého diskutujúceho hlúčika medzi kostolmi sa postupne stala masa 150 až 200 ľudí, neskôr narástla podľa odhadu na 400 až 500 ľudí. Občania prejavovali veľkú nespokojnosť s opatreniami vlády. Tí najiniciatívnejší vyzvali ľudí na umiernenosť a slušnosť, bez vulgarizmov a násilia. Táto výzva sa stretla s potleskom a pochopením. Ozvalo sa skandovanie „hore hlavy dolu rúška“ možno dva razy. Ľudia z davu poprosili účastníkov, aby ľuďom, ktorí chcú mať rúško, v tom nebránili, ani im nič nevyčítali. To, že okrem iného zaznelo – hore hlavy dolu rúška – si „objektívna“ televízia TA3 všimla ako jediné heslo celého protestu.

• 

• 

Keď sa námestie zaplnilo, nikým nemenovaní organizátori vyzvali účastníkov, aby si zaspievali slovenskú hymnu. Ľudia medzi sebou diskutovali a hovorili svoje príbehy, ktoré zažili vďaka vláde Igora Matoviča a skandovali heslá ako „Slovensko si nedáme“, „odstúpiť“ a podobne. Je zaujímavé, že tieto heslá už spomenutá televízia nezaregistrovala a nemala najmenšiu snahu vypočuť si smutné príbehy občanov, ktorých osudy ich priviedli 17. novembra na námestie.  Všetci prítomní vyjadrovali nielen nesúhlas s protipandemickými opatreniami, ale aj so všetkými doterajšími krokmi vlád od 1989 roku. Potom sa spontánne vybrali mestom okolo námestia k Forumu. Cestou zaznela hymna a nad masou ľudí sa vznášali slovenské zástavy. Pred Forumom sa zhromaždilo odhadom 600 až 800 protestujúcich, opäť zaznela hymna a s prísľubom ďalšej „prechádzky“ sa ľudia rozišli. Už v sobotu 21. novembra sa na námestí opäť stretlo pár desiatok ľudí a ako sa dohodli, protesty budú pokračovať. Ako celý tento „cirkus“, iniciovaný rozhodnutiami premiéra, pandemickej komisie a krízového štábu nakoniec skončí, ťažko predvídať, pretože títo menia názory z hodiny na hodinu.

Na záver treba povedať, že v prípade protestu v Poprade nešlo o politickú akciu, ani sa tu neprezentovali predstavitelia politických strán, ako to zúrivo vykrikuje vládna elita, len aby zakryla svoju neschopnosť plniť predvolebné sľuby a konečne sa začať zaujímať aj o život ťažko skúšaných občanov Slovenska. Práve zapredané politické strany, ktoré od roku 1989 robia všetko preto, aby zničili Slovensko sú tie, ktoré by mali zmiznúť z nášho života. A nevidí to len ten, kto to vidieť nechce. Na námestí v Poprade sa stretli ľudia, ktorí protestovali proti bezohľadnému systému, ničiacemu život normálnych ľudí a v krajine pod Tatrami zavádza bezbrehý fašizmus a otrokárstvo.   

Ľ. Rešovská, (dmý)