R-tour, splnený sen Poprad Tatry – Monte Carlo, na Škodách R 110

Vždy je pekné, ak si ľudia dokážu plniť svoje sny. Jeden veľký sen si splnili kamaráti a vydali sa na dobrodružnú cestu Poprad – Monte Carlo. Nebolo by to nič výnimočné, veď veľa ľudí chodí autami kade-tade po Európe. Na ich ceste však bolo dobrodružné a výnimočné to, že do Mon­te Carla sa vybrali na autách, ktoré majú už čo-to odjaz­dené a sú ich veľkou vášňou. Prešli 4 700 km za trinásť dní v nám dobre známych Ško­dách 110 R Coupé, ktoré by už mohli stáť aj v múzeu. Vy­rábali sa v Čechách, v meste Kvasiny, ale pred tridsiatimi či štyridsiatimi rokmi!

„Pred šiestimi rokmi sme založili Medzinárodný klub R-károv v Kvasinách. Vtedy nás tam bolo 58 majiteľov Škody Rapid. A práve tam sme dostali nápad, ísť s našimi „erkami“ do Monte Carla. No a prečo práve tam? Lebo na okruhoch a pretekoch v Monte Carle v 70 až 80 rokoch Škody 130 R, čo bola športová odnož R-iek, vyhrali v svojej triede prvé miesta. Pred rokom sme sa dohodli, že ideme ukázať Monte Carlu, že táto značka ešte vždy niečo znamená,“ ho­vorí účastník dobrodružnej výpravy Milan Hlaváč.

Z desiatich posádok ostalo päť a niektorí prišli svojich priateľov aspoň vyprevadiť, pretože na takúto cestu s vete­ránmi treba dostatok odvahy. Na cestu sa vydalo päť „eriek“ s podporou troch servisných vozidiel a dvoch motospojok. „Kamaráti nás považovali za bláznov. Mali sme väčšie auto s veľkou korbou, kde sme viezli jedno kompletne rozobraté auto. Pre prípad, že sa niečo stane a niečo odíde,“ so smie­chom hovorí ďalší účastník sna Ján Ľach.

Počas cesty sa však žiadne veľké chyby na autách nevyskytli a menšie poruchy opra­vovali za pochodu. „V kempe, v ktorom sme bývali, opravo­vali a robili servis našich Ško­doviek, sme boli ako atrakcia a Japonci si nás chodili fotiť a obzerať. Nešlo im do hlavy, že auto sa dá opraviť aj bez servisných hál, robotov – a s kladivom. Keď sme prišli domov, poliali sme autá šam­panským a poďakovali im, že to zvládli,“ hovorí M. Hlaváč.

Z Popradu vyrazil Ján Ľach s manželkou Majkou a synom Marekom, zo Spišskej Belej vyštartoval Martin Petruš, z Nového Smokovca sa vydal na cestu Milan Hlaváč so spo­lujazdcom Petrom Podhor­ným z Ostravy, Ladislav He­sek z Holíča so spolujazdcom Macekom a David a Hanka Hybneroví s dcérou Kačkou z Chebu. V rámci dovolenky odchádzali 17. júla spod Ta­tier a po ceste ich cez Maďar­sko sprevádzalo pár „eriek“ a osemnásť ich prekročilo hra­nicu v Rusovciach. Tam ich prišla oficiálne vyprevadiť fir­ma Škoda, aby dôstojne repre­zentovali jej značku. Najťažšie bolo zvládať vysoké teploty bez klímy, pretože tieto autá ňou neboli vybavené. Autám vysoké teploty spôsobovali aj iné problémy, rovnako ako prevýšenia. Cesta sa tiahla horskými prechodmi a nedo­statok kyslíka sa podpisoval pod výkon motora. „Po ceste nás ľudia pozdravovali, máva­li nám. Bolo vidieť, že staršie ročníky vedeli, o aké autá ide a poznali ich. Mladí sa zasa pri nás zastavovali, lebo ich upú­tali športové autá. Navštívili sme v Modene múzeum Fer­rari a zriadenci múzea si nás išli odfotografovať, ale určite by sme naše R-ky nevymenili,“ hovorí Milan Hlaváč. V Mon­ze na okruhu F1 pri Miláne vyvolali taktiež veľký rozru­ch. Priatelia z veterán klubu z Monte Carla im pripravili malý program, ktorého čas­ti sa museli vzdať pre vysoké teploty, ale aj tak videli a za­žili dosť. Na ceste boli vodiči ohľaduplní a keď videli kolónu olepených „eriek“ slušne ich púšťali a brali ohľad na R-tour. Na takmer päťtisíc kilometrov dlhej „štreke“ neutŕžili štvor­kolesoví miláčikovia žiadnu nehodu ani škrabanec.

Ako však skonštatovali, na­dobudnúť si veterána a zabez­pečiť jeho servis, nie je lacná záležitosť. Ale ako kamará­ti hovoria, hodiny strávené v dielni sa nedajú prepočí­tavať na peniaze. Je to veľká záľuba a vášeň, ktorá sa im vracia v podobe naleštených a pojazdných tátošov. Kaž­dý koníček niečo stojí, či už poľovníctvo, golf alebo zbie­ranie známok a má niečo do seba. Ich záľuba je iná a mož­no aj o čosi drahšia. Hotové, pojazdné „erky“ na burzách sa kupujú aj za 17 či 20 tisíc eur. Kúpou starého auta za­čínajú hodiny driny v garáži. Kompletné prerobenie a spo­jazdnenie auta trvá niekoľko mesiacov či rokov. „Veľmi veľa áut je ešte nepojazdných v ga­rážach. Ľudia ich ešte vždy majú, ale samozrejme, je to otázka peňazí. Preto by sme ich chceli trošku motivovať, aby sa nebáli a pustili sa do ich opráv a znovu oživili le­gendy, pretože tieto autá si to zaslúžia. Je ich už naozaj veľmi málo. Šrotovné, ktoré tu pred rokmi bolo, zobralo posledné zdravé kusy. U nás je všetko postavené tak, že sa tieto staré autá likvidujú,“ s nostalgiou hovorí Janko Ľach.

O autách dokážu rozprávať celé hodiny a lásku a rešpekt k nim cítiť z každej vety. Je to technická hodnota vývoja automobilového priemyslu v Československu. V roku 1968, s príchodom inovova­ného modelového radu Škoda 110, sa automobilka rozhodla vo výrobe športových coupé pokračovať a tak od modelu 110 LS odvodila Coupé 110 R. Podvozkové skupiny automo­bilu boli zhodné s vozidlom Škoda 110 LS, urobili sa však zmeny na karosérii a v inte­riéri. Myšlienka, ktorá stála pri dizajne tohto automobilu, bola neskôr zachovaná pri vý­voji automobilu Škoda Garde, ktorý vo výrobe neskôr 110 R úplne nahradil.

Cesta späť bola o čosi ľah­šia, pretože vedeli, že ich „erky“ vydržia a mohli si dovoliť aj o niečo rýchlej­šiu jazdu. Škodovka dnes už športové coupé nevyrába, Rapidom výrobu ukončili. Od roku 1970 do roku 1980 ich bolo vyrobených 57 009 kusov a dnes ich na svete ostalo možno 2 000 kusov. V rámci celej Európy je re­gistrovaných iba 574. Zopár zanietených si to uvedomuje a vďaka nim sa uchováva aj kus spoločnej histórie dvoch štátov. Jeden sen je splnený a čakajú ich ďalšie výzvy, ale vedia už dnes povedať, že ur­čite sa znova na cestu so svojimi „erkami“ vydajú. (pks)