JUDr. ADRIANA KRAJNÍKOVÁ – ANALÝZA A VÝKLAD NÁLEZU ÚSTAVNÉHO SÚDU SR ZO DŇA 31.12.2021 sp. zn. PL. ÚS 4/2021 + KARTIČKA
AKO BOLO NA ZAČIATKU HRY COVID-19, TAK JE I TERAZ, MIKASOVÉ AKTY, ALE AJ UZNESENIA VLÁDY URČUJÚCE MEDZE ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD V NÚDZOVOM STAVE, SÚ NULITNÉ!
ÚSTAVNÝ SÚD SR v NÁLEZE zo dňa 31.12.2021 sp. zn. PL. ÚS 4/2021 deklaruje, že:
- FORMÁLNYM PREDPOKLADOM URČENIA MEDZÍ PRÁV A SLOBÔD JE, ŽE ÚPRAVA JE VYDANÁ VO FORME ZÁKONA (čl. 13 ods. 2 Ústavy SR)
- VŠEOBECNE ZÁVÄZNÝ PRÁVNY PREDPIS JE TVORENÝ NA ZÁKLADE SPLNOMOCNENIA ZÁKONA, KTORÝ PODROBNE URČÍ AKÉ SKUTOČNOSTI A V AKOM ROZSAHU SA MAJÚ V PREDPISE UPRAVIŤ (čl. 123 Ústavy SR, § 5 ods. 2 Zák. č. 400/2015 Z. z.).
Pre porozumenie toho, čo sa deje, je treba najprv poznať to, čo je NULITA právneho aktu (PAAKT), a poznať nižšie uvedené ustanovenia právnych predpisov.
NULITA je vada právneho aktu, kedy sa na neho hľadí, akoby nebol vôbec vydaný. Takou vadou je napr. nedostatok právneho základu (neexistuje povinnosť určená zákonom, ktorá sa v akte ukladá), alebo nedostatok právomoci orgánu, ktorý akt vydal (orgán nemá splnomocnenie na vydanie aktu).
Takýto akt je nielenže „iba“ neplatný a neúčinný, on PRÁVNE NEEXISTUJE VÔBEC. Je právne irelevantný, nepoužiteľný a neakceptovateľný (Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 18.5.2016 sp. zn. I. ÚS 323/2016, Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.12.2018 sp. zn. 8Sžr 52/2016, uvedené nižšie).
„Mikasove vyhlášky“, ale aj uznesenia vlády sú NULITNÉ, pretože trpia nedostatkom právneho základu (neexistujúcej povinnosti v zákone) a nedostatkom právomoci orgánu konať (neexistujúceho splnomocnenia zákona), tým zároveň aj nedostatkom právnej formy aktu. Práve túto NULITU potvrdil predmetný, posledný NÁLEZ Ústavného súdu.
Od tejto NULITY sa snažia odpútať pozornosť všetci, vrátane orgánov verejnej moci, ktorí ignorujú môj poukaz na ňu, alebo sa pri svojej tuposti z toho vysmievajú. Práve táto NULITA je základom celého problému, kde Mikasove akty nielenže neplatia, ale oni tu de iure NIE SÚ! A to je vážna vec na to, že na ich základe sú orgánmi verejnej moci vynucované povinnosti, ktoré neexistujú!
Ľudí bijú, pokutujú a zatvárajú na základe niečoho, čo neexistuje. KRÁĽ je nahý, čo všetci vidia, ale ľudí katujú preto, že nechvália jeho šaty, ale vravia pravdu, že žiadne šaty nie sú a niet čo chváliť! Ľudí katujú za to, že sa nechcú uviesť do hypnózy imaginárnej reality.
Vynucovanie povinností na základe ničoho je trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, práve preto všetci úradníci sa ako ČERT KRÍŽA boja toho dňa, kedy sa NULITA prevalí…. A tak balvan nezákonnosti posúvajú deň po dni dopredu a pokračujú v šialenej jazde presviedčania o správnosti „Mikasových vyhlášok“, aj keď žiadne NIE SÚ! A práve toto potvrdil aj Ústavný súd (či chtiac, alebo nechtiac, nie je podstatné).
Tu je potrebné tiež zdôrazniť, že ak niekto tvrdí, že „Mikasove vyhlášky“ treba opraviť alebo zosúladiť s Ústavou (tých „vykladačov“ je dnes veľa), nerozumie právu, najmä nie Ústave a nepochopil ani predmetný Nález Ústavného súdu. Pretože „Mikasove vyhlášky“ sa opraviť ani zosúladiť s Ústavou nedajú, keďže NEEXISTUJÚ žiadne!
Mikas nemá splnomocnenie na vydávanie vyhlášok, a „povinnosti“, ktoré v nich ukladá, nie sú povinnosti určené pre fyzické osoby zákonom. Mikasove vyhlášky“ sa nedajú opraviť ani zosúladiť s Ústavou, pretože on ich vydávať nemôže vôbec a neexistujú povinnosti fyzických osôb, ktoré v nich ukladá.
Ak raz nemáte oprávnenie na vedenie motorového vozidla (nemáte splnomocnenie na vydanie vyhlášky), nijako nemôžete jazdu v nesprávnom pruhu zosúladiť so zákonom.
Ktokoľvek chce opraviť NULITNÝ akt, sám bude v prípade budúcej moci uplatňovať SVOJVÔĽU, pretože už takto „ohýbačne“ rozmýšľa… Buďte obozretní…
K nulite aktu:
Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.5.2016 sp. zn. I. ÚS 323/2016:
„… Judikatúra i teória správneho práva zhodne uvádzajú, že o paakt, ako správny akt, ktorý nevyvoláva zamýšľané právne účinky, ide vtedy, ak sú jeho vady tak zásadné, závažné a zrejmé, že na naň „nemožno hľadieť“ ako na správny akt. Môže ísť napr. o nedostatok právneho podkladu, na základe ktorého sa rozhodovalo, nedostatok právomoci správneho orgánu, najťažšie vady v príslušnosti správneho orgánu, omyl v osobe adresáta a právna alebo faktická nemožnosť realizácie rozhodnutia.“
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2018 sp. zn. 8Sžr 52/2016:
.. V prípade, ak súd zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie, nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť tohto aktu, ktorý existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme vydané, alebo, že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nie je možné hovoriť. V prípade nulity aktu nie je vôbec možné uvažovať o prezumpcii správnosti aktu. Platný právny poriadok Slovenskej republiky nedefinuje pojem „ničotné (nulitné) správne rozhodnutie“, ako je tomu napríklad v Českej republike, kde zákonodarca uvádza povahu, znaky ničotného rozhodnutia v správnom konaní a upravuje aj postup, t. j. kedy a za akých podmienok po zistení ničotnosti z dôvodov stanovených v zákone, vyhlasuje ničotnosť príslušný správny orgán, resp. vyslovuje súd. Napriek absencii obdobnej právnej úpravy v Slovenskej republike, odvolací súd vychádzajúc z existujúcej judikatúry, či z poznatkov procesnej teórie, sa v predmetnom prípade zaoberal otázkou, či nie je daná nulita rozhodnutia odporcu v dôsledku nedostatku právneho základu, nedostatku právomoci, najťažších vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy, absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne.“
Dôležitá právna úprava:
Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR: Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Čl. 2 ods. 3 Ústavy SR: Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR: Povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
Čl. 13 ods. 2 Ústavy SR: Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Čl. 72 Ústavy SR: Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.
Čl. 123 Ústavy SR: Ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Čl. 152 ods. 4 Ústavy SR: Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
§ 4 ods. 3 Zák. č. 400/2015 Z. z.: vykonávacím právnym predpisom nemožno ukladať povinnosti, meniť alebo dopĺňať právnu úpravu nad rámec zákona alebo upravovať spoločenské vzťahy v zákone neupravené; to neplatí, ak ide o nariadenie vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy.
§ 5 ods. 2 Zák. č. 400/2015 Z. z.: Ak návrh zákona predpokladá vydanie vykonávacieho právneho predpisu, musí obsahovať splnomocnenie na jeho vydanie; to neplatí, ak vykonávacím právnym predpisom je nariadenie vlády. Splnomocňovacie ustanovenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jednoznačne vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, aké skutočnosti a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť, pričom sa dbá na zabezpečenie súladu vykonávacieho právneho predpisu so zákonom. Ak sa predpokladá vydať na vykonanie zákona nariadenie vlády, možno to v návrhu zákona výslovne uviesť.
Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky, Príloha č. 1, bod 17.: Právne predpisy vydávané ústrednými orgánmi štátnej správy, ktoré sa majú vyhlásiť v zbierke zákonov, sa označujú názvom „vyhláška“ alebo „opatrenie“; toto označenie nemožno použiť na predpisy, ktoré nemajú všeobecnú záväznosť. Vyhláška sa vyhlasuje uverejnením jej úplného znenia v zbierke zákonov. Opatrenie sa vyhlasuje uverejnením oznámenia o jeho vydaní v zbierke zákonov, ak zákon neustanoví, že sa vyhlasuje uverejnením jeho úplného znenia.
§ 59b ods. 1 Zák. č. 355/2007 Z. z.: Ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva /§ 48 ods. 1 písm. g)/, úrad verejného zdravotníctva /§ 5 ods. 4 písm. k)/, alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva /§ 6 ods. 3 písm. e)/ všeobecne záväzným právnym predpisom.
§ 59b ods. 2 Zák. č. 355/2007 Z. z.: Na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 ministerstvom zdravotníctva sa vzťahuje osobitný právny predpis o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov (zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR), tento predpis sa nevzťahuje na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 úradom verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva.
§ 59b ods. 3 Zák. č. 355/2007 Z. z.: Všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.
K veci samej:
1/ Prvý záver Ústavného súdu:
FORMÁLNYM PREDPOKLADOM URČENIA POVINNOSTÍ a MEDZÍ PRÁV A SLOBÔD JE, ŽE ÚPRAVA JE VYDANÁ VO FORME ZÁKONA – čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 Ústavy SR
To znamená, že akýkoľvek podzákonný akt a v ňom uložené povinnosti alebo obmedzenia základných práv a slobôd (nariadenie, vyhláška, opatrenie, ale aj pokyny, signály orgánov verejnej moci, pracovno-právne povinnosti, školské povinnosti, interné akty ako usmernenia a pod.) MUSIA najprv byť určené vo forme ZÁKONA – čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 Ústavy SR.
V opačnom prípade, právny akt trpiaci nedostatkom právneho základu daného v zákone je NULITNÝ.
V Zbierke zákonov SR neexistuje zákon ktorý by určoval fyzickej osobe povinnosť prekrytia dýchacích ciest, očkovania proti Covid-19, testovania biologického materiálu na prítomnosť ochorenia vrátane Covid-19, preukazovanie jej zdravotných informácií vrátane absolvovania očkovania proti Covid-19, výsledku testovania biologického materiálu na prítomnosť ochorenia vrátane Covid-19 ani stavu prekonania ochorenia vrátane Covid-19 (režim OTP).
Mikasove akty určujúce uvedené „povinnosti“ nemajú právny základ v zákone. De iure tak trpia nedostatkom právneho základu a sú preto NULITNÉ.
2/ Druhý záver Ústavného súdu:
VŠEOBECNE ZÁVÄZNÝ PRÁVNY PREDPIS JE VYDANÝ NA ZÁKLADE SPLNOMOCNENIA ZÁKONA, KTORÝ PODROBNE URČÍ AKÉ SKUTOČNOSTI A V AKOM ROZSAHU SA MAJÚ V PREDPISE UPRAVIŤ – čl. 123 Ústavy SR, § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z.
To znamená, že akýkoľvek vykonávací právny predpis musí byť v prvom rade vydaný na základe SPLNOMOCNENIA ZÁKONA – čl. 123 Ústavy SR, ktoré sa príslušnému orgánu udeľuje podľa § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z.
V opačnom prípade, právny akt trpiaci nedostatkom právomoci orgánu vydať ho je NULITNÝ, a takýto právny akt trpí aj nedostatkom právnej formy.
„Mikasove vyhlášky“ sú vydané podľa § 59b zákona č. 355/2007 Z. z., pričom v odseku 2 za bodkočiarkou cit. zákona je uvedené, že tieto akty nie sú tvorené podľa splnomocnenia § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z., pretože celý tento zákon je vylúčený spod ich tvorby, teda vylúčené je aj udelenie splnomocnenia pre Úrad verejného zdravotníctva SR a regionálne úrady na vydanie všeobecne záväzných predpisov.
Mikasove akty nazývané „vyhlášky“, vydané bez splnomocnenia zákona tak objektívne nie sú všeobecne záväzné právne predpisy. Práve túto nevyhnutnosť splnomocnenia potvrdil aj posledný Nález ÚS (iba málokto tomu rozumie a ak sa to aj dozvie, popiera to). Už sám zákonodarca teda vylúčil úmysel, aby akty Úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov boli vydané ako všeobecne záväzné právne predpisy – vyhlášky, preto im nezveril, doslova im vylúčil splnomocnenie zákona na vydanie všeobecne záväzných právnych predpisov.
Tu je ďalej namieste argument, že § 59b ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. hovorí, že všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška“, k čomu je treba uviesť nasledovné:
Iba označenie právneho aktu v zákone za všeobecne záväznú vyhlášku nestačí (dokonca je to zakázané podľa Legislatívnych pravidiel vlády, uvedených vyššie), pretože všeobecne záväzný právny predpis nevzniká tým, že sa takto pomenuje, ale tým, že je ako všeobecne záväzný predpis vytvorený na základe splnomocnenia zákona podľa čl. 123 Ústavy SR v spojení s § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z., čo je v danom prípade vylúčené ustanovením § 59b ods. 2 za bodkočiarkou zákona č. 355/2007 Z. z. Teda predmetný akt podľa § 59b cit. zákona označený ako „Vyhlášky na nariadenie opatrení“ ÚVZ nie je všeobecne záväzným predpisom vyhláškou, a označenie ako vyhláška je právne irelevantné, dokonca v rozpore so zákonom.
S touto situáciou „sporu“ rôznych ustanovení navzájom počíta aj právny systém, konkrétne čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, kde Ústavný súd viackrát zdôraznil, že v prípade aj pochybností alebo rôzneho výkladu súvisiacich právnych noriem má byť použitý ten výklad, ktorý je ústavne najviac súladný. To v danom prípade znamená, že pokiaľ § 59b ods. 2 za bodkočiarkou zákona č. 355/2007 Z. z. vylúčil tvorbu právneho aktu podľa splnomocnenia zákona, potom neplatí odsek 3, že ide o všeobecne záväzný právny predpis označený ako vyhláška. Netreba zakaždým utekať na Ústavný súd, naopak, Ústavný súd už dávno povedal, že orgány verejnej moci sú povinné si zákony sami správne (!) vykladať.
V danom prípade je správny výklad ten, že ak Ústava v čl. 123 a zákon v ust. § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z. vyžaduje na vydanie všeobecne záväzného predpisu splnomocnenie, potom akt vydaný bez neho nie je všeobecne záväzný predpis.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.1.2009, I.ÚS 354/08:
„Rešpektovanie príkazu ústavnej normy čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je okrem iného možné dosiahnuť výkladom zákonného predpisu týkajúceho sa rozhodovacej činnosti súdu ústavne súladným spôsobom. V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom.
Ústavný súd v tejto súvislosti v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 už uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnenínedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať.
Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.3.2017 sp. zn. I. ÚS 698/2016:
„…základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.
Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy vprospech realizácie ústavou(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ú
Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.10.2008 sp. zn. IV. ÚS 261/08:
„Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.
Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m. napr. IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 33/08, IV. ÚS 34/08, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08 atď).“
ZHRNUTIE:
1/ Čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 Ústavy SR, § 4 ods. 3 Zák. č. 400/2015 Z. z.
Akýkoľvek podzákonný akt (nariadenie, vyhláška, opatrenie, ale aj pokyny, signály, pracovno-právne povinnosti, školské povinnosti, interné akty ako usmernenia a pod.) musia mať podľa čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 Ústavy SR právny základ ukladanej povinnosti v ZÁKONE.
Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z. vykonávacím právnym predpisom nemožno ukladať povinnosti, meniť alebo dopĺňať právnu úpravu nad rámec zákona alebo upravovať spoločenské vzťahy v zákone neupravené.
Mikasove akty ukladajúce povinnosť prekrytia dýchacích ciest a režim OP/OTP nemajú právny základ v žiadnom zákone, pretože ich žiaden zákon Národnej rady SR neurčuje. Trpia nedostatkom právneho základu, sú teda NULITNÉ.
2/ Čl. 123 Ústavy SR, § 5 ods. 2 Zák. č. 400/2015 Z. z.
Každý všeobecne záväzný vykonávací právny predpis (nariadenie, vyhláška, opatrenie) musí byť podľa čl. 123 Ústavy SR, § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z. vydaný na základe SPLNOMOCNENIA zákona daného príslušnému orgánu.
Úrad verejného zdravotníctva nemá na vydanie vykonávacích predpisov splnomocnenie zákona podľa citovaných ustanovení. Právne akty vydané podľa § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. ako „Vyhlášky na nariadenie opatrení“ trpia nedostatkom právomoci orgánu a tým aj nedostatkom právnej formy aktu, sú teda NULITNÉ.
3/ Nulita aktu
Mikasove akty, či už pod názvom „Opatrenia“ (do 14.10.2021) alebo „Vyhlášky na nariadenie opatrení“ (od 15.10.2021) sú NULITNÉ paakty, pretože trpia
- nedostatkom právneho základu (povinnosti v nich ukladané voči fyzickým osobám nie sú určené zákonom)
- nedostatkom právomoci hlavného hygienika ich vydať splnomocnenie na vydanie vykonávacích predpisov je vylúčené v § 59b ods. 2 za bodkočiarkou zákona č. 355/2007 Z. z.),
- nedostatkom právnej formy aktu (keďže ho vydal subjekt bez splnomocnenia zákona)
Otázka teda nestojí, či rúška, respirátory, OP/OTP, plus, mínus… naďalej platia alebo či ich Ústavný súd zrušil, alebo nie, otázka stojí tak, že nikdy neplatili, a Ústavný súd nemal čo rušiť.
Ústavný súd povedal, teda deklaroval iné skutočnosti, a to tie, že právna povinnosť musí existovať v zákone, až potom môže byť prevzatá do vykonávacieho predpisu, a že vykonávací predpis musí byť tvorený na základe splnomocnenia zákona daného pre orgán, ktorý predpis vydáva. Nič z toho v prípade „Mikasových vyhlášok“ nie je.
Vynucovanie povinností bez opory v zákone a na základe de iure neexistujúcich rozhodnutí je neužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, ohýbanie práva podľa § 326a Trestného zákona, a iné podľa okolnosti prípadu. Preto tá urputná snaha všetkých verejných činiteľov o udržiavanie nezákonného stavu čo najdlhšie, najradšej na jeho udržanie navždy. Inak hrozí ich zodpovednosť za neľudské zločiny…
Oprávnene sa natíska otázka, dokedy je možné túto ilúziu „pravidiel“ bez zákonných oprávnení a existencie povinností v zákone udržať, a čo potom s ľuďmi, ktorí pre vlastný benefit participujú na tomto šialenstve.
V tejto súvislosti na doplnenie uvádzam stanovisko Patakyovej:
TASR, 11.1.2022, 17:44 hod.: M. Patakyová: Rozhodnutie Ústavného súdu SR sa netýka OP/OTP režimu
„Ústavný súd nerozhodoval o nosení rúšok, respirátorov ani o režime OP alebo OTP. Svojím rozhodnutím nezrušil tie opatrenia, ktoré majú oporu v inej časti zákona ako v tej, ktorú som napadla vo svojom podaní. Moje podanie sa týkalo štátnej karantény, ako aj kompetencií niektorých orgánov verejnej moci, no nie konkrétne nosenia rúšok, ani OP či OTP režimu„.
Naopak, rozhodnutie Ústavného súdu SR sa práveže týka aj OP/OTP, prekrytia dýchacích ciest a v princípe všetkého, čo by bolo ukladané bez opory zákony. Pretože platí ústavný princíp, že FORMÁLNYM PREDPOKLADOM URČENIA MEDZÍ PRÁV A SLOBÔD JE, ŽE ÚPRAVA JE VYDANÁ VO FORME ZÁKONA (čl. 13 ods. 2 Ústavy SR).
Právne vety a úvahy rozhodnutí ústavného súdu majú práveže takýto široký charakter, že sa aplikujú na každú spornú situáciu.
Čo sa týka izolácii a karantén (tu sa zároveň pletú pojmy izolácie s karanténou) uložených Mikasovými aktami, tieto sú bez potreby ďalšieho vysvetľovania NULITNÉ, pretože VŠEOBECNE ZÁVÄZNÝ PRÁVNY PREDPIS JE TVORENÝ NA ZÁKLADE SPLNOMOCNENIA ZÁKONA (čl. 123 Ústavy SR, § 5 ods. 2 Zák. č. 400/2015 Z.z.), čo Mikasove akty ani o izoláciách nie sú.
Zopakujem, s poukazom na § 59b ods. 2 za bodkočiarkou zákona č. 355/2007 Z. z. tieto akty nie sú tvorené na základe splnomocnenia zákona podľa čl. 123 Ústavy SR v spojení s § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z., pretože tento postup je vylúčený podľa § 59b ods. 2 za bodkočiarkou zákona č. 355/2007 Z. z.
*** *** ***
Neviem, ako inak sa ešte dá vysvetliť niečo, čo neexistuje, že neexistuje.
KRÁĽ je nahý a to je fakt, inak sa to povedať nedá.
Neexistujú rúška, respirátory, OP ani OTP, pretože také povinnosti pre fyzické osoby neexistujú v zákonoch. Zároveň Mikasové akty nie sú všeobecne záväzné právne predpisy, pretože nie sú tvorené na základe splnomocnenia zákona, dokonca zákon mu výslovne takéto splnomocnenie odoprel!
Vynucovanie týchto požiadaviek ako povinností je ignorácia medzinárodných dohovorov o ľudských právach a slobodách, Ústavy SR, zákonov a arogantná svojvôľa úradníkov, ktorí tak robia pre udržanie svojich štátnych stoličiek. Ide o zločiny proti ľudskosti, o zneužívanie právomocí verejných činiteľov, marenie výkonu úradného rozhodnutia (nálezov Ústavného súdu, ktoré viaceré deklarujú, že obmedzenia práv a slobôd musií mať formu zákona), sabotáže a iné.
JE TO CELÉ MANIPULATÍVNA HRA A SKONČÍ, AK BUDETE CHCIEŤ, ABY SKONČILA.
SKONČÍ AK DÁTE DOLE RÚŠKA A RESPIRÁTORY, AJ Z UCHA, AJ SPOD BRADY, AJ V OBCHODE, AJ NA POŠTE, AJ V ŠKOLE…, INAK BUDETE NAPICHANÍ JEDMI. LAŤKA SA TOTIŽTO VŽDY POSÚVA… CHUŤ K MOCI RASTIE.
KARTIČKA na rýchlu pomoc, môžete ju šíriť, zasielať, predkladať a argumentovať ňou voči orgánom verejnej moci. Vaše príspevky pomáhajú vykonávať túto činnosť na ochranu ľudských práv a slobôd.
Pre stiahnutie KARTIČKY kliknite na obrázok alebo na dolný link
TU
Sledujte v piatok 14.1.2021 www.slobodnyvysielac.sk s JUDr. Adrianou Krajníkovou od 12hod do 15hod
Či Ústavnému súdu až tak nedošlo, že „povinnosti“ ukladané v „Mikasových vyhláškach“ neexistujú v zákone, a že Mikas nemá ani len splnomocnenie zákona …, ako aj o uzneseniach vlády obmedzujúcich základné práva a slobody si viac povieme vo vysielaní
Hosťom bude tiež Ing. Iveta Michalíková k okupačnej zmluve s USA.
Kniha GENOCÍDA SLOVENSKÉHO NÁRODA 2020, I. diel. O tom, ako to celé začalo… Knihu si môžete objednať kliknutím na obrázok:
Zanechajte nám komentár