A toto podporujeme
Dozvieme sa niekedy kde je vlastne pravda?
Toto je ďalšia ukážka časti demokratických síl na Ukrajine. Nuž a pre tých, ktorí túto skutočnosť nechcú vidieť je to hoax…
A čo poviete na toto? Budeme dávať facebookové ukrajinské vlajočky alebo sú to dezinformácie, keď na Ukrajine si v kľude hajlujú i v parlamente?
VIDEO Skutočné správy zo zničeného Mariupolu – výpovede obyvateľov
Zarytá Hitleroška, Čaputová, podvodne v úrade prezidenta.
Čaputová v závere jedného z papagájovaných prejavov TU hanebne vzdáva poctu banderovskému nacizmu s pozdravom Sláva Ukrajine. Ani neskrýva sympatie k neonacizmu. Pritom surovosť nacistických Banderovcov nemá hraníc. „Sláva Ukrajine!“ je pozdrav, ktorý „preslávili“ počas druhej svetovej vojny nacistickí stúpenci Stepana Bendera, blízkeho spojenca Adolfa Hitlera. To je to isté, ako keby Čaputová zdravila Olafa Scholza „Heil Hitler“ a Emmanuel Macron Eduarda Hegera „Na stráž“.
A počuli sme vyjadrenie politika, ktorý získal vo vašich posledných prezidentských voľbách bronzovú priečku. „Urobil by som presne to isté,“ vyhlásil Harabin, „čo PUTIN v súvislosti s udalosťami na UKRAJINE.“
Ak toto hovorí človek, čo už mal a môže ešte mať vplyv na chod štátu, natíska sa otázka, či ho netreba preventívne zatknúť. Za chvíľu, maximálne za dva roky im Ukronacisti vytvoria v neRuskej Európe (aj jemu – autor článku Martin Leidenfrost)nový holokaust. „Harabin má vždy pravdu: to hovoria moji protivníci“
Velezradcov treba mať na očiach
Ale Hlavné správy by ste mohli znova zapnúť
Trvalo mi mesiac, kým som si sformoval názor na otázku, či bolo vypnutie proruského webu Hlavné správy primeraným krokom.
Nechal som si ten čas zámerne, potreboval som chladnejšiu hlavu.
Musel som najprv rozdýchať fakt, že štát, ktorého jazyk, hudbu a literatúru mám nadmieru rád (Rusko), rozpútal nespravodlivú bratovražednú vojnu proti mojej milovanej Ukrajine.
Nie, nikdy to finálne nerozdýcham, no komentátor nesie predsa len zodpovednosť a nemá vykrikovať v prvom návale emócií (čo sa mi, popol na moju hlavu, určite už stalo).
Prišiel som predbežne k záveru, že vypnutie Hlavných správ bolo úplne pochopiteľným, ale predsa len nesprávnym opatrením.
Nie, nezazlievam to nikomu, v prvých dňoch to mohlo vyzerať ako nutné zatiahnutie núdzovej brzdy.
Slovensko sa ocitlo 24. februára v polohe frontového štátu, agresor sa vyhrážal aj vám, útok ruskej armády na územie Slovenskej republiky sa nedal a stále nedá vylúčiť.
Veď najrozumnejší ľudia sveta to považovali ešte 23. februára za prakticky vylúčené, že iba 150- až 200-tisícové vojsko zaútočí zo všetkých strán na obrovskú nesympatizujúcu 40-miliónovú krajinu – no mrzák v Kremli to urobil.
Dnes však je podľa mňa pomaly načase, aby kompetentné úrady Hlavné správy zase zapli.
Mám na to dva dosť rozličné argumenty: a) sloboda slova, b) národná bezpečnosť.
Chápem, že niektorým Slovákom sa javí sloboda tlače v tejto dobe ako luxus.
U nás v Rakúsku síce domáce médiá nevypli, ale zakázali podobne ako v celej EÚ štátnu propagandu Ruskej federácie. Môžete teda tvrdiť, že sa to robí všade.
Až 27 percent ľudí u vás verí naratívu, že na východe Ukrajiny bola voči ruským menšinám páchaná genocída.
Mne známe výnimky sú Srbsko a Nórsko. V Srbsku to súvisí s rusko-srbským bratstvom, v Nórsku to vláda výslovne odôvodnila dôležitosťou slobody tlače.
Poviem vám, že to nebola pretvárka. Nórsko a sloboda tlače, to je krása.
Poznám sa tam náhodou s vedením kresťanskokonzervatívneho denníka Dagen. Áno, správne ste čítali, v päťmiliónovom hypersekulárnom Nórsku existujú dva kresťanskokonzervatívne denníky, čítanosť Dagenu prudko stúpa a redaktori sa mi opakovane chválili, aký veľký rešpekt požívajú medzi liberálnymi a ľavicovými kolegami, dokonca šéfredaktorka ľavicového denníka Klassekampen (Triedny boj) zagratulovala tým tmárom pekným článkom k storočnému výročiu.
V celosvetových priečkach slobody tlače je Nórsko zaslúžene na prvom mieste.
O takej slobode môžeme tu dole len snívať. Aj o takých novinároch. Aj o takých čitateľoch. V Nórsku tuším iba trockisti jednoznačne neodsúdili ruskú agresiu.
Na Slovensku to máte ťažšie.
Povojnové slovenské prieskumy ukazujú, že sa jadro prívržencov kremeľskej politiky síce scvrklo, ale stále sa bavíme o značnej časti slovenskej populácie.
Až 27 percent ľudí u vás verí naratívu, že na východe Ukrajiny bola voči ruským menšinám páchaná genocída. A až 28 percent tomu, že Rusko sa vojenskou intervenciou na Ukrajine snaží o odzbrojenie a denacifikáciu Ukrajiny. A 34 percent verí tomu, že vojna na Ukrajine bola zámerne vyvolaná západnými mocnosťami a Rusko iba reagovalo na ich provokáciu.
Ja mám na to iný názor. Dvadsať rokov sledujem a kritizujem vytlačenie ruského (alebo aj maďarského) jazyka z verejného života Ukrajiny, sledoval a kritizoval som aj spôsob, akým Ukrajina osem rokov viedla vojnu na Donbase – no slovo genocída si vyprosím.
Genocída, to je niečo úplne, ale úplne iné.
Napriek tomu musím brať na vedomie, že štvrtina alebo tretina Slovákov zastáva podľa mňa pomýlený názor. Oprávňuje ma to k tomu, aby som im obľúbené médium zobral? Podľa mňa nie.
Niektoré dokumenty vašich úradov sa dajú čítať tak, že už len spochybňovanie zakotvenia Slovenska v štruktúrach Západu môže byť vnímané ako neželateľné, ba trestné.
Pri takomto výklade Slovák už nebude mať právo, aby bol proti členstvu Slovenska v NATO. A keby zahorel za vstup do Eurázijskej alebo Africkej únie, bude to nelegálne? Nie, normálna demokracia musí takéto názory vydržať.
Predmet zákazu trošku poznám, v časoch utečeneckej krízy som Hlavné správy sporadicky čítal. Nie často, raz za mesiac, v pohnutých obdobiach aj častejšie.
Ten priestor vyžaroval niečo temné, zlostné, ale aj mužské. Otvoril sa mi nesympatický, špecifický, cynický, no v niečom aj veľmi slovenský svet.
Občas som na tom webe až fyzicky cítil horký zápach nahnevaných bielych mužov stredného veku.
Špecialitou bol mohutný výskyt antisemitizmu najstaršieho strihu.
Články obvykle neboli to najhoršie. Výber tém zodpovedal očakávaniam komunity, občas boli aj samotné články za čiarou, najmä keď nejaký čas velebili Mariana Kočnera, väčšina článkov mala však skôr spravodajský, nezriedkavo až suchý charakter.
Všimol som si, že raz za čas sa objavil akože „redakčný“ článok, ktorý nadšene robil reklamu tovaru, ktorý vyrobil zbrojársky priemysel Ruskej federácie. Viem si predstaviť, že nejaké tie kopejky putovali do redakcie, ale ani ruské prachy nijako nemôžu vysvetliť fenomenálny úspech tohto webu.
Nie, tajomstvo úspechu bolo treba hľadať v komentároch pod článkami. Tam to žilo. Bolo to nenávistné, deštruktívne, brutálne vulgárne, no zároveň aj jazykovo kreatívne. Žiaľ, nepísali tam samí magori, neraz ma zaskočila intelektuálna vynaliezavosť zloby.
Špecialitou bol mohutný výskyt antisemitizmu najstaršieho strihu. Keď Eduard Chmelár 24. februára odsúdil ruskú agresiu, komunita HS sa okamžite od neho odvrátila – a už aj autor, ktorého 23. februára ešte mali radi, bol pre nich odrazu Žid.
Krátko nato vypla redakcia funkciu komentovania.
A krátko nato vypol štát Hlavné správy.
Boli v tých rokoch prínosom do demokratického diskurzu? Na to sa mi nechce odpovedať kladne. Určite tam však zaznel hlas, ktorý reprezentuje dosť veľkú časť slovenského obyvateľstva.
Aj títo ľudia sú občanmi, aj oni potrebujú mať svoje médiá.
Mať zlý charakter predsa nie je trestným činom. Či už je?
Môj druhý argument za zapnutie Hlavných správ je bezpečnostný. Veď nemôže byť v záujme Slovenskej republiky, aby skalní fanúšikovia Hlavných správ prešli na Telegram, Threemu, Signal, aby sa organizovali v menších podzemných skupinách.
Chcem kompetentné úrady upozorniť na to, že z pohľadu bezpečnostných zložiek vášho štátu má existencia tohto portálu jednu veľkú výhodu: tam sa zástupcovia čiastočne problematických názorov kompaktne zhromažďujú, tam ich máte pokope. Môže vám to uľahčiť prácu.
Slovensko si 24. februára uvedomilo niečo, čo som ja pred touto zločineckou vojnou určite podceňoval: ste krajinou s pravdepodobne veľkým počtom potenciálnych velezradcov.
Tak ako u vás žijú ľudia nekriticky odovzdaní Amerike (čo som za normálnych okolností takisto považoval za anomáliu, lenže dnešné okolnosti normálne nie sú), tak sú aj Slováci, ktorí za každých okolností drukujú ruskému režimu.
Áno, sú medzi vami zrejme ľudia, ktorí by bez váhania kolaborovali s ruským okupantom.
Ľudia, ktorí by inak zmýšľajúcich bonzovali a pravdepodobne aj odviedli, uniesli, mučili a zabili. Ľudia, ktorí by radostne prijali funkcie od okupanta.
Drvivú väčšinu v tej komunite tvoria asi gaučoví a krčmoví analytici, tých môžete nechať na pokoji.
Všetci sme videli videjko z parku, na ktorom prispievateľ Hlavných správ preberie od ruského tajného 500 eur. Autentický slovenský zradca v akcii, v bermudách.
A počuli sme vyjadrenie politika, ktorý získal vo vašich posledných prezidentských voľbách bronzovú priečku. „Urobil by som presne to isté,“ vyhlásil Harabin, „čo PUTIN v súvislosti s udalosťami na UKRAJINE.“
Ak toto hovorí človek, čo už mal a môže ešte mať vplyv na chod štátu, natíska sa otázka, či ho netreba preventívne zatknúť.
Myslím si, že kontrolované zapnutie Hlavných správ by záujmom vášho štátu slúžilo najlepšie.
Drvivú väčšinu v tej komunite tvoria asi gaučoví a krčmoví analytici, tých môžete nechať na pokoji. Neoplatí sa robiť z frustrovaných frflošov hrdých disidentov utláčaných nimi tak nenávidenými „libtardmi“.
No tých, čo iniciatívne velebia Putinov postup proti Ukrajine, by ste mali mať na očiach. Sledovať ich, preveriť IP adresy, zisťovať mená, adresy, vojenské skúsenosti.
A keď sa prvá čižma ruského okupanta dotkne slovenského územia, všetkých okamžite zatknúť. A do basy s nimi!
Takto sa to so zradcami, ak majú šťastie, robí. Opýtajte sa Putina.
Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN:SK80 7500 0000 0040 1415 4359
Zanechajte nám komentár