Nulová zamestnanosť

Cieľom ľudstva je dosiah­nuť nulovú zamestnanosť, aby sme sa mohli hrať. Stro­je postupne nahrádzajú ľudí. Roboty budú onedlho schop­né starať sa o seniorov, zistiť ich aktuálny zdravotný stav, podať lieky, podľa nálady pustiť dôchodcom vhodný film, či ukázať fotky vnúčikov. Počítač už dokáže napísať novinový článok, po poliach jazdia traktory a kombajny so zabudovaným GPS bez šoférov. Aplikácií ako Uber bude pribúdať a pripravia o miesta ďalších ľudí. Dob­rou správou je, že stroje ne­dokážu byť kreatívne, reme­selníci a umelci sa ich teda zatiaľ báť nemusia. A čosko­ro by malo odzvoniť aj poli­tikom, ktorí sú už dnes cel­kom zbytočným medzičlán­kom. Podľa profesora Jána Košturiaka, ktorý sa venuje podnikaniu a inováciám, by sa ľuďom žilo tým lepšie, čím menej by boli politici aktívni. „Kedysi boli politici dôležití, lebo vedeli písať, čítať, rozp-rávať a zastupovali nejakú skupinu ľudí, ktorá ich vo­lila. V súčasnosti už majú ostatní ľudia podstatne väčší prehľad ako oni, takže jedi­ným motívom robiť politiku je kradnutie. Podľa mňa sú to zločinecké skupiny, ľudia to už vedia, stále si však nedo­kážu predstaviť spravovanie krajiny bez nich. Venujem sa inováciám a sledujem ako každý systém postupne vypudzuje zo seba všetko škodlivé a nadbytočné. Po­litikov by mal vypudiť medzi prvými…“

Čakajú nás teda zmeny a stroje, paradoxne, nás môžu vrátiť k životu v ko­munitách, kde majú šancu najmä tí, čo vedia vytvoriť skutočnú hodnotu. Uvariť, ušiť, vyrobiť stoličku, ostri­hať… Milionár, hoci so zlatou kreditkou, ktorý nič nevie, bude stratený. Budúcnosť ši­kovných, kreatívnych a usi­lovných ľudí je v autonóm­nych regiónoch, mestách a obciach, kde sami riešia a opravujú, čo nefunguje. Podľa prieskumov až 65 % ľudí nemá zo svojej práce dobrý pocit, chodia tam len kvôli peniazom. Keby prá­ca pre ľudí nebola, budeme robiť to, čo budeme chcieť robiť. Cieľom ľudstva je do­siahnuť nulovú zamestna­nosť, aby sme sa mohli hrať.

Už dnes, ak sa poobze­ráme, môžeme množstvo vecí vo svojom okolí zmeniť k lepšiemu. Prečo čakať do­nekonečna na obecnú služ­bu či mestskú upratovaciu firmu, keď smeti na chodní­ku môžeme pozbierať sami? Vznikajú združenia, ktoré sa starajú o týrané ženy, se­niorov, telesne postihnutých ľudí, zdemolované historické budovy či zvieratá v núdzi. Každý z nás môže robiť, čo ho baví a napĺňa. Len sa musíme prestať spoliehať na systém, vládu, úradní­kov, suseda. Prestať sa vy­hovárať a sťažovať, ako sa nič nedá. A začať sa naozaj zchuti hrať… (pvč)