V rade
Fejtón
Pre istotu som si privstal. Otvárajú síce až o 7. h, ale vždy, keď som prišiel pár minút po siedmej, bolo už plno. A tak som sa dostavil pred budovu už o 6.35. Hneď som sa zaradil do radu a začal počítať. Po hodnej chvíli som zistil veľmi nemilú skutočnosť. Som 82. v poradí… Tak to teda nie! Tak som si to nepredstavoval. Týmto nič nezískam. Skúsim zajtra.
Budík zazvonil o 20 minút skôr ako včera a ja som sa vychystával o niečo rýchlejšie. Oplatilo sa! Prídem pred budovu a staviam sa do radu. Rátam ľudí predo mnou. Som 26. Tak to je už iná káva! Zostávam. Márne odháňam škodoradostné myšlienky, keď vidím, ako sa všetci ostatní stavajú za mňa. Rad sa zväčšuje každou minútou. Ako pohyblivý had začína obopínať budovu spredu i zboku. To sú nešťastníci, pomyslím si, keď pozerám na koniec radu. Cítim sa skvele. Radím sa k víťazom.
Ale pozor! Štyria či piati čakajú v bezpečnej vzdialenosti oproti radu. Nie v ňom! Ako keď supy vyzerajú svoju korisť. Prečo to robia? Prečo sa nepostavia do radu? Začínam mať pochybnosti o čestných úmysloch týchto ľudí. Žeby sa predsa len odvážili narušiť homogenitu viac ako 100-členného radu… Uvidíme.
A je to tu! 7.01. Dvere sa otvárajú. Rad ako keby zastonal, zúžil sa a postúpil o pár krokov dopredu. Naraz sa všetci navzájom začíname dotýkať. Máme k sebe veľmi blízko. A nastáva čas supov. Piati „vychcanci“ (nedokážem k tomuto slovu nájsť adekvátny slovenský ekvivalent) rýchlo a na tvrdo vstúpia do prednej časti radu blízko dverí a bez škrupúľ sa derú dnu. Pár odvážlivcov v rade sa nahlas ohradí, supy však nereagujú, majú hlavy dole, hľadia si len svojho cieľa a my ostatní sme im úplne ukradnutí!
Za dverami už všetci chorí pacienti za pomoci ostrých lakťov a bodyčekov sa stavajú do radu na časenky, alebo trielia na poschodie priamo k ordináciám. Bežný pracovný deň v poliklinike Adus sa začal.
Ing. Igor Zvon
Zanechajte nám komentár