Príhovor ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej na odbornej konferencii ,,V náručí jazyka“

Príhovor ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej na II. ročníku odbornej konferencie ,,V náručí jazyka“, pri príležitosti Medzinárodného dňa materinského jazyka.

Ministerka Martina Šimkovičová predniesla vo svojej reči, že v programovom vyhlásení vlády je zakotvený záujem ochraňovať a rozširovať kvalitatívnu úroveň nášho materinského jazyka s podporou vedeckých jazykovedných inštitúcií s cieľom zachovania pestrosti a originalitu slov spisovného jazyka tak v spoločnosti, ako aj v oficiálnej komunikácii verejných inštitúcií. Nádherne začala slovami nášho velikána Pavla Országha-Hviezdoslava, rodáka z Vyšného Kubína a v závere poukázala na fakt, že sa medzi mládežou udomácnili cudzie jazyky a s tým súvisiace skratky, takto vzniká mŕtvy jazyk, ktorý nemá ducha.

Mňa kedys’ zvádzal svet

Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac:
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha…
Tak pohoď totú handru, odev vetchú,
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, — no máš ich var’ k letku?
jak však, keď strapy tebou ovisly!? —

Ja nevetil im, zvodcom mladosti,
ni slova na to — snáď bo protirečiť
som neznal ešte v sebe súcosti;
no hana tá, viem, začala sa priečiť
mi k hnusobe až… a vtom dobrá matka
ma privolala, čul som, vážil som:
Jak? reč tá matky nebola by sladká?
nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?

A rozhodlo. Zrak drahej matere
sa vtedy sklenul ponad mojím žitím
blankytom jasným v plnej nádhere,
reč úst však tokom slávnym, roztočitým
rozplynula sa duše mojej krajom,
jej vlahou vskvitla túžba mládenská,
a od tých čias, mať chcem-li život rajom,
len rieknem: Na mňa, hunka slovenská!…

Až ťažko chápať, zvodci mladosti,
čo chceli ste s tým reči potupením?
Však zhádol som… Aj, pečať podlosti
vám udieram v tvár — tak váš bľabot cením;
vy chceli ste, by stromček uschnul nahý,
zhrýzť stržeň jeho, podryť korene;
no prerástol lesť, plný sily, váhy,
košatý šumí z tých čias nadšene!

Ó, mojej matky reč je krásota,
je milota, je rozkoš, láska svätá;
je, vidím, cítim, celok života,
môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá
a moja odev, ktorej neviem ceny…
Buď požehnaný, kto sa pohodil
v tom so mnou, trvá pritom nepremenný;
buď kliaty, kto sa zaprel, odrodil…

Ó, bár bych stačil vysať všetku slasť,
čo ona skytá, nastoliť v slove —
znal súhrn skvostov ukrytých v nej nájsť,
v ne obliecť svoje zjavy myšlienkové!
Lež, priznávam sa, labužník som slabý,
a haviar s tupým, krehkým toporom —
medzitým ona — v ľude steká žľaby,
na Tatre vlaje krásy práporom…

Video: Martin Chovanec

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky