Nepravdepodobné pravdepodobnosti

Raz som niekde čítala, že človek sa zhmotní v ča­sopriestore cudzej krajiny, ak naňho myslia, alebo ho poznajú ľudia, ktorí v nej žijú. A závidela som ka­marátkam, ktoré sa zo za­hraničných prázdninových pobytov vracali s hlavou plnou spomienok na letné lásky. Nie ich milostné zá­žitky, ale fakt, že sa v danej krajine zhmotnili. A rovnako ma fascinuje, ako sa nám v živote stávajú veci, ktoré by sa nám, podľa výpočtov pravdepodobnosti, vôbec stať nemali.

Minulý týždeň som prestupovala na letisku vo Frankfurte nad Mohanom. Zamestnaná úvahou, že ide o najväčšie letisko v Eu­rópe, ktoré zamestnáva 80 tisíc ľudí, teda všetkých obyvateľov Popradu a oko­litých obcí, som zrazu me­dzi stovkami neznámych tvári zbadala známeho ko­legu Bohumila. Pochádza z Bulharska a smeroval na tú istú konferenciu do Rigy ako ja. Stačila jedna se­kunda a naše cesty by sa v časopriestore frankfurt­ského letiska vôbec nepre­tli. O pár hodín neskôr som už blúdila ulicami hlavného mesta Lotyšska, ktoré som pred pár dňami ešte len hľadala na mape a opäť zaúradovala nepravdepo­dobnosť. S nosom zapich­nutým do výkladu som sa potkla o staršiu pani, ktorú zasa poznám z Estónska. Vrazili sme do seba na uli­ci, ktorou každý deň prejdú tisíce ľudí, hoci obe sme v boli v tomto meste prvý­krát v živote. Precestovali sme tisíce kilometrov z rôz­nych smerov, za celkom odlišných podmienok, aby sme sa v jedinej sekun­de stretli v jednom bode. Osud? Náhoda? Nazvite si to ako chcete, no pripadá mi úžasné, ako sa nesúvisiace životy a okamihy dokážu zrazu prepliesť a ovplyvniť. Premýšľajúc o zákonitos­tiach vesmíru ma už večer v gruzínskej reštaurácii vô­bec neprekvapilo, keď sa z partie hlučných, francúz­sky hovoriacich mladíkov, vykľuli bratia Česi a jeden z nich bol pred týždňom lyžovať u nás, v Tatrách na rovnakom svahu ako ja…

Všímať si ľudí je pre mňa zábavou od malička. Aj v známych mestách, kde som chvíľu pôsobila, sa zabávam tým, že skúšam hádať, ktorého známeho človeka stretnem ako prvé­ho. Pretože všade niekoho stretnete. Pekára z obcho­du, kolegyňu z práce, svoj­ho bývalého kníhkupca, snúbenca známej alebo známeho známeho. Otáz­ka je, kto to bude a kde. A to sa mi na živote páči i desí zároveň. Nikto z nás nevie, čo alebo kto ho čaká za rohom a preto treba mať oči vždy otvorené. (pčv)