MABE …a kde ti je začiatok človek?

ATELIÉR POPPRAT, ktorý sa nachádza v centre mesta Poprad v pasáži ALFA, bude organizátorom výstavy umeleckých diel autora MABE – Petera Horniaka.

Výstava začne vernisážou za účasti autora vo štvrtok 5. 3. 2020 o 18.00 v priestoroch galérie ATELIÉR POPPRAT a potrvá do 25. 3. 2020

MABE – Peter Horniak sa narodil 08.04.1965 v Bojniciach. V rokoch 1981 – 1985 vyštudoval Strednú priemyselnú školu – obor nábytkový dizajn. Absolvoval sukromné štúdium umenia u Milana Pobieckého. Mabe vstúpil do výtvarného života s obdivom a úctou k človeku. Jeho diela vznikajú vďaka náročnému štúdiu výtvarných techník a maliarskych postupov a znovu objavovaním ľudského princípu. Každému novému dielu predchádza sen. Jeho obrazy visia v galériách, či súkromných zbierkach v Bratislave, v Prahe, vo Viedni,v Zurichu, v Moskve, v Belehrade, v Poľsku, v Macedónsku, na Novom Zélande a v Austrálii.

Vynikajúci figuralista, nekompromisný hľadač, pútavo konfrontuje seba aj nás s odvrátenou , druhou stranou človeka. Divák intenzívne vníma ich chvíľami až bolestivú pravdivosť, úprimnosť a hĺbku. Dokonalo hladké povrchy olejomalieb vyvolávajú zvedavé otázky, Ako to autor robí ? Figúry sú zbavené akýchkoľvek príkras. Očistené na dreň – prazáklad ľudského bytia. Obrazy autora, ktorý používa pseudonym MaBe sú z rodu tých, ktoré nás nútia zamýšľať sa. Doslova vyprázdni priestor, aby sa človek stal ústredným motívom. Pomyselným pevným bodom, vďaka ktorému môžeme hýbať svetom. Najdôležitejšie sú oči, pohľad plný smútku, očakávania, nádeje, otázok. Oči jeho postáv prenikavo hľadia ďalej ako za realitu všedných dní. Oči starých ľudí, ktoré už videli veľmi veľa a smiešne pochabosti, snaženia, pokusy a omyly tohto sveta ich už neprekvapia. Pozorujú svet, či nás. Upriamene sa pozerajú na diváka stoicky, s výrazom nekonečného pokoja. Pohľadom ľudí, ktorí vedia. Až si musíme klásť otázku, kto pozoruje koho ? Ktorá je tá druhá strana, kto je objekt pozorovania a kto pozorovateľ. Objavujeme a pátrame skutočne my? Možno práve postavy z obrazov s neskrývaným nadhľadom, nesúdia, nehodnotia , iba s nami nejakým zvláštnym spôsobom komunikujú. Náročné lazúrové techniky vytvárajú precízny povrch a autor nám predvádza úžasnú hru so svetlom. Objavíme obdiv a lásku k starým majstrom ako boli Caravagio, Jan Van Eyck, Watteau. Maľby pôsobia ako zakliate v čase. Inšpirácia a poučenie inými autormi posúva tvorbu ďalej, k novým objavným interpretáciam. Neustále hľadanie, experimentovanie a zdokonaľovanie prináša nanášanie vrstiev a štruktúr, ktoré pripomínajú hrdzu, meď, zlato rôzne kovy a zemité povrchy. Mabe si vypracoval svojský, charakteristický rukopis. Typicky prázdny priestor obsadí jedna figúra alebo skupinový portrét. Jednotlivé postavy sa vynárajú alebo strácajú v hmlistom opare. Vzniká tak zvláštna mystická atmosféra. Býčie hlavy odkazujú na mytologické motívy Labyrintu, Minotaurov alebo na iných vynikajúcich maliarov milujúcich býčie zápasy, tak ako Picasso. Rád používa výpožičky z histórie, z renesančných portrétov, z baroka. Vidíme očarenie pôvodnými benátskymi maskami. Masky s obrovskými zobákmi dokonale utajili a zmenili identitu nositeľa. Pôsobili vskutku démonicky. Zakrývali celú tvár, zmenili hlas a umožňovali majiteľovi opojné karnevalové hodovanie. Lebky a kostry zvierat ako výkričník k pominuteľnosti a krátkosti našej existencie. Alebo len samotné tváre ľudí, za ktorými sú ukryté nenaplnené sny , túžby, zrady či iné desy. Druhá strana – tváre starých ľudí s úsmevom a pochopením, všetko tu už bolo a bude ešte tisíckrát. Osobná mytológia sa miesi s antickou a vzniká mytológia archetypov. Povestným posledným dotykom štetca dotvorí kontrapunkt v podobe tenkej červenej čiary. Vinie sa ako niť života, červená línia, Ariadnina niť, ktorá nás vyvedie z našich osobných bludísk – labyrintov. Často zdôrazňuje ruky, aj keď sa celé telo stráca, mizne v tmavom, hnedom, čiernom, červenom či svetlomodrom patinovanom pozadí, vystupujú hlava a ruky, Štíhle, mladé, staré a kostnaté, prepracované do detailov alebo len v náznakoch kresby. Tak ako sú rozmanití ľudia, tak mnohoraké a odlišné sú ich ruky. Pochopiť jeho obrazy sa dá len prostredníctvom paradoxov, protikladov života. Láska a smrť, krása a ošklivosť, mladosť a staroba, túžba a apatia, ľahostajnosť a vášeň. Niektoré tváre a postavy sú zachytené takmer fotografickým spôsobom, v dynamických sekvenciách. Pozerajú sa na vás priamo, spýtavo, akoby už dávno vyriešili všetky záhady bytia. Tiché výkriky bolesti, lásky, trápenia. Pripomínajú to biblické Memento mori. Portréty starých ľudí sú plné pokory, pravdy o živote a neočakávaní. Ponárajúce sa do existenciálnej prázdnoty. Nepoužíva žiadne okrasné prvky, ornamenty. Nič len človek. Vyprázdňovanie obrazu nie je samoúčelné, nič rozptyľujúce tak neodvádza zbytočne pozornosť. Vstupujeme do krajiny duše. Jediným prvkom dotvárajúcim priestor je jablko, hruška, kosti zvierat aj ľudí. Naznačuje jablko prvotný hriech ? Pokušenie? Zvádzanie ? Vášeň? Všetky interpretácie sú otvorené a možné. Maľby tohto umelca majú jednu nedostižnú kvalitu, o ktorú sa márne snažia mnohí autori, sú na prvý pohľad zapamätateľné a nezabudnuteľné. Tieto diela v nás silne podnecujú túžbu snívať. Tak teda vykročme na druhý breh, druhú stranu nášho bytia. Snívať alebo žiť naše