Irán dôkladne, rozsiahlo a rozhodne ničí americké základne…

Izraelský novinár Alon Mizrahi:

„Sme svedkami histórie. Irán – na prekvapenie všetkých – tak dôkladne, rozsiahlo a rozhodne ničí americké základne, že svet ešte nie je pripravený to vidieť.“

„Za štyri dni sa Iránu podarilo rozšíriť rozsah svojej vojenskej dominancie v regióne. Irán zničil tie najcennejšie, najdrahšie vojenské základne, zariadenia a techniku na svete. Americké základne v Bahrajne, Kuvajte, Katare a Saudskej Arábii patria medzi najväčšie vojenské inštalácie na svete. Ide o aktíva, ktorých vybudovanie stálo bilióny dolárov počas niekoľkých desaťročí. Hovoríme o veľkej časti vojenských výdavkov za viac ako 30 rokov, ktorá teraz mizne v dymoch.

Vidíme radary v hodnote stoviek miliónov dolárov za kus, ktoré sú zničené v okamihu. Vidíme celé vojenské základne opustené, horiace, zdecimované a zničené. A hovorím vám zo svojej znalosti veci – Spojené štáty nikdy vo svojej histórii neutrpeli takú devastáciu, možno s výnimkou Pearl Harboru, ale to bol jeden útok.

Žiadny nepriateľ v bežnej vojne neurobil americkej armáde to, čo jej robia Iránci práve teraz. Je to takmer nepredstaviteľné. Vojenská situácia je taká zlá, že cenzúra blokuje prakticky každú novú informáciu o tejto vojne. Ak ste si všimli, každý deň sa k nám dostáva menej a menej informácií.

Pred tridsiatimi piatimi rokmi počas prvej vojny v Iraku sme videli nekonečné zábery z Iraku. „Smart bomby“ a kamery boli vtedy novinkou a každý večer sme sledovali nočné zábery. Teraz však nevidíme takmer žiadne video.

Pochopte toto: údajne najväčšia vojenská mocnosť sveta s najväčšími vzdušnými schopnosťami na svete – a už štyri dni, keď sú USA údajne v ofenzíve a mali by prelomiť iránsku obranu – nevidíme ŽIADNE známky americkej dominancie nad iránskym nebom. Kde sú všetky zábery našich lietadiel nad Teheránom alebo nad akoukoľvek časťou Iránu?

Americkí vojaci nemôžu ani snívať o tom, že by vstúpili na územie Iránu. A aby ste pochopili, aká zúfalá je táto vojna – už na štvrtý deň počujeme tie najbláznivejšie návrhy z Trumpovej administratívy. Navrhujú vyslať vojenský sprievod pre ropné tankery vychádzajúce z Perzského zálivu. O čom to hovoríte? Chcete poslať americké lode do dosahu tisícov iránskych rakiet? Cez Hormuzský prieliv teraz nemôže prejsť nikto.

Iránci sa na toto pripravovali celé desaťročia. Objavujú sa nápady vyzbrojiť kurdské milície, aby napadli Irán. O čom to hovoríte? Videli ste mapu Iránu? Zdá sa, že Trumpova administratíva mapu Iránu nikdy nevidela. Viete, aký je obrovský? Čo znamená „napadnúť Irán“? Myslíte si, že 10-tisícová milícia môže napadnúť Irán? Alebo 50-tisíc? Alebo 100-tisíc? Irán ich pohltí.

USA a Izrael už túto vojnu prehrali. USA a Izrael môžu zabiť milióny civilistov v ich domoch. Majú obrovské bomby a môžu vyhadzovať budovy do vzduchu, ale túto vojnu nevyhrajú. Iránska vojenská infraštruktúra a zbrane sú hlboko pod zemou po celom Iráne. Neexistuje spôsob, ako sa k nim Američania – a už vôbec nie Izrael – dostanú. Sú v koncoch.

Začali niečo, čo nemajú šancu ukončiť. Keď sa to skončí, USA sa už nikdy nevrátia do západnej Ázie. Na Blízkom východe už nebude žiadna americká prítomnosť.

Hovorím vám to teraz s úplnou istotou.“

— Alon Mizrahi, izraelský novinár a mierový aktivista (Substack)

20 ROKOV PRÍPRAV

Irán sa na veľký konflikt s oveľa silnejšími protivníkmi pripravoval viac než dve desaťročia.

Po americkej invázii do Iraku v roku 2003 si vedenie v Teheráne uvedomilo, že klasickú vojnu proti Spojeným štátom alebo Izraelu nemôže vyhrať tradičnými prostriedkami.

Preto začalo systematicky budovať stratégiu asymetrickej obrany, ktorej cieľom nie je protivníka priamo poraziť, ale urobiť vojnu pre neho príliš nákladnou, zdĺhavou a politicky neudržateľnou.

Základom tejto stratégie sa stal rozsiahly raketový program. Irán investoval do vývoja a výroby balistických a riadených rakiet rôzneho doletu, ktoré umožňujú zasiahnuť vojenské základne, strategickú infraštruktúru či veľké mestá bez potreby silného letectva. Rakety sa stali hlavnou odstrašujúcou zbraňou krajiny a zároveň nástrojom, ktorý môže presýtiť protivzdušnú obranu protivníka masovými salvami.

Paralelne s raketovým programom vznikol aj rozsiahly systém výroby bezpilotných lietadiel. Lacné útočné drony, ktoré možno vyrábať vo veľkých množstvách, predstavujú ideálny nástroj asymetrickej vojny. Dokážu útočiť na radary, logistické centrá alebo energetické zariadenia a zároveň nútia protivníka používať mimoriadne drahé obranné systémy. Takýto pomer nákladov postupne vyčerpáva technologicky vyspelejšiu armádu.

Dôležitým pilierom iránskej stratégie je aj budovanie regionálnej siete spojencov a milícií. Irán podporoval rôzne ozbrojené skupiny v Libanone, Iraku, Sýrii či Jemene a vytvoril tak geopolitický oblúk vplyvu, ktorý siaha od Perzského zálivu až po Stredozemné more. V prípade konfliktu môže tento systém otvoriť viacero frontov naraz a výrazne skomplikovať vojenské plánovanie protivníka.

Súčasťou príprav bolo aj budovanie rozsiahlej podzemnej infraštruktúry. V horách a pod púšťami vznikli raketové silá, sklady zbraní, veliteľské centrá a logistické uzly. Takéto objekty sú mimoriadne ťažko zničiteľné leteckými útokmi a umožňujú pokračovať v bojových operáciách aj počas intenzívneho bombardovania.

Irán zároveň využíva svoju geografickú polohu pri Hormuzskom prielive – jednej z najdôležitejších energetických trás sveta. Cez tento úzky námorný koridor prechádza významná časť globálnych dodávok ropy. Už samotná hrozba jeho blokády môže destabilizovať svetové trhy a zvýšiť ekonomické náklady vojenského konfliktu.

Zásadný moment v takýchto konfliktoch často predstavuje aj politický a psychologický faktor. Sakrálnou obeťou najvyššieho vedenia štátu môže dôjsť k silnej mobilizácii spoločnosti. Namiesto očakávaného vnútorného rozkladu sa spoločnosť zjednotí v obrane štátu a konflikt získa charakter existenčného boja proti vonkajšiemu nepriateľovi. Takýto moment dokáže eliminovať scenár štátneho prevratu alebo vnútorného kolapsu, s ktorým protivník často počíta pri stratégii „dekapitačného úderu“.

Dvadsať rokov príprav tak vytvorilo komplexný systém obrany založený na kombinácii rakiet, dronov, regionálnych spojencov, podzemnej infraštruktúry a strategickej kontroly energetických trás.

Tento model nepočíta s rýchlym víťazstvom. Jeho cieľom je vydržať dlhý konflikt a prinútiť technologicky silnejšieho protivníka zaplatiť za vojnu tak vysokú cenu, že sa mu pokračovanie jednoducho prestane vyplácať.

AUTOMATIZÁCIA VOJNY A PROBLÉM IDENTIFIKÁCIE CIEĽOV

Diskusia o záberoch zverejnených americkým centrálnym velením United States Central Command otvorila širšiu otázku moderného spôsobu vedenia vojny.

Videá, ktoré mali dokumentovať ničenie iránskych mobilných odpaľovacích zariadení balistických rakiet, vyvolali medzi analytikmi pochybnosti. Na viacerých zničených vozidlách totiž chýbajú typické znaky raketových systémov – hydraulické stabilizačné podpery, špecifické komunikačné antény alebo dĺžka karosérie potrebná na prepravu rakiet stredného doletu, ako sú Fateh-110 missile alebo Zolfaghar missile.

Za normálnych okolností má zničenie skutočného raketového odpaľovača charakteristický priebeh. Po priamom zásahu nasleduje silná sekundárna detonácia spôsobená výbuchom paliva alebo bojovej hlavice rakety. Na mnohých záberoch z operácie však vidieť len samotnú explóziu bomby. Vozidlo sa rozpadne, ale chýba výrazný následný výbuch, ktorý by potvrdzoval prítomnosť rakety. To vyvoláva otázku, či neboli niektoré zasiahnuté ciele len obyčajné nákladné autá alebo logistické vozidlá.

Existuje aj ďalšie možné vysvetlenie. Irán mohol pred začiatkom útokov rozmiestniť po krajine veľké množstvo prázdnych vozidiel alebo makiet, aby zmiatol protivníka. Takáto taktika návnad – tzv. decoy – sa používa už desaťročia. Jej cieľom je prinútiť protivníka minúť drahú presnú muníciu na lacné alebo bezvýznamné ciele.

Do diskusie vstupuje aj ďalší faktor: rastúce využívanie algoritmov umelej inteligencie pri identifikácii cieľov. Moderné systémy analyzujú satelitné a dronové snímky a označujú objekty, ktoré sa svojím tvarom, veľkosťou alebo pohybom podobajú na vojenskú techniku. Problém je v tom, že algoritmus môže ako potenciálny raketový systém označiť aj obyčajné nákladné vozidlo s podobným profilom. Ak sa rozhodnutie o útoku robí príliš rýchlo, operátori nemusia mať dostatok času na vizuálne potvrdenie, že sa v nákladnom priestore skutočne nachádza raketa.

Práve tu sa ukazuje paradox moderného bojiska. Automatizácia a umelá inteligencia výrazne zrýchľujú proces vyhľadávania cieľov, ale zároveň zvyšujú riziko chýb. Vojna sa tak čoraz viac mení na systém, v ktorom algoritmy navrhujú ciele a ľudia často len potvrdzujú ich výber. Výsledkom môže byť situácia, keď sa drahé presné zbrane používajú proti objektom, ktoré v skutočnosti nemajú veľkú vojenskú hodnotu.

Kritika záberov zverejnených CENTCOM tak nie je len sporom o konkrétne videá. Je aj symbolom širšieho problému – prechodu od tradičného vojenského rozhodovania k automatizovanej vojne, v ktorej sa čoraz väčšia časť analýzy a identifikácie cieľov presúva z ľudí na algoritmy. A práve v tomto bode sa ukazuje, že technológia, ktorá mala vojnu zefektívniť, môže zároveň vytvárať nové riziká a nepresnosti.

Dušan Lukášik