To nie je o utečencoch, to je o nás

Sociálny experiment z inter­netu. Mladík si zaobstaral žreb z lotérie, na ktorom svietila vý­hra 500 dolárov a vybral sa do ulíc s bielou palicou v ruke a očami skrytými za tmavými okuliarmi. Predstieral, že je slepý a nevie si rady, pretože nevidí, či jeho tiket vyhral ale­bo nie. V uliciach veľkomesta najskôr vyhľadával lepšie ob­lečených ľudí v bohatších štvr­tiach a po nich o pomoc po­prosil bezdomovcov. Nóbl ľu­dia v nóbl štvrti mu pri pohľade na tiket klamali, že je žreb ne­výherný a na videu dokonca vidieť ako mu ho viacerí chceli ukradnúť. Úplne opačná však bola reakcia bezdomovcov. Bez váhania mu prezradili, že vy­hral 500 dolárov a vôbec sa mu nesnažili žreb vziať.

Rovnakým sociálnym expe­rimentom môže byť v súčas­nosti na Slovensku diskusia s ľuďmi, ktorým poviete, že v Afrike zarábajú tri doláre me­sačne. Väčšinu z nás to vôbec nezaujíma, no viacerí odvetia aj niečo v zmysle: „No a čo, veď im to tam na život stačí…“

Keď príde Nemec, Luxem­burčan či Islanďan na Slo­vensko a vidí naše ceny, tiež si povie, že nám naše, podľa nás nízke platy, musia stačiť. Prečo by sme mali chcieť lep­ší život na západe Európy?

Alebo mi iná pani povie. „Tri doláre? A čo by ten Afričan vlastne chcel tu v Európe? Veď nevie jazyk.“ Hoci ona ho­vorí len po slovensky a pozná asi dvadsať slov z nemčiny, spomínaní Afričania ovládajú často okrem svojho jazyka aj angličtinu a francúzštinu. Pani vadí, že prisťahovalci majú dostať dávky, ale že jej dcéra v Nemecku žije s belgickým milionárom a napriek tomu tam požiadala štát o sociálny byt, jej už neprekáža. „Veď on jej platí len výživné na dieťa,“ argumentuje.

Kým prvý internetový video experiment potvr­dil, že tí, čo majú najmenej, často najviac dáva­jú, o Slovákoch to už žiaľ  neplatí. Veľa toho nemáme a svoju zlosť a frustráciu so zlou sociálnou, finančnou i životnou situáciou si vybíjame na utečencoch či Rómoch. Obviňujeme Západ z dlhoročného vykorisťovania, ale predsa tam posielame svoje deti za lepším životom. Závi­díme pomoc a podporu utečen­com v núdzi či Rómom a vo volebných prieskumoch pred­sa najviac podporujeme politikov, ktorí za náš zlý život vlastne môžu. Už sme zabudli, alebo naschvál nevidíme, že sú to tí istí ľudia, ktorí nám pred štyrmi rokmi sľubovali sociálne istoty, ktoré vôbec necítime?

Áno, patríme k najchudob­nejším v únii, môžeme si však za to z veľkej miery aj sami. Vždy hľadáme chybu v nie­kom inom a často riešime, čo nás nepáli. Ak by na budúci rok k urnám prišli všetci Slo­váci, žijúci v zahraničí, určite by dopadli inak ako dnes naznačujú prieskumy. Utečenec­ká kríza však nie je tým, podľa čoho by sme sa mali rozhodo­vať, koho voliť. Rovnako ako z nás vyššie bankové konto neurobí automaticky aj lepšie­ho človeka. P. Vargová