Zdravotníctvo ani tak netrpí nedostatkom peňazí ako ľudskosťou

Zbytočne nás naše mé­dia kŕmia témou utečen­cov už pekných pár týž­dňov, náš každodenný život je o niečom úplne inom. Napríklad o zdravotnej sta­rostlivosti, ktorú si mnohí z nás nemôžu kúpiť, aj keď na ňu prispievajú celý život. Na Slovensku je vraj zabezpeče­ná sieť nielen lekárov prvého kontaktu či lekárov špecia­listov, ale aj štátnych, samo­správnych či súkromných a pacient si môže vyberať. Ale ak samotný lekár nech-ce, človeku nepomôže nič, len trpieť. Presne takúto skú­senosť som mala len nedávno, keď sa občasné bolesti ruky, ktoré mohli súvisieť s chrb­ticou, zrazu z hodiny na ho­dinu zmenili na neznesiteľné bolesti, ktoré voľno-predajné lieky na bolesť jednoducho nezvládali rovnako, ako ja sama. A to nie som nejaká precitlivelá ťuťka, ktorá s každým „bibinkom“ letí k le­károvi. Mám za sebou zo de­sať či viac rôznych operácií, ale na šťastie, takmer všetky za totality. A to ma chúďatá lekári skladali ako lego. Dnes by som zrejme už dávno bola na onom svete, keby mi takto mali „vyskladať“ kapitalistic­kí odborníci.

Po prvej hodine, keď som zhltla zopár tabliet najpredá­vanejších liekov, ktoré vám majú pomôcť bolesť utíšiť, som sa vybrala za lekárom prvého kontaktu, aby mi dal „lístok“ na návštevu špecia­listu – neurológa či ortopéda. Keďže ten sídli v inom meste ako pracujem, strata času bola nevyhnutná a v čase dovo­leniek som zbytočne obišla zopár ambulancií špecialis­tov. Zrejme som mala smolu, keď sa bolesti ozvali až pred obedom a nie v noci, resp. ráno, pretože nájsť v Poprade a blízkom okolí „živého“, teda ordinujúceho neurológa aj od­poludnia je priam nemožné. Dvaja už nepracovali, tretia neurologička podľa slov jej sestričky mala posledného pa­cienta a už žiadneho nevezme, lebo končí. Darmo som prosi­la, že bolesti sú neznesiteľné, mala som prísť ráno, alebo ísť na pohotovosť. Ale to ma ešte čakala hodina a pol v ne­znesiteľných bolestiach. Nuž, neostávalo nič iné, len takmer nahlas „zavíjajúc“ čakať. Na šťastie, lekárka na pohoto­vosti zrejme vedela, o akých bolestiach hovorím a poslala ma ihneď na vyšetrenie na centrálny príjem popradskej nemocnice. Tam sa už o mňa postarala neurologička, ktorá stanovila diagnózu – syndróm karpálneho tunela a privola­la ortopéda, ktorý mi po cca piatich hodinách dal injekciu a tá konečne zmiernila, aj keď neodstránila bolesť. Hlavne preto som sa hneď ráno začala zaujímať o špeciálne vyšet­renie ruky, ktoré odporučil ortopéd. Treba sa objednať a čakať. Vraj sa mám opýtať v Ružomberku a tam po mo­jej otázke, kedy by ma mohli vyšetriť, som sa dozvedela, že najskôr v decembri, lebo nemajú lekárov! Keď som si predstavila, čo ma do decemb-ra čaká, od zúfalstva som sa takmer rozplakala. Plač ale nepomôže a tak som zavola­la do Levočskej nemocnice – a čuduj sa svete, vyšetriť ma mohli okamžite! Samozrej­me, hneď som zmobilizovala rodinu, aby ma do Levoče odviezli, pretože ruka odmie­tala akýkoľvek úkon, tobôž sedieť za volantom a preha­dzovať rýchlosti. Po požado­vanom vyšetrení ma lekárka, špecialistka na chirurgiu ruky objednala na operáciu do jed­ného týždňa! A už po týždni bolo po operácií i po boles­ti. Bolesť po operácii bolo iba nežné pohladenie celého uboleného človeka. Nikdy by ma napadlo, čo dokáže jedna ruka!

Tento článok ale nepíšem preto, aby som sa vyžalova­la. Píšem ho preto, aby ste sa v prípade nekonečného objed­návania a čakania na vyšetre­nia či operáci,e poohliadli aj po blízkom okolí. Po nemoc­niciach, resp. lekároch, ktorí vás a vaše zdravie neberú len ako zdroj príjmov a kalkul, či vás ešte môžu vyšetriť a či im to poisťovňa preplatí. Hľadaj­te lekárov, ktorí vám chcú na­ozaj pomôcť. Nikdy nepocho­pím, ako môže lekár, u ktoré­ho človek v bolestiach hľadá pomoc, odmietnuť pacienta. To preto, že denne pracuje až šesť hodín a viac mu pois­ťovňa nepreplatí!? Tak prečo ma komusi venovať 10 minút svojho času? Ešte šťastie, že si kvôli bolesti nepamätám ani meno neurologičky a ta­kýto lekár mi ani nestojí zato, aby som sa k jeho ambulancii vôbec unúvala a zistila meno. Ale keď najbližšie budem po­čuť, ako našim lekárom treba zvýšiť platy, len ťažko ma niekto presvedčí, že si všetci svoj plat zaslúžia. Niektorí áno, ale niektorým by mali zobrať ešte aj diplom a za­kázať prax! V tomto prípade určite nešlo o nedostatok pe­ňazí v zdravotníctve, ale len a v prvom rade o ľudskosť. PhDr. Ľudmila Rešovská