Légiovlak aj v Poprade
Príležitosť na prehliadku unikátneho Légiovlaku v slovenských mestách
Československá obec legionárska a Nadačný fond Legie 100, v spolupráci s Ministerstvom obrany SR, Železnicami Slovenskej republiky, Nadáciou Milana Rastislava Štefánika Bratislava, Klubom historickej techniky Zvolen, Slovenským technickým múzeom a Múzejnodokumentačným centrom Bratislava pozývajú na prezentáciu historického LÉGIOVLAKU 2017 – repliky legionárskych vozňov z rokov 1918 – 1920, keď čs. legionári ovládli Sibír.
V dňoch 11. – 13. augusta si ho môžete pozrieť v Poprade na železničnej stanici, v pracovných dňoch od 8. – 18. h, cez víkend od 9. – 19. h.
Expozícia Légiovlaku je určená pre odbornú i laickú verejnosť všetkých vekových kategórií, pamätníkov a ich potomkov, ale predovšetkým deti a mládež. Súčasťou výstavy je aj množstvo dobových dokumentov a artefaktov. Posádka vlaku v dobových uniformách sprevádza návštevníkov vlakom s odborným výkladom a vie pomôcť aj s dohľadaním predka – legionára.
Unikátny Légiovlak je vernou replikou legionárskeho vlaku – ešalónu z obdobia rokov 1918 – 1920. Vlak je súčasťou projektu Legie 100, ktorý sa začal v 2014 pri príležitosti 100. výročia začiatkov boja československých légií za samostatný štát. Hlavnou myšlienkou projektu je navrátiť do povedomia verejnosti odkaz zakladateľov moderného štátu. „Máme veľkú radosť, že Légiovlak môžeme ukázať na Slovensku dlhšie, ako tomu bolo počas jeho krátkej návštevy v závere roku 2015. Vzdávame tým hold i legionárom, ktorí padli v bojoch o juhoslovenské hranice s Maďarmi v roku 1919,“ ako vtedy uviedol Jindřich Sitta, 1. zástupca ČsOL.
Légiovlak tvorí 13 zrekonštruovaných vozňov a predstavuje vojenské ešalóny prepravované železnicou, ktorými sa desaťtisíce československých legionárov prepravili naprieč Ruskom po Transsibírskej magistrále, pričom pri prejazde museli bojovať s boľševikmi. Pre čo najväčšiu autentickosť a priblíženie podoby legionárskych vlakov a životných podmienok legionárov, ich bojovej činnosti a zvykov, boli vybrané najčastejšie používané vagóny. Súprava vlaku sa skladá z vozňa poľnej pošty, teplušky, plukovnej predajne, ubytovacieho, filmového, dielenského, krajčírskeho, zdravotníckeho, štábneho, veliteľského, obrneného a dvoch plošinových vozňov. Jeden z uvedených vozňov – dielenský sa do Légiovlaku podarilo zaradiť vďaka spolupráci slovenských partnerov – Nadácie Milana Rastislava Štefánika v Bratislave a Klubu historickej techniky pri Rušňovom depe Zvolen. Jeho exteriér predstavuje vernú rekonštrukciu historického vozňa, vyrobeného v roku 1906. Nájdené stopy po guľkách sú nemými svedkami udalostí 1. svetovej vojny a jeho interiér tvoria dve expozície. Od marca 1918 sa Československé vojsko v Rusku zabývalo vo vojenských ešalónoch.
Vlaky slúžili ako pojazdná kasáreň a stali sa do roku 1920 domovom našich vojakov, ktorí ich postupne dovybavovali a zdobili. V druhej polovici roku 1918 dochádzalo k odstráneniu improvizácií, jednotlivé jednotky boli doplňované, novosformované a budovali sa aj logistické a podporné časti ako napríklad kuchyňa, pekáreň, rôzne dielne alebo sklady, ale aj nemocnice, a to predovšetkým vo vozňoch.
Pôvodná myšlienka vytvorenia takéhoto pojazdného múzea vznikla v roku 2008. Československá obec legionárska postupne nakupovala a zrekonštruovala 11 historických vyradených vozňov. Jeden vozeň dlhodobo zapožičali České dráhy, druhý, v zrekonštruovanej podobe Klub historickej techniky Zvolen. Prvé tri zrekonštruované vozne boli predstavené v roku 2013 na vojenskom veľtrhu IDET v Brne. V roku 2014 mal Légiovlak už sedem zrekonštruovaných vozňov a bol pristavený v Nákladovém nádraží Žižkov. Za necelé tri týždne ho navštívilo 18 tis. návštevníkov. Od mája 2015 absolvoval Légiovlak ako pojazdná expozícia cestu po železničných staniciach Českej republiky a krátku zastávku v decembri 2015 tiež v Bratislave. Do konca roku 2016 si expozíciu Légiovlaku prišlo pozrieť cez 300 tis. návštevníkov.
VOZNE LÉGIOVLAKU
Plošinový vozeň s obrneným automobilom
Plošinový vozeň slúžil ako pojazdné stanovisko obrneného automobilu. Bol to jediný spôsob, ako transportovať obrnené automobily na dlhé vzdialenosti. Takto obsadzované vozne boli často začleňované do zostáv obrnených vlakov a slúžili ako pancierové prvky vlaku.
Predlohou pre stavbu repliky automobilu, postaveného Jánom Queisnerom, bol jednovežový Austin, ktorý vznikol prestavbou pôvodne dvojvežového Austinu I. série ťažko poškodeného v boji.
V roku 1918 sa podarilo príslušníkom 1. pluku československých légií v Rusku ukoristiť nepriateľský vlak na stanici v Pemze. Súčasťou vlaku bol aj plošinový vozeň s jednovežovým Austinom. Tak začala jeho kariéra v légiách. Ihneď bol zaradený do stavu a nasadený do bojov s boľševikmi. Podľa ruského vzoru mu legionári dali meno, zvolili ale české „JURÁŠ“, ktoré nosil na bokoch veže. Službu v légiách ukončil v roku 1920, kedy bol pred odchodom vojska z Vladivostoku predaný. Jeho ďalší osud nie je známy, ale predpokladá sa, že sa do dnešných dní bohužiaľ nezachoval.
Obytný vozeň
Vozeň nie je prístupný pre verejnosť, pretože slúži ako zázemie pre súčasnú posádku Légiovlaku. Zvonka je upravený do podoby osobných vozňov, ktoré boli zaraďované do legionárskych ešalónov.
Tepluška
Tepluška je označenie prevzaté z ruštiny pre pôvodne bežný nákladný vozeň so strechou, upravený zateplením stien pre dopravu osôb. Čs. legionári sa s takými stretávali už od začiatku vojny pri preprave na fronte a ďalších presunoch, ale sami nimi disponovali až od začiatku roku 1918, kedy bol Československý zbor nútený začať ústup z Ukrajiny pred postupujúcimi vojskami Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Československé pluky druhej divízie, ktoré boli rozložené východne od Kyjeva, obsadili a držali železničný uzol Bachmač. Príslušníci zhromaždili vozne ako pre seba, tak aj pre ostatné jednotky zboru, a tak umožnili ústup z Ukrajiny.
Od marca 1918 sa československé vojsko na Rusi zabývalo vo vlakoch (ešalónoch) v počte 12-16 mužov na jeden vozeň. Vlaky slúžili ako pojazdná kasáreň a stali sa do roku 1920 domovom našich vojakov, ktorí si ich postupne dovybavovali a zdobili. V druhej polovici roku 1918 postupne dochádzalo k odstráneniu improvizácií, jednotlivé jednotky boli doplňované, nové sformované a tým dochádzalo aj k budovaniu logistických a podporných častí (kuchyne, pekárne, práčovne, zbrojárske, technické, krajčírske, dielenské, obuvnícke,
stolárske a ďalšie dielne, sklady, štáby, nemocnice a iné), a to predovšetkým vo vozňoch. Pri dobývaní Transsibírskej magistrály dochádzalo k obsadzovaniu železničných úradov na staniciach čs. legionármi. Celkom disponovalo čs. vojsko na Rusi 531 osobnými a 10 287 nákladnými vozňami, ktoré boli usporiadané v 259 vlakoch. V tomto počte nie je zahrnutých 27 ešalónov zdravotných a evakuačných a mnoho ešalónov spojeneckých vojsk.
V roku 1919 sa čs. armádny zbor stiahol na Sibír k ochrane magistrály. Po nástupe Červenej armády začiatkom roku 1920 začala evakuácia čs. vojsk zo Sibíri do Vladivostoku a potom 42 lodnými transportmi do vlasti.
Štábny vozeň
Každodenný život československých dobrovoľníkov na Rusi v období od marca 1918 do konca roku 1920 bol prepojený so železnicou. Na koľaje sa však nesťahovali len vojaci, ale skutočne celé československé vojsko. Okrem vojakov bola za najdôležitejšiu považovaná výzbroj a výstroj spoločne so zásobami všetkého druhu. Do vlakov sa ale presunuli aj všetky služby, dielne a väčšina skladov. Potom vznikali špecializované vozne rôzneho určenia.
Štáby jednotlivých jednotiek so sebou priviedli do vagónu menšie či väčšie kancelárie všetkého druhu. Tento vlak je ukážkou nie príliš častej, špecializovanej úpravy vozňa. V čase, keď čs. légie bojovali s boľševickými oddielmi, museli štáby jednotlivých plukov alebo divízií riadiť boje na frontoch. Pre tieto účely sa upravovali vozy do podoby kancelárií vybavených telefónnym a telegrafným spojením, mapami, pracovnými stolmi, písacími strojmi a pod. Pre svoju prevádzku potrebovali tieto kancelárie pripojenie na telefónne a telegrafné vedenie, preto v plnej miere fungovali v dobe státia vlaku v stanici. Na väčších staniciach a v mestách sa štáby častejšie umiestňovali v budovách.
Spočiatku bolo ich vybavenie značne primitívne, ale s postupom času a získavaním nových vozňov boli používané nielen nákladné kryté obytné vozy – teplušky, ale predovšetkým upravené osobné vozidlá II., III. či IV. triedy. Vyššie štáby a velitelia sa postupne sťahovali do vozňov prvých tried či veľkopriestorových vozidiel vyšších úradníkov ruských dráh, a to aj vrátane vozidiel lôžkových reštauračných.
Najrozšírenejšie boli osobné vozidlá II. a III. triedy, z ktorých boli vymontované lavice a prepážky. Nepostupovalo sa podľa žiadnych jednotných predpisov, vozne boli vybavované štandardným kancelárskym nábytkom alebo bol do nich nábytok vyrábaný z toho, čo bolo k dispozícii.
Štáby jednotlivých streleckých plukov tak využívali 16-22 osobných vozidiel, čo tvorilo cca 5-6 % z vagónov ešalónov plukov. Štáby divízií mali k dispozícii 12-16 osobných vozňov a štáb československého vojska dokonca 54 osobných vozidiel, čo tvorilo štvrtinu vagónov siedmich ešalónov, v ktorých bol prevážaný tento štáb.
Zdravotný (sanitný) vozeň
Táto služba prešla dvoma odlišnými etapami. Najskôr v rokoch 1914 – 1917 súvisela s organizáciou československého vojska v rámci ruskej armády. Potom od marca 1918, kedy bola začatá evakuácia na východ, začala pôsobiť už úplne samostatne a nezávisle na ruskej armáde.
Každá z troch divízií čs. vojska disponovala svojou nemocnicou, divíznym lazaretom, domom pre rekonvalescentov, skladom, zubným kabinetom a divíznym sanitným vlakom č. 1 – 3. V Jenisejsku bola zriadená venerologická nemocnica, spojená s bakteriologickým a sérologickým inštitútom, v Omsku potom ešte stála nemocnica. Nemocnica v Tomsku sa rozšírila o oddelenie pre choromyseľných a v Irkutsku pôsobila venerologická ambulancia.
Na evakuáciu ranených a chorých vojakov do Vladivostoku boli k dispozícii sanitné vlaky č. 4 a 5. Centrom čs. zdravotnej služby sa stalo mesto Čeljabinsk, kde bola zriadená hlavná nemocnica s 800 lôžkami. Pozdĺž celej magistrály potom boli československými jednotkami využívané ďalšie nemocnice a zdravotnícke inštitúcie.
Veľmi dobre sa vtedy osvedčili sanitné vlaky, ktoré boli využívané predovšetkým pre evakuáciu ranených, ale tiež pre ošetrovanie a operácie. Sanitné vlaky boli zložené z vozňa operačného, vozňa pre ťažko ranených, vozňa s kuchyňou, s práčovňou a ďalších určených pre personál a materiál. Menšie zdravotné vlaky pozostávali len z niekoľkých vagónov,
vďaka tomu boli dobre pohyblivé a mohli sprevádzať aj jednotlivé jednotky. Pre dopravu ranených z bojiska sa využívali rýchle vlaky s jedným až dvoma zdravotnými vozňami. Na rieke Volge disponovali legionári tiež nemocničnými loďami.
Od roku 1919 sa postupne československé jednotky presunuli na nový úsek od Omska po Bajkal. Tomu bola prispôsobená aj zdravotná služba a premiestnené nemocnice.
Okrem toho si môžete pozrieť i plošinový, poštový, krajčírsky, predajný vozeň YMCA, obrnený vozeň či dielensky vozeň a dozvedieť sa mnoho zaujímavých informácií.
Zanechajte nám komentár