Kalište a Partizánska republika

Kalište, malá obec v okrese Banská Bystrica, zanikla po vypálení fašistami koncom druhej svetovej vojny. Je jediná, ktorá nebola po vojne obnovená a jediná ktorá bola vyh­lásená za Národnú kultúrnu pamiatku. Vznikala postupne banskou činnosťou, ktorá sa rozmáhala od 12. a 13. storo­čia, keď panovník povolal do našej krajiny (Uhorska) ko­lonizátorov na hľadanie podzemného bohatstva, najmä zlata. Zlatom bolo v stredoveku aj drevené uhlie, ktoré sa na bohato zalesnenom Slovensku vyrábalo a jeho spotreba stúpala.

V prvej polovici 16. storočia, okolo jediného prame­ňa vody v nadmorskej výške 924 m, uhliari založili osa­du. Počet domov a obyvateľov rástol len pozvoľne. Z roku 1869 je údaj o 122 obyvate­ľoch. Rast pokračoval a úda­je z roku 1910 hovoria o 216 obyvateľoch, zrejme najviac v histórii obce, ale domov bolo okolo 22. Spotreba dreveného uhlia klesala, prišiel priemy­sel, práca v Železiarňach Pod­brezová a inde. Kríza v 30. rokoch spôsobila, že v roku 1930 tu bolo 188 obyvateľov a z 50 mužov malej obce bolo zamestnaných len 19. Obec vydržala, ľudia si pomáhali chovom dobytka a hydiny, skromným dopestovaním plodín, hoci domčeky boli prilepené na úbočí. Fungova­la aj škola pre deti a nechýbal hostinec. V roku 1940 bolo v obci 42 domov a 209 oby­vateľov. To bol ostatný údaj, ktorý sa zanedlho drasticky znížil.

Začiatkom 2. svetovej vojny sa život ľudí zmenil ako vša­de inde na Slovensku, ktoré sa vznikom Slovenského štá­tu z vôle vtedajších politikov a Hitlera, stalo spojencom a prisluhovačom nacistické­ho Nemecka. Mnohí naru­kovali a mnohí sa schovávali v lesoch. Objavili sa v horách prví partizáni, ktorí nachá­dzali v obci dobré zázemie, veď ležala vysoko a prístup napr. zo susednej Moštenice bol len po úzkej lesnej ceste, dlhej skoro 8 km. A zostalo tak dodnes. Na západ ležia len lesnou cestou spojené Ba­láže, tiež fašistami vypálené, ale po vojne obnovené. Ďal­šie okolité obce a osady boli ešte ďalej a dosiahnuteľné len lesnými cestičkami a prťami. Celá obec Kalište sa stala zák­ladňou pre rôzne partizánske skupiny, oddiely, brigády i ich časti. V jednom z domov sa usídlil štáb partizánskeho od­dielu NAPRED pod vedením pplk. Osipova-Morského, časť partizánskej brigády SMRŤ FAŠIZMU (neskôr ako oddiel Stalin) s veliteľom Martyno­movom a časť partizánskeho oddielu POMSTITEĽ s velite­ľom mjr. Morozovom.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania a jeho vyhlásení 29. augusta 1944 bolo Kalište už dávno parti­zánskou obcou. Oddiel STA­LIN vybudoval nad Balážami zimný tábor a partizánsku nemocnicu. Z Kališta sa tam aj dnes dostanete po lesnom chodníku západným smerom asi za pol hodiny. Nachádza sa v lese pod lesnou cestou v príkrom svahu. Povstalci po zatlačení do hôr prešli na par­tizánsky spôsob boja a z Ka­lišťa a Balážov sa stali hlavné sídla Partizánskej republiky, ktorá takto fungovala od no­vembra 1944 do marca 1945. Zahŕňala aj obce Moštenica, Podkonice, Španiu Dolinu a v širšom okruhu aj Dono­valy, Tureckú, Priechod a celé Nízke Tatry, so všetkými ma­lými osadami.

Nemci robili do hôr výpa­dy. Využívali pomoc nielen aktívnych slovenských gar­distov, najmä z radov POHG, ale aj rôznych prisluhovačov a zradcov. Smerom na Kališ­te urobili celkovo 5 výpadov. Prvýkrát to bola jazdecká hliadka koncom októbra 1944. Vtedy partizáni ustú­pili do okolitých lesov, lebo nemali dostatok streliva a síl po ústupových a predošlých bojoch. Nemci po jednom dni odišli. Druhýkrát to bolo 14. novembra 1944, keď blíz­ko obce prepadli partizánsky oddiel. Došlo k nemilosrdnej potýčke, počas ktorej Nemci Kalište obsadili, ale protiútok partizánov ich vyhnal. Vtedy 9 partizánov zahynulo a 19 bolo zranených. Tretíkrát fa­šisti zaútočili od Moštenice 11. decembra 1944 a v ich zostave útočili aj maďarskí voja­ci. Boli odrazení a partizáni zajali Maďarov, ktorí sa zrej­me vzdali, lebo boli nakazení škvrnitým týfusom. Hoci ich potom izolovali v zemľanke, stihli nakaziť aj Kališťanov, z ktorých postupne 25 zomre­lo. Štvrtýkrát prišli fašisti 17. marca 1945, kedy už vo veľkom ustupovali z východ­ného frontu. K obci prenikla výzvedná skupina, ktorá ďalej nepokračovala a zdalo sa, že sa konečne blíži vytúžená slo­boda. V tom čase boli v obci už len zvyšky partizánov, ženy, starí ľudia a deti. Piaty, ostatný a najtragickejší pre­pad nastal na druhý deň 18. marca 1945. Nemci aj napriek hlbokému snehu, v sile asi 300 mužov, obkľúčili obec od Mošteníc aj od Balážov. Zača­li odstreľovať jedinú schodnú cestu stredom obce a vraždiť všetkých obyvateľov, ktorých našli. Zároveň zapaľovali dre­venice. Ako prvého zastrelili pri prvom dome od Mošte­níc Alexandra Bučka, kto­rý ich zbadal a chcel ujsť za dom. Hneď potom vo dve­rách domu jeho manželku Jolanu a ich staršieho syna. Dávka samopalu skosila len 21-ročnú Tonku Komorovú pri dome č. 3. Priamo v dome zastrelili 61-ročného Jána Kaliského a pri dome 23-roč­ného partizána Júliusa Kalis­kého. Na hornom konci obce v dome č. 7 zastrelili hostin­skú, 55-ročnú Sabinu Mistrí­kovú s jej 19-ročným synom Emilom. S nimi zastrelili dvoch chlapcov (14 a 18-roč­ných) Vasiľa Vongaue-ra a Vlada Kamhala. Dom zapálili a všetkých v ňom ešte živých nechali zhorieť. Bez zastrelenia zhoreli zaži­va v dome aj 67-ročná Anna Kaliská a Gustáv Kaliský, rovnako chorý Karol Komara a 40-ročná Antónia Kaliská. V dome zaživa upálili aj ne­vládnu najstaršiu 90-ročnú Máriu Kostúrovú.

Fašisti ako besní strieľali a zapaľovali domy a zo 42 dre­veníc zhoreli všetky okrem šiestich. Zomrelo okolo 36 ľudí. Neskôr bolo zistené, že v partizánskej nemocnici nad Balážami boli zastrelení dvaja lekári Ladislav a Ján Hilárov­ci a 12 partizánov. Všetkých v dvoch bunkroch upálili. Tí, čo prežili, sa nasťahovali do šiestich nezhorených domov, celkom išlo o 58 rodín. Verili, že Nemci už neprídu. Sied­my deň po vraždení a pálení prišla 25. marca 1945 do obce 5-členná zmiešaná sovietsko­-rumunská hliadka oslobodi­teľov. Kališťania odišli z obce, nikdy sa tam už nechceli vrá­tiť, ani sa nevrátili. V Banskej Bystrici im boli na Fončorde postavené domy a ich ulica bola nazvaná Nové Kalište.

V roku 1961 Slovenská národná rada prijala uzne­senie č. 24/61, ktorým bolo Kalište vyhlásené za Národ­nú kultúrnu pamiatku. Boli zrekonštruované dva domy, kde je expozícia o udalostiach a živote Kališťanov, postave­ná malá zvonička a označené základy zhorených domov. Pamiatku spravuje Múzeum SNP v Banskej Bystrici. V roku 2007 bol v strede obce odhalený pamätník obetiam Kališťa zo žuly s menami za­vraždených. V hornej časti bola postavená partizánska nemocnica. Od roku 2004 sa v Kališti organizuje stretnutie generácií. Tohto roku bol 15. augusta už 10. ročník týchto stretnutí. V roku 2008 zástupcovia ďalších 102 vypále­ných obci na Slovensku za­sadili v Kališti ovocné stromy s údajmi o svojich obciach. Tak sa symbolicky vrátil život aj do Kališťa.

Treba veriť, že takáto a jej podobné tragédie „zatrasú“ včas a dostatočne silno sve­domím väčšiny ľudí a história sa nebude nikdy opakovať. Hlavne preto, aby sme neza­budli na našich predkov, našu biedu, naše dejiny. Smutným dodatkom je, že úžasný so­chár Jozef Jankovič vytvoril dielo Obete varujú, ktoré bolo inštalované v Múzeu SNP Banská Bystrica, v „doline uprostred dvoch vrchov“ pri večnom partizánskom ohni. Autor sa po roku 1968 dostal na index a normalizátori chce­li dielo zošrotovať. Našťastie, nakoniec ho dali do Kališ­tia. Občania nášho „chaotického kapitalizmu“ v 90. rokoch začali súsošiu odre­závať ruky, nohy a nosiť do zberných surovín. Dielo sa ale v roku 2004 vrátilo do Múzea SNP. Je viac miest, kde došlo k takýmto hanebným činom. Napríklad v oblasti Vysokých Tatier postupne nenávratne zmizli všetky pa­mätné tabule, akoby ktosi systematicky takýmto spôso­bom zmazával našu históriu. JUDr. Dušan Petrigáč