Prípad Jozefa Andreja a protizákonné rozhodnutie súdu

Na Okresnom súde v Prešove sa 15. januára 2016 konalo súdne pojednávanie – prípad Jozefa Andreja z 26. Septembra 2015, predmetom ktorého malo byť rozhodovanie o (ne)stíhaní vo väzbe. Predchádzalo tomu pojednávanie konané 11. Januára 2016 tiež na Okresnom súde v Prešove. Obidvoch pojednávaní som sa zúčastnila osobne, ako svedok, ktorý za brata podpísal záruku a zložil súdom požadovanú kauciu 1 000 eur. Moje prekvapenie bolo neskutočné, pretože záverečný verdikt prokurátora a sudcu sa podľa môjho názoru niesol nie v znamení rozhodovania o väzobnom, prípadne neväzobnom stíhaní, ale o rozhodovaní o vine či nevine. Akým právom? Nebudem citovať zákony, nakoľko Trestný zákon neovládam, ale viem, že pokiaľ brat nebol odsúdený, zákon má na neho pozerať ako na nevinného. O čom to teda všetko bolo? Dávam si otázku: Pozná vôbec súd zákony? Ak áno, ako ich dodržiava? Alebo, platia tieto zákony pre všetkých rovnako?  Určite nie. Bohužiaľ, v tejto republike nie je človek ako človek. Smutné, ale pravdivé. Okrem toho, aby bol brat väzobne stíhaný, musia byť splnené určité podmienky a tie v prípade brata nie sú splnené.  Dve z nich súd vylúčil, ostala jedna – obava z úteku pred prípadným trestom.
Pojednávanie na Okresnom súde v Prešove v dňoch 11. a 15. januára2016 malo reagovať na nesprávne a neodôvodnené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 19. októbra2015 o ponechaní brata vo väzbe, práve z dôvodu spomínanej obavy z úteku pred trestom. Krajský súd však neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu z úteku môjho brata. Ide teda nielen o neodôvodnené, ale aj o nepreskúmateľné rozhodnutie krajského súdu. Proti tomuto rozhodnutiu bola zo strany bratovho advokáta napísaná sťažnosť. Jednalo sa o sťažnosť proti porušeniu základného práva na osobnú slobodu. Podpísal ju aj brat a 19. novembra 2015 bola táto sťažnosť zaslaná Ústavnému  súdu do Košíc. A tu sa zrodilo moje ďalšie prekvapenie. Sudca na Okresnom súde v Prešove, pri tak dôležitom rozhodovaní o (ne)stíhaní vo väzbe, ešte 15. januára2016 nemal stanovisko Ústavného súdu v Košiciach k  sťažnosti z 19. novembra 2015. Bola som veľmi prekvapená – bolo to sudcovi jedno?! Asi áno. Teda sudca podľa všetkého nepoznal obsah tejto sťažnosti, pričom viem, že sťažnosť bola pravdivo a spravodlivo vyargumentovaná a mala smerovať k prepusteniu brata z väzby a k jeho stíhaniu na slobode. Je to vôbec možné? Toto celé je len názorným príkladom toho, ako v našej republike funguje súdnictvo, ktoré má vládu nad životmi ľudí. Poviem len jedno. Nespravodlivé, neľudské, nekresťanské a nanajvýš v rozpore so zákonom.
A čo ma dorazilo najviac? Informácia, ktorú som dostala od zodpovednej osoby: sudca sa s tak rozsiahlym spisom oboznámil v priebehu dňa, kedy o prípade, t. j. o (ne) stíhaní vo väzbe, rozhodoval, teda 15. Januára 2016. Pýtam sa, mohol byť s prípadom náležite oboznámený? Čo mohol o prípade vedieť? Nič. Dvíha sa mi žalúdok. Zbavil sa všetkého nespravodlivým rozhodnutím v rozpore s platnými zákonmi. Kde sa vytratila ľudská spravodlivosť?
Celý priebeh pojednávania som pozorne sledovala a počúvala. Zarazili ma aj niektoré poznámky sudcu na adresu brata, ktoré mu pri citovaní zákonov a paragrafov celkom normálne vykĺzli. Boli to slová v zmysle „hniť doma“ alebo obava z toho, či brata niekto zamestná, ak…. Bolo to z jeho strany nedôstojné a ponižujúce. Myslím, že toto by si sudca nemal dovoliť.
K otázke obavy z úteku brata. Nemá motív pre útek, má tu syna, ktorému raz bude určite oporou, má tu rodinu a na útek nemá ani finančné prostriedky. Aj vo svojom sľube na súdnom pojednávaní okrem iných skutočností prehlásil, že si bude hľadať prácu a dodržiavať všetky požadované rozhodnutia. Že to myslel úprimne, môžem len potvrdiť, nakoľko ho poznám ako svedomitého, čestného, jemného a veľmi citového človeka, za ktorého by som sa zaručila nielen nejakou písomnou zárukou a kauciou, ale celým svojím životom.
Proti tomuto nespravodlivému rozhodnutiu súdu bude zo strany advokáta po dohode s bratom napísaná sťažnosť. Bude už konečne rozhodnutie súdu v súlade so zákonmi? Keby sme si uvedomili, že sa raz všetci postavíme pred Boží súd, kde sa už nikto nebude hrať na „mocipánov“ tohto sveta, určite by aj v tejto republike bolo viac spravodlivosti a ľudskosti.
Eva Gavalierová, sestra