Bratia, ktorí majú len jeden druhého: Život sa s nimi nikdy nemaznal

Príbeh, ktorý sa nepíše ľahko. O čo ťažšie sa teda musí žiť. Dvaja chlapci, dedo nahrádzajúci oboch rodičov, dvakrát vytopený domček, od nepamäti žiadna voda ani plyn, smrť, bolesť, susedia s dobrým srdcom, nádej… Aj taký je život.

Kým niekto životom prepláva s ľahkosťou, bez akýchkoľvek problémov a starostí, iný pozná beznádej, smútok, trápenie a bolesť zo všetkých strán. Nie je to fér, ale je to tak. Aj dvaja chlapci z Popradu vedia, že aj keď ich život zhodil na kolená mnohokrát, vždy treba vstať, otriasť sa, zdvihnúť hlavu a kráčať ďalej. Inú možnosť, koniec-koncov, ani nemajú.

Dedko nahrádzajúci oboch rodičov

Ich mama nebola milujúcou, starostlivou mamou, akú má väčšina detí. Mnohokrát odišla z domu i na niekoľko dní a znova sa vrátila. Až kým… Keď mal Dalibor deväť a Adam dokonca len štyri roky, ich mama sa rozhodla pre iný život. Jedného dňa mladšieho syna odprevadila do škôlky, poobede ho však už nevyzdvihla. A tu ich spoločná cesta končí. Od toho dňa sa o deti, ktoré mali ešte staršiu sestru, staral ich dedko. Ten im nahrádzal nielen mamu, ale i otca. Toho malo totiž každé z detí iného a žiadny z nich si otcovské povinnosti neplnil.

O mame počas rokov deti párkrát počuli, avšak nič dobré, raz, či dvakrát ju i videli, ale už o to nestáli. Najstaršiu sestru si napokon vzala k sebe, chlapci ostali u dedka v Poprade. V jeho maličkom kamennom dvojizbovom chladnom rodičovskom domčeku. A roky šli. Dnes má Adam sedemnásť a je druhákom na technickej škole. Dalibor študuje telesnú výchovu a trénerstvo a má dvadsaťtri.

Život bez vody a dom, ktorý neexistuje

Ich dedko, ktorý ich vychoval, dal im do života všetko, čo potrebujú a ktorý ich miloval aj za mamu a otca, však pred rokom umrel a chlapci ostali sami. Ďalšia rana v ich živote. Taká, ktorá len tak neprebolí. Už nemajú nikoho a vlastne ani nič. Dom, v ktorom vyrástli a stále žijú, úradne neexistuje. Nikdy v ňom nebola zavedená voda, ani plyn. Chlapci sa dodnes sprchujú u susedov, či na futbalovom ihrisku. V dvadsiatom prvom storočí.

„Takýto život je ťažký, ale už sme si zvykli. Žijeme tak od malička. Ale samozrejme, že voda nám veľmi chýba. My vlastne ani nič viac nepotrebujeme,“ hovorí skromne starší z bratov, ktorý má už vyše roka priateľku. Nemôže ju však ani pozvať k sebe na noc, bez vody to nejde. Problémom je však fakt, že dom, v ktorom žijú, nie je vysporiadaný, nie je zapísaný v katastri a teda de facto neexistuje. Z toho dôvodu sa tu nemôžu robiť žiadne stavebné zásahy.

Bez pomoci by to bratia nezvládali

Určité však boli viac ako potrebné po tom, čo domček dvakrát úplne vytopilo. Všetok nábytok i múry zhnili. Bez dobrosrdečných a ochotných susedov by žili tak. Tí sa chlapcom poskladali na nábytok, dali do daru chladničku a iné potrebné veci a šikovný sused z bezprostrednej blízkosti im pomohol dom vymaľovať zvonku. Pomocnú ruku podali aj architekti, ktorí sa o ich situácii dozvedeli. Dom kompletne vypratali a vymaľovali.

A susedia, s dobrým srdcom chlapcom pomáhajú aj naďalej. Občas im nakúpia potraviny, občas niečo na seba, jeden zo susedov, ktorý vinu vidí v zlej sociálnej politike, za chlapcov spláca drevo z minulej zimy a dve susedky ich každý víkend pozývajú k sebe na obed. Jedna v sobotu, druhej patrí nedeľa. „Nebudú predsa v nedeľu jesť z obedárov,“ usmieva sa milá susedka, bývalá riaditeľka materskej školy a dodáva: „Chlapci sú veľmi dobre vychovaní a veľmi dobrí. Žijú v kresťanskom duchu, majú sa veľmi radi, vždy sa veľmi dobre učili. Chodievala som im na rodičovské združenia, keď už dedo nevládal.“

Zo 185 eur sa žiť nedá

Dalibor s Adamom si túto susedskú pomoc nesmierne vážia a podľa ich slov nevedia, ako by bez nej fungovali, veď sami by zo 185 eur, ktoré majú na mesiac, nevyšli.

„Kým žil dedo, mal 323 eur dôchodok, z toho sa dalo ako-tak vyžiť. Teraz ale máme len moje a bratove výživné a Adam dostal tento rok v škole štipendium 40 eur. Ja som mal teraz popri škole tri brigády, aby som mohol študovať. Musím platiť cestu do Bystrice, internát a všetky naše peniaze idú na stravu,“ vypočítava starší z bratov, ktorý už nárok na štipendium nemá, keďže už na vysokú školu chodil tri roky, po smrti dedka však štúdium musel prerušiť a nájsť si riadnu prácu, aby jeho brat nemusel ísť do detského domova a mohol sa stať jeho poručníkom. Tým bude Dalibor ešte rok, kým Adam nebude plnoletý. A čo bude po tom, ukáže čas a možnosti.