Ste vy normálni?
Voči Ruskej federácii Európska únia už prijala vyše 35 tisíc sankcií. A žiadna vláda Slovenskej republiky s tým nemá problém?
Pridala sa tá predchádzajúca, aj tá dnešná, lebo však keď všetci, tak aj my, Brusel povedal, tak treba. Ja sa opodstatnene a dôvodne pýtam, ste vy normálni? Platné zmluvy o EÚ jasne uvádzajú, že sankcie môže EÚ ukladať výlučne a iba v súlade s Chartou OSN, až na základe predchádzajúceho rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN. Inak je to protizákonné, nelegálne a v príkrom rozpore s medzinárodným právom a s našimi ústavnými právnymi záväzkami.
Treba zdôrazniť, že akýkoľvek štát sveta, ktorý podpísal Chartu OSN a akákoľvek medzinárodná organizácia, ktorá vznikla po založení OSN, ak má byť uznaná zo strany OSN, je povinná sa riadiť jej pravidlami obsiahnutými v článku 52 Charty OSN. EÚ, ktorá je doteraz uznaná zo strany OSN ako oblastná medzinárodná organizácia, nesmie ukladať sankcie sama a iba na základe vlastného rozhodnutia, dokonca ani vtedy, ak by sa na tom dohodli všetky štáty únie. Fakt, že tak únia robí znamená, že EÚ stratila právo na uznanie jej existencie zo strany Charty OSN. Fakticky zo strany všetkých jej 193 svetových členských suverénnych štátov. Tie všetky musia rešpektovať princípy Charty OSN. Bez výnimky. Ak tak nerobia, porušujú ju tiež. Článok 215 Zmluvy o fungovaní EÚ hovorí, že ak rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o EÚ ustanovuje prijatie medzinárodných sankcií, tak EÚ prijme rozhodnutia v tejto veci. Najprv musí sankcie povoliť a prijať Bezpečnostná rada OSN. Nikto iný. Až potom tak môžu robiť pod dozorom Bezpečnostnej rady OSN iné oblastné organizácie, ako napríklad EÚ.
Ďalším potvrdením, že medzinárodné právo to so záväzkami myslí vážne je ustanovenie článku 103 Charty OSN. Ten hovorí jasne, že ak by došlo k stretu záväzkov Organizácie Spojených národov uvedených v Charte so záväzkami štátov podľa akejkoľvek inej medzinárodnej dohody, majú prednosť záväzky podľa Charty OSN. Rovnako túto prednosť uvádza aj článok 30 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969, ktorý sa vzťahuje aj na medzinárodné organizácie, vrátane EÚ. Ak sa niekto nechce hlboko ponárať do právnych formulácií zmlúv, ktorými sme viazaní a pre istotu si ich prečítať sám, alebo ešte raz, tak vždy existuje jednoduchšia cesta. Proste rešpektovať fakt, že zahraničnú politiku si robíme my sami.
Nijakí úradníci Bruselu nemôžu namiesto nás rozhodovať. Je to v našej suverénnej a výlučnej kompetencii. Bez nášho súhlasu, žiadne sankcie, ani odobratie práva veta, ani masová ilegálna migrácia jednoducho nebudú. Tu neobstojí ospravedlnenie, že keď to robia všetci, tak aj my. Treba si uvedomiť, že iba my sami sme zodpovední za to, ako vykonávame našu zahraničnú politiku. Nie EÚ, ale my sami sme za to zodpovední. Európska rada, ako jej najvyšší orgán, kde sú osobne zastúpení prezidenti alebo predsedovia vlád členských štátov, určuje strategické záujmy a ciele únie.
Rozhodnutia Európskej rady sa vzťahujú na spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a na ostatné oblasti vonkajšej činnosti únie.
Európska rada sa uznáša jednomyseľne. To znamená, že ktorýkoľvek štát, ak nesúhlasí, má právo veta a ak ho využije, rozhodnutie nie je prijaté. Štát sa môže hlasovania aj zdržať, ale tým sa vzdáva svojho vplyvu na spolurozhodovanie v únii v tej konkrétnej otázke. Článok 21 Zmluvy o EÚ, hneď v prvom bode, okrem iného uvádza, že činnosť Únie na medzinárodnej scéne sa spravuje zásadami Charty Organizácie Spojených národov. Platí preto, že členské štáty môžu podporiť iba takú politiku Únie, ktorá je v súlade so zásadami Charty OSN. Kto si u nás v štáte osobuje právo porušovať našu Ústavu, porušovať Chartu OSN? My, občania sme nikomu takéto právo nikdy nedali. Ten, kto porušuje našu ústavu sa preto pácha trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Čo je tu nejasné?
Zodpovednosť každého členského štátu EÚ za vlastnú zahraničnú politiku potvrdili oficiálne vyhlásenia č. 13 a č. 14 Konferencie, ktorá prijala Lisabonskú zmluvu 13.12.2007. Bolo to ihneď potom, ako európske štáty odmietli v roku 2006 vytvoriť jednotný štát s jedinou ústavou, vlajkou a hymnou, ktorú Brusel chcel štátom už vtedy nanútiť v tzv. „Zmluve o ústave pre Európu“. Sú to veľmi významné vyhlásenia. Potvrdzujú štátnu suverenitu a výlučnú kompetenciu členských štátov EÚ v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky a v ďalších oblastiach a rovnako aj primárnu úlohu Bezpečnostnej rady OSN v udeľovaní sankcií. Vyhlásenie č. 13 hovorí, že ustanovenia Zmluvy o EÚ, ktoré sa týkajú spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky nemajú vplyv na zodpovednosti členských štátov v ich súčasnej podobe pri formulovaní a vykonávaní ich zahraničnej politiky, ani na ich národné zastúpenie v tretích štátoch a medzinárodných organizáciách. EÚ a jej členské štáty zostanú pri udržiavaní medzinárodného mieru a bezpečnosti viazané ustanoveniami Charty OSN a najmä primárnou zodpovednosťou Bezpečnostnej rady OSN a jej členov. Vyhlásenie č. 14 zdôrazňuje, že ustanoveniami, ktoré sa týkajú spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky nie je ovplyvnený existujúci právny základ, zodpovednosti ani právomoci žiadneho členského štátu vo vzťahu k výkonu svojej zahraničnej politiky, jej národným diplomatickým službám, vzťahom s tretími štátmi a účasti v medzinárodných organizáciách.
Ustanovenia, ktoré sa týkajú spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, nedávajú Európskej komisii nijaké nové právomoci iniciovať rozhodnutia ani nerozširujú úlohu Európskeho parlamentu. Tu neexistuje výnimka pre nikoho. Nedávno sme ako Slovenská republika na Valnom zhromaždení OSN nehlasovali za rezolúciu proti novodobej kolonizácii. Nie preto, že by sme boli proti, ale len preto, že ako člen EÚ sme, ako obyčajne, poslúchli Brusel, že túto pokrokovú a mierovú rezolúciu nepodporíme iba preto, lebo ju predložila Ruská federácia. Naša vláda, rovnako ako Brusel, vraj nenávidíme Ruskú federáciu. A potom ideme do Moskvy vyjednávať o zlepšení našich vzťahov? Ľudia nie sú sprostí, cítia inak ako vy a Brusel. EÚ hrdo považuje sankcie za najvýznamnejší nástroj spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky na donútenie iných nečlenských štátov, aby konali tak, ako EÚ chce.
Ale to je zakázané.
V tom je jej zvrátenosť, jej strata postavenia vo svete a jej práva na existenciu ako relevantnej medzinárodnej organizácie, uznanej zo strany Charty OSN.
VIDEO:
JUDr. Štefan Harabin
Zanechajte nám komentár