Nemám rád…

Nemám rád, keď je niečo­ho veľa. Mal som rád svoje rodné mesto, v ktorom vládol poriadok. Tí, čo ho nevedeli dodržiavať sa do centra mes­ta nedostali. Mali sme krás­ne korzo, skoro všetci sme sa poznali. Až prišlo HUKO. Naraz vyrastali sídliská na miestach, kde sa predtým zdržiavali tí, čo nesmeli do centra. Zakrátko sa doň nas-ťahovali a bolo ich habadej. Nemal som rád prvomájo­vý sprievod – pohybujúcu sa masu. Nemal som rád stav, keď sme sa báli otvoriť vo­dovodný kohútik, aby z neho nevykukol čelný predstaviteľ doby.

Aj teraz sa už obávam vyš­šie spomínaného javu! Z kaž­dej strany sa valia informácie o imigrantoch – o mase ľudí, ktorá sa hrnie z každej sveto­vej strany. Je mi ľúto, keď je niekto prenasledovaný, keď nemá kde byť! Ale neviem sa vyrovnať s tým, keď počúvam aké vysoké náklady museli vynaložiť na to, aby sa dostali do vytúženej bohatej krajiny, ani s tým, čo po nich zosta­ne na mieste, kde sa kratšiu dobu zdržiavali. Bojím sa bu­dúcnosti aj pri informáciách o vyčíňaní tzv. IŠ a úvahe o tom, že nevedno koľkí sú vys-lancami tejto spoločnosti.

Nemám rád to, čoho je veľa – mravcov, lebo sú nepríjemné, keď sa mi dostanú na kožu. Nemám rád čierne vtáctvo, ktoré masívne špinilo priesto­ry pred stanicou a teraz sa presťahovalo na Juh. Nemám rád slizniakov, lebo je ich veľa a zožerú všetko, čo im vyrastie v okolí a čo vlastne nevysadili, nemám rád… (DrB)