V rade

Fejtón

Pre istotu som si privstal. Otvárajú síce až o 7. h, ale vždy, keď som prišiel pár minút po siedmej, bolo už plno. A tak som sa dostavil pred budovu už o 6.35. Hneď som sa zaradil do radu a za­čal počítať. Po hodnej chvíli som zistil veľmi nemilú sku­točnosť. Som 82. v poradí… Tak to teda nie! Tak som si to nepredstavoval. Týmto nič nezískam. Skúsim zajtra.

Budík zazvonil o 20 minút skôr ako včera a ja som sa vychystával o niečo rýchlej­šie. Oplatilo sa! Prídem pred budovu a staviam sa do radu. Rátam ľudí predo mnou. Som 26. Tak to je už iná káva! Zo­stávam. Márne odháňam ško­doradostné myšlienky, keď vidím, ako sa všetci ostatní stavajú za mňa. Rad sa zväč­šuje každou minútou. Ako pohyblivý had začína obopí­nať budovu spredu i zboku. To sú nešťastníci, pomyslím si, keď pozerám na koniec radu. Cítim sa skvele. Radím sa k víťazom.

Ale pozor! Štyria či piati čakajú v bezpečnej vzdiale­nosti oproti radu. Nie v ňom! Ako keď supy vyzerajú svoju korisť. Prečo to robia? Pre­čo sa nepostavia do radu? Začínam mať pochybnosti o čestných úmysloch týchto ľudí. Žeby sa predsa len od­vážili narušiť homogenitu viac ako 100-členného radu… Uvidíme.

A je to tu! 7.01. Dvere sa otvárajú. Rad ako keby zastonal, zúžil sa a postúpil o pár krokov dopredu. Naraz sa všetci navzájom začíname dotýkať. Máme k sebe veľmi blízko. A nastáva čas supov. Piati „vychcanci“ (nedoká­žem k tomuto slovu nájsť adekvátny slovenský ekviva­lent) rýchlo a na tvrdo vstú­pia do prednej časti radu blízko dverí a bez škrupúľ sa derú dnu. Pár odvážlivcov v rade sa nahlas ohradí, supy však nereagujú, majú hlavy dole, hľadia si len svojho cie­ľa a my ostatní sme im úplne ukradnutí!

Za dverami už všetci chorí pacienti za pomoci ostrých lakťov a bodyčekov sa stava­jú do radu na časenky, alebo trielia na poschodie priamo k ordináciám. Bežný pracov­ný deň v poliklinike Adus sa začal.

Ing. Igor Zvon