Frankfurtská škola a Magnus Hirschfeld: Počiatky morálnej degenerácie Západu
Skupinová fotografia zamestnancov Inštitútu pre sexuálne vedy
Všade, kam sa pozriete, vidíte nákazu liberálno-marxistickou revolúciou z roku 1968
Vidíme vyzdvihovanie rodovej deviácie, vidíme čoraz bujnejšie odkresťančovanie a verejné miesta, ktoré sú namaľované farbami LGBT lobby v tom, čo je dnes v podstate skutočným totalitarizmom, len pokryteckejším a zákernejším ako tie z minulého storočia, keďže tie mali aspoň tú slušnosť, že sa nevydávajú za miesta slobody.
Svet liberálnej demokracie je tiež a predovšetkým toto. Je to svet, kde by mal mať každý právo vyjadriť svoje myšlienky, len aby zistil, že v konečnej fáze demokratickej cesty je jedinou myšlienkou, ktorú možno vyjadriť, myšlienka liberálneho progresivizmu a tí, ktorí sa mu stavajú na odpor, sú označovaní za „nepriateľov“.
Nie že by sme chceli akýmkoľvek spôsobom vyzdvihovať veľmi odsúdeniahodnú doktrínu slobodného myslenia, potomka kacíra a nekromanta Giordana Bruna, legendy slobodomurárstva, z jednoduchého dôvodu, že tento typ filozofie neslúži ničomu inému, než otváraniu dverí omylom a zvrátenosti, ktoré po odstránení predchádzajúcich odkazov kresťanskej tradície už nenachádzajú žiadne prekážky pre svoju bujnú nákazu.
Chceme len poukázať na pokrytectvo, ktoré preniká touto filozofiou, ktorá sľubuje slobodu, ale namiesto toho obmedzuje ľudstvo na najhoršiu možnú tyraniu: degradáciu, zvrátenosť a čoraz rozšírenejšiu nemorálnosť. Tí, ktorí sa snažia obnoviť slušnosť v tejto degenerácii, nie sú ušetrení od kliatby.
Keď kráčame po uliciach a vidíme túto inváziu LGBT symbolov, ignorujeme fakt, že otcami tejto súčasnej spoločnosti zvrátenosti je skupina intelektuálov, ktorí, žiaľ, ovplyvnili dejiny 20. storočia viac ako ktokoľvek iný.
Títo ľudia sa zapísali do histórie ako filozofi a sociológovia slávnej, alebo skôr neslávne známej Frankfurtskej školy, ktorá bola tak nazvaná preto, lebo jej zakladatelia mali v tomto nemeckom meste svoje operačné sídlo.
Zrod Frankfurtskej školy
V Nemecku sa píšu 20. roky 20. storočia. Sú to roky hlbokého hospodárskeho a morálneho nepokoja v Nemecku, Weimarskej republiky, ktorej založenie hlboko ovplyvnili myšlienky progresívneho socializmu, ktoré odsúdili povojnové Nemecko na osud hlbokej dekadencie.
Nemecko bolo vážne postihnuté sankciami uvalenými vo Versailles po jeho porážke v prvej svetovej vojne a tieto neprimerané sankcie niektorí ekonómovia, najmä John Maynard Keynes, považovali za priamu príčinu následného uchopenia moci Adolfom Hitlerom. To bol pravdepodobne presne výsledok, ktorý si tieto destabilizujúce sily želali, keďže Národnosocialistická strana dostávala značné finančné prostriedky z Wall Street a udržiavala úzke obchodné vzťahy so spoločnosťami spojenými s rodinou Rockefellerovcov.
V tomto desaťročí skupina filozofov aškenázskeho pôvodu, ako napríklad Adorno, Marcuse, Horkheimer a Habermas, aby sme vymenovali len najznámejších predstaviteľov, vyvinula to, čo sa do dejín zapíše ako „kritická teória“, ktorú možno definovať ako syntézu marxistickej materialistickej filozofie a psychoanalýzy Sigmunda Freuda, známeho otca modernej psychológie, ktorý bol tiež židovského pôvodu.
Základnými myšlienkami Frankfurtskej školy nie sú nič iné ako myšlienky deštrukturácie. Filozofi a sociológovia tejto filozofickej školy hovoria o konceptoch ako „emancipácia“, ale v skutočnosti je ich jediným skutočným cieľom ukončiť štruktúru tradičnej kresťanskej spoločnosti a nahradiť ju fluidnou spoločnosťou, v ktorej sa všetko, čo sa predtým považovalo za prirodzene deviantné, jednoducho stane novou „normou“.
Napríklad Adorno a Horkheimer rozvinuli myšlienkový smer, ktorý výslovne uvádzal, že patriarchát bol prvým veľkým nepriateľom, ktorý mal byť zvrhnutý, aby sa uvoľnila cesta matriarchálnej spoločnosti, kde bola postava otca hanobená a prenasledovaná, pretože v očiach týchto filozofov bol strážcom autority.
Otec je v neomarxistickom a neofreudovskom myslení skutočným veľkým „zlom“, ktoré treba odstrániť, pretože je základným kameňom, na ktorom je založená staroveká kresťanská spoločnosť.
Niektorých čitateľov pravdepodobne šokuje, že súčasné vyjadrenia v prospech matriarchálnej spoločnosti, ktoré propaguje bežná progresívna elita a produkty kinematografie, ktoré sa snažia démonizovať spoločnosť minulosti, nie sú v skutočnosti ničím iným ako prepracovaním myslenia tých sociológov a filozofov, ktorí zasvätili svoje životy degradácii kresťanskej spoločnosti.
Tí, ktorí vydláždili cestu frankfurtským filozofom, boli predovšetkým Marx a Engels, obaja členovia slobodomurárstva a tiež židovského pôvodu.
Marx a Engels vo svojich spisoch z prvej polovice 19. storočia už zasiali semená následnej morálnej degenerácie, ktorá postihla 20. storočie.
Vo svojej eseji „Pôvod rodiny“ sa Engels otvorene vyjadril v prospech matriarchátu a Marx v rovnakom duchu navrhol spoločnosť riadenú „komunitou žien“.
Komunizmus sa nemôže presadiť inak, než najprv odstrániť pilier kresťanskej spoločnosti, ktorý predstavuje rodina.
Marxistická filozofia musí zničiť postavu otca, aby mala spoločnosť otvorenú každému druhu skazenosti a otvorenú samotnému zrieknutiu sa svojej identity, nielen duchovnej, ale aj národnej.
V skutočnosti z tohto pohľadu Marx a Engels jednoducho vyjadrujú tie isté kolektivistické koncepty, aké vyjadrili osvietenskí myslitelia 18. storočia, ktorí podobne chceli návrat k prirodzenému stavu, kde by deti nepatrili svojim otcom a matkám, ale celej komunite. To sa nezhoduje so znepokojujúcimi prípadmi našej doby, keď sú deti odtrhnuté od svojich rodín a potom odovzdané obrom.
Komunizmus chce smrť rodiny, vlasti a Boha a Frankfurtská škola sa z tejto cesty vôbec neodchyľuje.
Títo filozofi rozvinuli koncept, že deti by mali byť od veľmi mladého veku vystavované nútenej sexualizácii a zasväteniu do homosexuality. To pripomína obrazy nášho súčasného sveta, kde sú školy otvorené pre transgender ľudí, známych aj ako „drag queens“, ktorí oslovujú deti, aby im čítali rozprávky a snažili sa dať rodu auru „normality“.
Dnešná škola nie je ničím iným ako potomkom protikatolíckej a protikresťanskej degenerácie, ktorú Adorno a ostatní splodili pred mnohými rokmi.
Keď sú základy rodiny spochybnené, prichádzame k ďalšiemu kroku, ktorým je zoznámiť dieťa so sexualitou, skupinovou masturbáciou, homosexualitou a pedofíliou už od raného detstva.
Dieťa sa musí okamžite stať objektom sexuálnej pozornosti obrov, ktorí sú vo svojom „podniku“ najúspešnejší, keďže liberálne inštitúcie pedofíliu neodsudzujú, ale už 60 rokov nezastaviteľne pochodujú za legalizáciu tejto zvrátenosti.
Frankfurtská škola toto všetko navrhuje. Frankfurtská škola obhajuje „nevyhnutnosť“ sexualizácie detí, idúc v šľapajach Sigmunda Freuda a ďalšej odpornej postavy, o ktorej sa zriedka hovorí.
Magnus Hirschfeld, otec transsexualizmu
Spomínanou postavou je sexuológ Magnus Hirschfeld, zakladateľ v roku 1919 neslávne známeho Institut für Sexualwissenschaft, Inštitútu pre sexuálnu vedu.
Hirschfeld zdieľal rovnaký židovský pôvod ako filozofi a sociológovia Frankfurtskej školy a sám považoval svoju židovskú identitu za „životne dôležitú“ pre rozvoj svojich teórií.
Podobne ako Adorno a ďalší neomarxistickí filozofi, aj on silne pohŕdal kresťanstvom, a to natoľko, že ho definoval ako „sadomasochistické“ náboženstvo, pretože sexuológ veril, že asketizmus je druh „bolesti“, ktorú si kresťanský veriaci spôsobuje tým, že sa zbavuje hedonistických pôžitkov, ktoré by namiesto toho vyplývali z odstránenia všetkých tlmivých obmedzení.
Hirschfeld chcel skoncovať s kresťanským Západom, ktorý podľa jeho názoru posledných 2000 rokov bránil tomuto bezhraničnému hľadaniu pôžitkov, a v jeho zvrátenej mysli sa to prejavilo aj v apológii pedofílie a šírení homosexuality.
V jeho inštitúte viseli na stenách obrazy prvých transvestitov v histórii, keďže sexuológ je považovaný za otca toho, čo LGBT svet nazýva „tretím pohlavím“, čiže takzvanými trans ľuďmi.
Zakladateľ tejto inštitúcie zvrátenosti veril, že homosexuáli sú „prirodzene“ zženštilí a že riešením je podpora zmeny pohlavia, ktorá zjavne nemôže existovať, pretože prechod z jedného pohlavia na druhé je biologicky nemožný, pokiaľ sa pod „zmenou pohlavia“ nemyslí mrzačenie mužských orgánov, skutočné barbarstvo, ktoré by malo byť zakázané, ale ktoré súčasná degradácia namiesto toho propaguje dokonca aj medzi dospievajúcimi a deťmi.
Sexuológ potom rád zbieral amputované penisy homosexuálov, pravdepodobne preto, aby uspokojil ďalšiu zo svojich intímnych sexuálnych zvráteností.
Jeho inštitúcia mala očividne množstvo homosexuálnej pornografie a sekciu kníh venovanú pedofílii a bestialite.
Práve na toto miesto boli privádzaní školáci, aby boli zasvätení do tejto zvrátenosti.
S Hirschfeldom bol zajedno aj člen Frankfurtskej školy Ernst Bloch, ktorý mal rovnaké názory na rod a homosexualitu.
V roku 1921 založil otec Inštitútu pre sexuálne vedy spolu s rabínom Karlom Abrahamom Svetovú ligu za sexuálnu reformu, čím dokázal, že táto filozofia síce vyhlasuje za sekulárnu a svetskú, len yby odhalila svoju hlbšiu „duchovbnú“ stránku i keď v negatívnom zmysle slova.
Medzitým sa Hirschfeldove myšlienky začali šíriť po celej Európe, a to natoľko, že zoznam osobností blízkych jeho hnutiu zahŕňal osobnosti kalibru Bernarda Shawa, Bertranda Russella a Alberta Einsteina.
V roku 1931 sa Hirschfeldov „sen“ splnil, keď Dr. Levy-Lenz, tiež aškenázskeho pôvodu, vykonal prvú operáciu zmeny pohlavia v histórii, ktorá, ako už bolo spomenuté, nič nezmenila, len zmrzačila a zabila úbohú obeť, ktorá ju podstúpila, ako sa to, žiaľ, stalo Lili Elbeovej, ktorá po transplantácii vaječníkov zomrela na vážne infekcie len rok po operácii.
Dánska transvestitka Lili Elbeová zomrela po operácii zmeny pohlavia.
Medzitým sa však atmosféra v Nemecku menila. Nástup národného socializmu priživoval čoraz hlbšiu averziu a nepriateľstvo nemeckého obyvateľstva voči neomarxistom a Hirschfledovi.
Za Weimarskej éry sa Nemecko stalo skutočnou jamou morálneho úpadku. Berlín sa dal porovnať s moderným mestom v juhovýchodnej Ázii, kam každý rok cestujú milióny ľudí za účelom sexuálnej turistiky.
Hneď ako sa Hitler dostal k moci, filozofi Frankfurtskej školy sa rozhodli opustiť Nemecko a rovnaké rozhodnutie urobil aj Hirschfeld, ktorý zomrel v roku 1935 v Paríži.
Vojna za demoralizáciu Západu sa však nezastaví, iba zmení miesto a operačné veliteľstvo a presunie sa do Spojených štátov, kde Adorno, Marcuse a Horkheimer prestúpia na najprestížnejšie univerzity v krajine, ktoré sa v podstate stanú katedrami pre dekonštrukciu kresťanstva.
V roku 1947 Adorno a Horkheimer napísali dielo „Dialektika osvietenstva“, v ktorom výslovne potvrdili, že antisemitizmus je druh „duševnej choroby“ hlboko zakorenenej v mysliach rôznych národov, podľa oboch filozofov takmer postihnutej akýmsi „dedičným hriechom“, bez toho, aby zjavne zohľadnili skutočnosť, že rôzne národy s rôznymi kultúrami mali v priebehu storočí rovnaké problémy s takpovediac „integráciou“ s rôznymi židovskými komunitami.
Problémom pre týchto ľudí je vždy ten druhý. Ten druhý je ten chorý. Ten druhý je „antisemita“. Sú to vždy títo dvaja filozofi, ktorí vyvinuli koncept „fašistometra“, akúsi gradáciu, ktorá určuje úroveň „fašizmu“ u subjektov, ktoré sa odmietajú podriadiť demoralizujúcemu procesu neomarxizmu. A ako čitatelia vidia, neoplakávaná Michela Murgia v skutočnosti nič nevymyslela, len sa obmedzila na opakovanie frankfurtskej filozofie.
Frankfurtská škola a hippies revolúcia 60. rokov 20. storočia
Dielo degradácie Západu však ešte nie je dokončené.
V 50. rokoch 20. storočia bol svet tradícií v podstate stále nedotknutý. V západnej Európe boli kostoly stále plné a piliere tradičnej spoločnosti boli celkom pevné, berúc do úvahy, že demografická situácia tej doby prekvitala a katolícke múry ešte neprenikol feminizmus, jeden z najsmrteľnejších jedov liberálno-marxistického myslenia.
Aby mohla Frankfurtská škola podniknúť svoj posledný útok na kresťanstvo, potrebovala preniknúť do srdca vtedajšej spoločnosti, a preto dala vzniknúť revolúcii 60. rokov 20. storočia.
Práve diela Adorna, Marcuseho a Horkheimera formovali myslenie mladších generácií tej doby v boji proti „systému“, ktorý sa v tom čase dosť líšil od čŕt dnešnej tekutej spoločnosti.
Tak prichádza čas na voľné uvoľnenie vášní.
Nastal čas, aby v Európe a Spojených štátoch ako huby po daždi vyrástli rôzne hippies komunity, ktoré sa rozhodli praktizovať životný štýl voľného sexu. Manželstvo sa stalo akýmsi pozostatkom minulosti a voľný sex dominoval životu týchto komunít, ktoré boli mimoriadne podobné židovským kibucom, ktoré boli založené na rovnakých zásadách.
Woodstock možno definovať ako maximálne vyvýšenie tohto deštruktívneho, anarchického a nihilistického životného štýlu.
Človek odmieta hodnoty kresťanského sveta, aby prijal nový vzpurný životný štýl, ktorý ho nevedie k oslobodeniu, ale skôr k jeho rozkladu.
Niet už otcov, niet už matiek a niet už detí. Je tu nekonečná magma skupinovej promiskuity a orgií, ktoré tak vychvaľuje Adorno a jeho spoločníci.
Táto škola otvára dvere masovej konzumácii drog, ktoré sú falošne opisované ako cesta k „emancipácii“, pričom v skutočnosti neslúžia ničomu inému, než len tomu, aby jednotlivcov premenili na obete najhorších nihilistických a individualistických impulzov a úplne ich zotročili drogami.
Rocková a beatová hudba tých rokov bola médiom, prostredníctvom ktorého boli mladšie generácie vtedajšieho obdobia zasväcované do drog a voľného sexu a opäť raz zohrali rozhodujúcu úlohu práve oni, frankfurtskí filozofi.
Beatles a Adorno
Príbeh Beatles nie je ten, ktorý rozprávajú mainstreamové médiá hudobného priemyslu. Len niekoľko rokov pred dosiahnutím celosvetového úspechu táto skupina hrala v hamburgských bordeloch a ani zďaleka nevyjadrovala zvuk a texty, ktoré neskôr produkovali po dosiahnutí úspechu v 60. rokoch.
John Coleman, bývalý člen britskej spravodajskej služby a autor niekoľkých kníh o Výbore 300, výkonnej zložke mocného Rímskeho klubu financovaného rodinou Rockefellerovcov, odhalil, že osobou, ktorá napísala piesne skupiny štyroch chlapcov z Liverpoolu, nebol nikto iný ako Theodor Adorno.
Symbolika albumov Beatles je plná odkazov na satanizmus a oslavy osobností ako Karl Marx a okultista a satanista Aleister Crowley, člen slobodomurárskej lóže Mizraim a vyhnaný z Talianska Benitom Mussolinim za makabrózne rituály, ktoré tento britský mág praktizoval.
Masy ľudí v tých rokoch boli obeťami masívneho procesu sociálneho inžinierstva, ktorý bol špeciálne navrhnutý tak, aby v mysliach vtedajšej mládeže vštepil myšlienku, že svet budúcnosti je teraz oslobodený od „jarma“ patriarchátu a kde demoralizácia prebieha nekontrolovane.
Taliansko, krajina obzvlášť nenávidená slobodomurárskym a liberálnym svetom, bohužiaľ nie je voči tomuto procesu imúnna.
Prvým krokom je schválenie rozvodu, ktoré zbavuje manželstvo jeho sviatostnej povahy, ktorú si želá Boh, a redukuje ho na obyčajnú zmluvu medzi stranami, ktoré ju môžu kedykoľvek rozviesť.
Legalizácia potratov je ďalším krokom a ženám sa dáva moc zabiť dieťa, ktoré nosia, pretože feminizmus uprednostnil vôľu matky pred právom dieťaťa na život, dehumanizoval ho a zaobchádzal s ním ako s „parazitom“.
Kultúrna revolúcia liberálneho marxizmu, ktorú koncipovali frankfurtskí filozofi, zasiahla našu spoločnosť a dnes vidíme výsledky 60 rokov morálnej, kultúrnej a duchovnej degradácie.
Vidíme, že pozostatky katolíckej tradície boli zničené, aby sa namiesto toho uvoľnila cesta homosexualizácii spoločnosti, feminizmu, potratom, ktoré zabili 6 miliónov detí, deťom vystaveným satanskému násiliu páchanému na rodovej príslušnosti a každej možnej zvrátenosti, ktorej cieľom je podkopať 2000 rokov starý kresťanský svet, ktorého dokonalým stelesnením boli Rím a Taliansko.
Svet, ktorý dnes vidíme, je svetom elity marxistických a liberálnych filozofov aškenázskeho pôvodu, ktorí pod rúškom sociológie a filozofie nemali iný cieľ, než priniesť skazu kresťanskému Západu, čo sa im, žiaľ, do značnej miery podarilo.
Hovorí sa, že na boj proti nepriateľom je potrebné ich dobre poznať, a toto odporúčame aj našim čitateľom.
Vždy študujte nepriateľa, pretože ak poznáte jeho pravú povahu, budete poznať aj protijed, ako sa zbaviť tejto infekcie.
Existuje len jeden protijed: znovu vybudovať múry, ktoré zbúrala Frankfurtská škola. Obnoviť základy skutočného predkoncilového katolicizmu.
Zdroj: acrunadellago.net
Zanechajte nám komentár