DRUHÁ SVETOVÁ VOJNA: KTO JU FINANCOVAL? WALL STREET?

6. mája 2021

Odpoveď, kto ju začal, je nám známa už viac ako šesťdesiat rokov. Postarala sa o ňu propaganda žonglérov v prekrúcaní a zatajovaní pravdy a dejín. Pri posudzovaní vojen sa ale zabúda na jeden dôležitý aspekt: ekonomický – každá vojna totiž má svojich štedrých mecenášov, ktorí ju financujú a tým umožňujú jej trvanie, pričom z nej spravidla majú zisk. Medzinárodní bankári, ktorí vlastne už po podpísaní Versailleskej zmluvy plánovali ďalšiu vojnu, najprv Nemecko takmer kompletne odzbrojili, aby ho opäť mohli vyzbrojiť (čím si zabezpečili ďalšie astronomické príjmy). Predtým ako USA vstúpili do vojny, General Robert E. Wood priznal, že už v roku 1936 mu Winston Churchill pri súkromnom rozhovore povedal:  „Germany is getting too strong – we must smash Germany“ („Nemecko sa stáva prisilným – musíme ho zničiť.“) Táto veta síce nemôže byť daná do súladu s oficiálnym výkladom histórie, ale v pohľade na širšie historické súvislosti nie je ničím nezvyčajným. Anglicko sa v rámci politiky „rovnováhy síl“ snažilo likvidovať možných konkurentov (rovnako ako to robila každá mocnosť) – španielske obchodné loďstvo, potom holandské, podľa parížskej zmluvy z roku 1763 obralo Francúzsko o severoamerické kolónie, počas napoleonských vojen zničilo dánske námorníctvo a obchodné loďstvo, atď.

        Samozrejme, verejnosť nevie takmer nič o pozadí druhej svetovej vojny, najmä o tom, kto má najväčšiu zásluhu na jej financovaní a prípravách. Nie, to nebol Hitler a Nemecko. Bol to predovšetkým dobre známy Wall Street, ktorý taktiež financoval tzv. ruskú revolúciu, s ktorou ruský ľud nemal nič spoločného (prevažnú väčšinu raných boľševikov tvorili židia – Trockij, Zinoviev, Kamenev…). (A.C. Sutton: Wall Street and The Bolshevik Revolution.)

        Nasleduje neuveriteľný príbeh o amerických finančníkoch, ktorí poskytli financie a materiál pre uskutočnenie druhej svetovej vojny, ktorá nebola ničím iným ako masakrom kresťanov, bratovražedným šialenstvom, a svojím výsledkom posilnila sionizmus.

        Táto rozprava opisuje vplyv amerických finančných elít z Wall Street na financovaní druhej svetovej vojny, teda ako sa podieľali na jej vzniku a umožňovali jej pokračovanie. Historici súčasnosti aj minulosti, okrem snáď ojedinelej výnimky amerického bádateľa Dr. Carolla Quigleyho (Tragedy and Hope) ignorujú silnú evidenciu dokazujúcu výrazný vplyv svetových finančníkov na kľúčové udalosti histórie. Na druhej strane je však pochopiteľné, že univerzity a výskumné organizácie finančne podporované inštitúciami, ktoré sú kontrolované touto istou elitou z New Yorku, by asi ťažko mohli či chceli uverejniť výskum, ktorý by dochádzal k takýmto záverom v rámci medzinárodnej politiky. Je nepravdepodobné, že aj tí najodvážnejší by pohrýzli ruku živiacu ustanovizne, ktoré ich zamestnávajú.

       Je samozrejmé, že tzv. „pre verejnosť nadšení biznismani“ nechodia do hlavných miest ako lobisti a vyjednávači za účelom slúžiť svojim krajinám. Tí sú tam, aby slúžili napomáhaniu svojich vlastných záujmov. Ich záujmom samozrejme nie je rozvíjať slobodnú trhovú ekonomiku, ale manipulovať spolitizovaný režim k svojmu vlastnému prospechu.

         Nemeckí „biznismani“ v Norimbergu mohli odhaliť mnoho (pre západ) nepohodlných faktov. Výmenou za svoju ochranu ich však prezradili veľmi málo. Bezpochyby to nie je len náhoda, že Hitlerovi priemyselníci v Norimbergu dostali len symbolicky „po paprčkách“, zatiaľ čo iní predstavitelia rovnakého režimu boli odsúdení na smrť alebo dlhoročné väznenie. Vyvstáva otázka, či norimberské procesy nemali byť vo Washingtone a či na lavici obžalovaných nemali sedieť poprední americkí obchodníci.

        Spomeňme si len na „nemeckého“ finančníka Dr. Hjalmara Schachta – plným menom Hjalmar Horace Greeley Schacht – ktorý sa len čírou náhodou narodil v Nemecku, keďže jeho rodina sídlila v Amerike. Jeho brat William bol rodený Američan. Schachtovo pozadie svetového finančníka a slobodomurára (čo zrejme viedlo k jeho odvolaniu Hitlerom) mu prinieslo v Norimbergu úplné oslobodenie.

         Za povšimnutie stojí úryvok z korešpondencie amerického vyslanca v Nemecku Williama Dodda, ktorý napísal F. D. Roseveltovi z Berlína 19. októbra 1936 (tri roky po nástupe Hitlera k moci) list pojednávajúci o amerických priemyselníkoch a ich angažovaní sa na vyzbrojovaní Nemecka:

        „V tomto čase tu má viac ako sto amerických korporácií zastupiteľstvá alebo dohody o spolupráci. DuPont má troch spojencov v Nemecku, ktorí pomáhajú vo vyzbrojovaní. Ich hlavným spojencom je I. G. Farben Company (…) Standard Oil Company (filiálka z New Yorku) sem v decembri 1933 poslala 2 000 000 amerických dolárov a pridáva ďalších 500 000 ročne na výrobu bojových plynov; ale Standard Oil nemôže vyviezť z Nemecka žiadne svoje zárobky, len ak v tovare; mnoho nevyvezú, svoje zárobky doma zahlásia, avšak nevysvetlia žiadne detaily. Prezident International Harvester Company mi povedal, že ich obchod tu vzrástol o 33 % ročne (verím, že vo výrobe zbraní), ale nemôžu vziať nič von. Dokonca aj naši ľudia z letectva majú tajné dohody s firmou Krupp. General Motors Company a Ford tu robia nesmierny biznis cez ich filiálky a nevyvážajú von zisky.“

         Nasleduje ďalší výňatok z denníka toho istého amerického vyslanca v Nemecku. Nech si však čitateľ uvedomí, že reprezentant tu spomenutej firmy, Vacuum Oil Company – takisto ako aj reprezentanti iných amerických firiem podporujúcich ekonomiku Nemecka po nástupe Hitlera k moci – boli po vojne v komisiách pre denacifikáciu Nemecka. Aká typicky americká maškaráda…

        Zápis zo štvrtka 23. januára 1936:

        „Náš obchodný atašé priviedol Dr. Engelbrechta, predsedu Vacuum Oil Company v Hamburgu. Engelbrecht opakoval to, čo povedal pred rokom. Standard Oil Company v New Yorku, materská firma Vacuum Oil Company, zaplatila 10 000 000 mariek v Nemecku v snahe nájsť zdroje ropy a vybudovať obrovské rafinérie blízko Hamburgského prístavu. Engelbrecht stále vŕta nové vrty a objavuje dobré pramene surovej ropy v okolí Hannoveru, ale neverí, že nájde nejaké veľké ložiská. Dúfa, že Dr. Schacht podporí jeho firmu, ako to robí v prípade niektorých iných nemeckých firiem, ktoré ropu nenašli. Vacuum tu míňa všetky svoje zárobky, zamestnáva 1 000 ľudí a nikdy nepošle domov žiadne zo svojich peňazí.“

        A ďalej:

       „Ešte ani nestihli vyjsť z budovy, keď sa tento právnik zase vrátil vyjadriť svoje ťažkosti. Nemohol som nič robiť. Avšak opýtal som sa ho: prečo sem Standard Oil Company z New Yorku poslala 1 000 000 dolárov v decembri 1933, aby pomohli Nemcom robiť benzín z mäkkého uhlia v krízovej situácii? Prečo International Harvester pokračuje v Nemecku vo výrobe, keď táto firma nedostane nič von z tejto krajiny a keď ani neuspeli získať spať svoje vojnové straty? Rozumel, čo myslím a súhlasil so mnou, že to vyzerá hlúpo a že to znamená len väčšie straty, ak by vypukla ďalšia vojna.“

       Vrcholom tohto medzinárodného finančného systému pred druhou svetovou vojnou bola Bank for International Settlements (Banka pre medzinárodné platby), reprezentovaná zástupcami z medzinárodných bankových firiem Európy a USA a jej pôsobenie pokračovalo aj počas druhej svetovej vojny. Zástupcom Nemecka v tejto banke bol Hitlerov finančný génius a prezident Ríšskej banky, Hjalmar Schacht.

       Rodina Schachtovcov pochádza z New Yorku. Jej príslušníci pracovali pre Equitable Trust, významný finančný dom z Wall Street (ktorý bol kontrolovaný firmou J. P. Morgan). Hjalmar aj počas svojho života udržiaval kontakty s Wall Street. Noviny a súčasné pramene poskytujú informácie o opakovaných stretnutiach s Owenom Youngom z firmy General Electric; W. S. Farishom, predsedom Standard Oil v New Jersey; a ich bankových kontaktov.

       V roku 1924 sa uskutočnil tzv. Dawes Plan, ktorý spočíval v poskytnutí sérií pôžičiek Nemecku. Ich celková výška siahala do 800 miliónov dolárov od amerických investorov a boli použité na vybudovanie a konsolidáciu gigantického chemického a oceľového kombinátu I.G. Farben a Vereinigte Stahlwerke. Tieto kartely neskôr vyprodukovali väčšinu vojnového materiálu použitého vo vojne.

       Ťarcha nemeckých peňažných reparácií spojencom bola v skutočnosti prenesená na cudzích nákupcov nemeckých „bondov“ (bondy = záväzky, ktoré budú v budúcnosti uhradené) vydaných Wall Streetom – samozrejme pri vynikajúcich ziskoch pre nich samých. Za povšimnutie stojí tiež skutočnosť, že vlastníci týchto firiem boli tí istí finančníci, ktorí vo vhodnej chvíli zmenili roly a z bankárov sa stali štátnikmi, a z tohto titulu následne „vyriešili“ problém reparácií.

       Ako poznamenáva Dr. C. Quigley:

       „Je zaujímavé, že tento systém bol zavedený medzinárodnými bankármi a požičiavanie peňazí Nemecku bolo pre nich veľmi ziskové.“

       Kto boli títo medzinárodní bankári z New Yorku, ktorí sformulovali reparačné komisie?

       Na Dawes Plan z roku 1924 sa podieľali hlavne bankári Charles Dawes a Morganov človek Owen Young, ktorý bol prezidentom General Electric Company. Dawes bol v roku 1924 predsedom Allied Committee of Experts. Títo ľudia boli jednoducho presadzovateľmi Morganových záujmov spolu s T. W. Lamontom (Morganov partner) a ďalším bankárom, Morganovým spoločníkom T. N. Perkinsom. A používali autoritu a pečať Spojených štátov amerických pre svoje vlastné finančné výhody.

        Na Dawes Plan nadväzoval v roku 1928 Young Plan, ktorý bol v podstate jeho pokračovaním. Jeho hlavným strojcom bol Morganov agent Owen D. Young.

        Rozdiel medzi Dawes Plan a Young Plan bol taký, že zatiaľ čo ten prvý vyžadoval splátky v tovare vyrobenom v Nemecku, financovanom cudzími pôžičkami, druhý vyžadoval splátky peňažné, čomu nemecký priemyselník Fritz Thyssen poznamenáva: „Podľa mojej mienky takto vzniknutá finančná dlžoba smeruje k narušeniu celej ekonómie Ríše.“

Young Plan bol zjavne prostriedkom na zaplavenie Nemecka americkým kapitálom a premenenie jeho bohatstva na gigantický úver (pre Nemecko dlžobu) v rukách USA. Samozrejme, nemecké firmy s kontaktmi v Amerike tento plán obchádzali vynálezom dočasného „cudzieho vlastníctva“. Napríklad A. E. G. (Allgemeine Elektrizitäts Gesellschaft) spojený s americkou General Electric bol predaný francúzsko-belgickej spoločnosti, a tak boli obídené Young plan.

        Treba taktiež poznamenať, že Owen Young bol jeden z hlavných finančníkov F. D. Roosevelta, keď sa Roosevelt ako špekulant na Wall Street snažil získať výhody z hyperinflácie v Nemecku, ktorá ho pustošila najmä v roku 1923.

        „United European venture“ (niečo ako „Spojené euŕopske dobrodružstvo“) bol prostriedkom na špekuláciu a získanie financií a je jasným dôkazom toho, ako súkromní finančníci (vrátane F. D. Roosevelta) použili štátnu moc na dosiahnutie svojich vlastných záujmov manipulovaním zahraničnej politiky.

       Tento vývoj smerom k vojne v Európe pred a po roku 1933 sa udial z veľkej časti vďaka finančnej pomoci Wall Streetu a za technickej pomoci známych amerických firiem.

       Výmena ideí a spolupráce medzi Hjalmarom Schachtom v Nemecku a cez Owena Younga so záujmami J. P. Morgana v New Yorku, bol len jeden aspekt nesmierneho a ambiciózneho systému spolupráce a medzinárodnej aliancie za účelom svetovej kontroly. Ako píše Dr. prof. C. Quigley, tento systém nebol „ničím iným ako pokusom vytvoriť svetový systém finančnej kontroly v súkromných rukách, schopný ovládať každý politický systém každej krajiny a hospodárstvo sveta ako celku“.

       Nikto nemôže popierať, že vplyv medzinárodných bankárov je veľmi veľký. Systém kontroly fungoval už v roku 1920, rovnako ako funguje aj dnes, prostredníctvom súkromných centrálnych bankárov v každej krajine, ktorí kontrolujú vydávanie národnej meny. V 20-tych a 30-tych rokoch to boli americký Federal Reserve System, v Anglicku Bank of England, v Nemecku Ríšska banka a francúzska Banque de France taktiež ovplyvnili politický aparát svojich krajín nepriamou kontrolou vydávania peňazí a vytváraním finančnej atmosféry.

       Rozhodujúci vplyv bol a je realizovaný poskytovaním prostriedkov, alebo ich odopretím, politikom a politickým stranám. Napríklad v USA prezident Herbert Hoover zdôvodňoval svoju porážku v roku 1932 stratou podpory Wall Streetu a zmenou financií a vplyvu Wall Streetu v prospech F. D. Roosevelta.

       Politici poslušní záujmom finančného kapitalizmu a akademici nakazení ideami svetovej kontroly sú udržiavaní v lojalite systémom odmien a trestov. Vedúcou silou tohto medzinárodného systému, ktorú C. Quigley nazýva „apex of the system“ (vrchol systému) bola začiatkom 30-tych rokov 20. storočia Bank for International Settlements so sídlom vo švajčiarskom Bazileji (pochybuje ešte niekto o tom, prečo Švajčiarsko bolo a stále je „neutrálne“?)

       Tento systém počas druhej svetovej vojny pokračoval ako „médium“, cez ktoré bankári pokračovali vo vzájomne výhodných výmenách ideí, informácií a plánovaní povojnového sveta. Bankári z rôznych štátov, ktoré boli znepriatelené, si pokojne rokovali, zatiaľ čo vonku zúrila vojna.

        Americký prezident prevádzal transakcie banky cez francúzskeho generálneho manažéra, ktorý mal nemeckého asistenta, zatiaľ čo generálny sekretár bol z Talianska. Iné národnosti zastávali ďalšie pozície. Títo ľudia boli, samozrejme, medzi sebou v dennom osobnom styku. Okrem McKittrika boli pochopiteľne permanentne usadení vo Švajčiarsku a neboli v žiadnom čase podriadení nariadeniam ich vlád (H. Schloss: The Bank for International Settlements.). Išlo o údajne vrcholne tajné schôdze, dokonca až do takej miery, že „…tak tajné neboli nikdy ani schôdze slobodomurárskej lóže Royal Ark, alebo podobného rádu….“ (John Hargrave: Montagu Norman. str. 108).

        V skutočnosti predstavitelia Wall Street silne financovali nemecké hospodárstvo, fakt, na ktorý sa akoby pozabúda a taktiež holo odhaľuje skutočnosť, že „demokracia“ je pre nich len maskou a v skutočnosti idú tam, kde majú šancu naakumulovať čo najväčšie množstvo kapitálu.

        Nemecké Kartely Syndikáty Wall Street Suma Allgemeine Elektrizitats National City Co. 35 000 000 $ Gesellschaft (A.E.G.)
       Vereinigte Stahlwerke Dillon, Read & Co. 70 225 000 $ (United Steelworks)
American I. G. National City Co. 30 000 000 $ Chemical (LG. Farben)

       Syndikáty Wall Street Podiel na nemeckých priemyselných podnikoch na americkom kapitálovom trhu Zisky na nemeckých pôžičkách* Spolu percent Dillon, Read & Co. 241 325 000 2.7 mil. 29.2 Harris, Forbes & Co. 186 500 000 1.4 mil. 22.6 National City Co. 173 000 000 5.0 mil. 20.9 Speyer & Co. 59 500 000 0.6 mil. 7.2 Lee, Higginson & Co. 53 000 000 n. a. 6.4 Guaranty Co. of N.Y. 41 575 000 0.2 mil. 5.0 Kuhn, Loeb & Co. 37 500 000 0.2 mil. 4.5 Equitable Trust Co. 34 000 000 0.3 mil. 4.1 SPOLU 826 400 000 $ 10.4 mil. $ 99.9

      Podľa: R. Kuczynski: Banker’s Profits from German Loans. str. 127

      I. G. Farben, ako vidíme, boli hlavným výrobcom základných chemikálií používaných inými kombinátmi vyrábajúcimi chemikálie a teda ich ekonomická sila nemôže byť posudzovaná len výrobnou kapacitou pár základných chemikálií.

      Podobne, Vereinigte Stahlwerke, s kapacitou výroby surového železa väčšou ako všetky ostatné nemecké výrobne surového železa a ocele dohromady, boli schopné uplatňovať omnoho viac vplyvu na železo a oceľ vyrábajúce kartely, ako by ich kapacita výroby surového železa predpokladala.

      Medzi výrobkami, ktoré priniesli I. G. Farben a Vereinigte Stahlwerke ku spoločnej spolupráci bol asfalt a chemický nitrogén, obidva výrobky prvoradej dôležitosti pre výrobu výbušnín. A tak, za tohto systému spoločnej spolupráce a vzájomnej závislosti tieto dva kartely, I. G. Farben a Vereinigte Stahlwerke produkovali 95 % nemeckých výbušnín v rokoch 1937 – 1938, teda v predvečer druhej svetovej vojny.

      Táto produkcia bola výsledkom kapacity vybudovanej americkými pôžičkami a do určitého stupňa americkou technológiou.

      Navyše, americká pomoc, presnejšie pomoc amerických finančných elít, nemeckému vojnovému úsiliu zasahovala aj do iných odvetví. Dvaja najväčší výrobcovia tankov v Hitlerovom Nemecku boli Opel, pobočka úplne vlastnená General Motors (kontrolovaná firmou J. P. Morgan), a Ford A.G, pobočka Ford Motor Company v Detroite.

      Nacisti poskytli daňové úľavy Opelu v roku 1936, aby umožnili General Motors rozšíriť svoje výrobné priestory. General Motors, samozrejme, cítiac sa zaviazaní, znovu investovali svoje zisky do nemeckého priemyslu. Čo dnes málokto vie, Henry Ford bol vyznamenaný za služby Nemecku – v apríli 1938 dostal „Veľký kríž nemeckého orla“, ako inak, za značného pobúrenia amerických sionistov. Bola to zároveň oslava Fordových 75-tych narodenín.

      Alcoa a Dow Chemical taktiež blízko spolupracovali s nacistickým priemyslom mnohými transfermi americkej technológie.
Bendix Aviation, v ktorej J. P. Morgan kontroloval firmu General Motors, dodala Siemens & Halske A. G. v Nemecku dokumentáciu automatického pilota a letecké prístroje.

      Ešte v roku 1940, počas tzv. „čudnej vojny“, Bendix Aviation dodal Robertovi Boschovi (známa firma Bosch) kompletnú technickú dokumentáciu pre lietadlá a štartéry pre dieselové motory, za ktoré Bendix dostal finančné odmeny.

      V krátkosti – americké podniky spojené s Morgan-Rockefellerovými medzinárodnými investičnými bankármi – nie však veľká časť nezávislých amerických priemyselníkov – bola intímne spojená s nacistickým priemyslom.

      Je dôležité tiež poznamenať, že General Motors, Ford, General Electric, DuPont a pár amerických podnikov hlboko zainteresovaných vo vývoji nacistického Nemecka boli – okrem Ford Motor Company – kontrolované elitou Wall Streetu – firmou J. P. Morgan, Rockefeller Chase Bank a s trochu menším dosahom Warburg Manhattan Bankou.

      Ešte pre celkovú predstavu čitateľov, ťažko uveriteľná štatistika: 350 miliárd dolárov je odhadovaná suma, ktorú Spojené Štáty Americké vynaložili medzi rokom 1939 a 1946 na svoje vlastné ozbrojené sily a vojnový materiál poslaný svojim spojencom. (Encyclopadia Britannica, Zväzok. 23, str. 793R)

        Podľa jedného historika bola cena druhej svetovej vojny pre všetky národy 4 trilióny dolárov a celkové množstvo mŕtvych dosiahlo 40 miliónov. (M. B. Hoyle: A World in Flames. str. 323-24).

        Dúfam, že tento výklad umožní čitateľom utvoriť si aspoň nejakú predstavu o nesmiernych ziskoch týchto zločincov, pre ktorých ľudské životy neznamenajú absolútne nič. Najmä uvedomiť si skutočnosť, že hoci sa medzinárodní bankári snažia tváriť ako demokrati a obhajcovia ľudských práv, nerobí im problém ani spolupracovať s nedemokratickými štátmi, alebo dokonca priamo financovať vojnu, ak z toho majú to, čo je v kapitalizme najdôležitejšie: finančný zisk.


Bibliografia:

C. Sutton: Wall Street and the Rise of Hitler. Seal Beach, California, 1976.
C. Grieb: American Manifest Destiny and The Holocausts New York: EXAMINER BOOKS, 1979.
A.C. Sutton: Wall Street and The Bolshevik Revolution. Morley, Western Australia: Veritas Publishing, 1981.
Dr. Carol Quigley: Tragedy and Hope. New York: The MacMillan Company, 1966.
John Hargrave: Montagu Norman. New York: The Greystone Press n.d.
Martha Byrd Hoyle: A World in Flames. New York: Atheneum, 1970. str. 323-24
Robert R. Kuczynski, Banker’s Profits from German Loans. Washington: D. C. Brookings Institution, 1932.


Prevzaté: pozorovatel.sk

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

Spravodajstvo

Tu sú všetky DÔKAZY, na ktoré ste čakali!

Drvivý dôkaz, že pandémia je trestný čin V posledných dňoch som veľmi tvrdo pracoval na tom, aby som pre vás vytvoril ...

Nasledujúci článok

Spravodajstvo

OBČAN MAL, COVID VZAL

Harabin tvrdí, že vyšetrovatelia ho nútia k niečomu, čo neukladá zákon. Obrátil sa preto listom na Žilinku Bývalý minister spravodlivosti SR ...
Názor

DOBRO vs. ZLO

„Zablokovať“ dobro a spravodlivosť nemôžu …a sám diabol to vie“. J.O.Savin Všetko má svoj DÔVOD a súvis: ČÍNA – TALIANSKO ...
Názor

Odboj bielych klobúkov podáva informácie

Všetkým digitálnym vojakom: Toto všetko sa deje bez vášho vedomia, utajené mainstreamovými médiami a diskrétne, aby nevznikla panika medzi obyvateľstvom pod ...
Názor

Ján Baránek: Ako sa manipuluje verejná mienka?

Pri pohľade na dokumentárne zábery hajlujúcích a jasajúcich davov v Nemecku medzi vojnami som si často hovoril, ako sa mohli ...
Názor

RIADENÁ DEŠTRUKCIA ŠTÁTU IDE DO FINÁLE, AMERIČANMI RIADENÝ PUDEL KORČOK CIELENE ROZBÍJA V4 A VZŤAHY SO SLOVANSKÝMI NÁRODMI

DIPLOMATKA IVETA MICHALÍKOVÁ Iba jedenásť mesiacov stačilo Matovičovej vládena deštrukciu štátu v ústavno-právnej, ekonomickej, politickej,zahranično-politickej, zdravotnej, pracovnej a sociálnej sfére. Dennodenne sme svedkami ...
Názor

Pokrytecké vyhlásenie Súdnej rady SR vs. realita na jej zasadnutí alebo ako Súdna rada s rúškami pod nosom bojuje proti sudcom anti-rúškarom

Súdna rada Slovenskej republiky zverejnila stanovisko k medializovaným prípadom nerešpektovania a popierania záväznosti protipandemických opatrení niektorými sudkyňami a sudcami. „Nerešpektovanie ...
Názor

Ján Baránek: Fašizmus

„Bystrý bojovník vnúti svoju vôľu nepriateľovi, no nedovolí, aby mu on vnútil svoju.“  Sun-c´ Úvod Žil raz jeden kohút šťastne so ...
Názor

Ochranou kriminálnikov Beňu a Makóa sa stáva Matovičov režim zločineckým

Matovič to možno nemal v pláne. No vybral si za koaličných partnerov zločincov… Dali tvár jeho režimu. Mnohé o tom ...
Názor

Človeku dobrej vôle

Milujem zdroj s celého srdca a aj ty si jeho súčasť ako my všetci.   Zdroj je vesmírne pole vedomia. Je to ...
Názor

Redaktor webu Refresher poslal drzé otázky, zrejme chcel uraziť Harabina, odpovede si iste nezaloží za klobúk...

Redaktor Refreshera chcel uraziť Š. Harabina. Poslal mu drzý email s otázkami. Vraj píše článok o konšpirátoroch… Harabin sa nedal vyviesť z miery. ...
Aktualizované 15.6. 14:03
Názor

"Nech žije právo a spravodlivosť, nech žije zdravý rozum"

Aktualizácia: Ďalší príbeh rodiny, ktorá pozná svoje práva a majú záujem o právne rady JUDr. Štefana Harabina, pretože nemienia riskovať ...