Noli tangere circulos meos

Mediálny priestor na Slovensku je gravidný a zavalený lavínou „zaručene“ oficiálnych  a jedine pravdivých  a správnych názorov, ale aj  takých,  ktoré sú opačne označované ako „konšpiračné“.
Píše sa, píše a čo? Nič! Píše sa a nič sa nedeje. Len sa píše o predbiehaní pri vakcinácií, popísalo sa dosť aj o plagiátorstve u nás  a najnovšie  aj v cudzine. Nič. Neprechodné nič. Nespochybniteľné nič. Nič.  Publikovali sa upozornenia o nedodržiavaní  karantény pri zahraničných cestách istých čelných predstaviteľov. O neopodstatnených výnimkách! A znovu nič! Píšu novinári i blogeri  aj o akejsi propagácií vakcinácie(?) známou športovkyňou, ktorá len pár hodín neskôr opäť „propaguje“ boj proti pandémií spolu aj s permanentne sa zviditeľňujúcou europoslankyňou. O čo ide? No predsa o dodržiavanie nariadenia o ochranných prostriedkoch „par exellence“… atď. A predstavte si. Stále nič!  Žiadne dôsledky! Nič, nič, nič… Korunku zabije  premiér, keď obviní svojho  kabinetného kolegu – koaličného partnera. Hodí mu na krk zodpovednosť za smrť 4300 ľudí, za zmrzačenie  ďalších  stotisícov obetí a následnej miliardovej škody. A aké prekvapenie! Stále nič! Tomu sa nedá ani veriť. Sú hluchí? Až tak zašli ďaleko? Už sa ich NIČ netýka? Politická,  morálna i trestnoprávna  zodpovednosť ? Nič. Navyše okrem uvedených  samotných prvoplánových faktov, tu ide aj o výchovný aspekt. Ako druhoplánovy ho nechcem označiť. Lebo je rovnako dôležitý. Ak nie ešte viac. Alebo nie? Ibaže by klamstvo, podvod, nedodržiavanie zákona a pravidiel bolo to pravé orechové. Teda to čo teraz i do budúcnosti potrebujeme najviac. Možno je to plán. Program? Nezaujíma nás budúcnosť? Osudy našich detí a  ich detí sú nám ľahostajné? A znovu nič!  Nuž svetlá budúcnosť.  Príklady priťahujú. Niekto v komentároch dnešných dní napísal, že by bolo lepšie žiť mimo. Niekde inde. Nič proti názoru. Je sloboda. Je?  Dovoľte teda aj  ten môj. Ja som presvedčený, že  treba ostať. A vydržať. Každé temno musí ráz pominúť.  Sme to my, čo sme tu doma. V ruštine sa vlasť povie „родина“. No a rodina sa neopúšťa. V dobrom i zlom. Pravda, treba poupratovať a urobiť poriadok. Z gréckej mytológie máme dobrý príklad v povesti o Augiášovom chlieve. A nezabúdajme, že  treba začať od seba. Pozor ale. Len písať už nestačí. Mne sa už minul atrament  z kalamára,  rovnako ako trpezlivosť. Akceptujem aj (Voltaire) iný názor a pohľad. Je mi však smutno, že sú aj takí predovšetkým
mladší, ktorí nie sú schopní, či nechcú rozumieť problému a komplexnosti nebezpečenstva.

Ak sa zlu nepostavíme teraz, môže byť neskôr neskoro. Charakteristickou črtou zla je, že je o krok vpred a má vlastnosť sa nabaľovať ako snehová guľa.  A potom sú  od nich ešte mladší. Tí už vôbec nebudú schopní to pochopiť, lebo sú permanentne a konceptuálne vedení k nevedomosti. Možno, ale cieľavedome  sú úzko špecializovane vzdelávaní smerom do otrockej pozície. A to je bezperspektíva. Ide o totálnu amputáciu spoločnosti od reality. Budeme i naďalej pasívne čakať na postapokalypticky cyklus?

Ladislav Hraško