Za covidu prichádzali noty z jedného centra, preto rovnaká rétorika reportérov v každej krajine – Soňa Peková 2. diel
Noty za covidu prichádzali z jedného centra, preto reportéri v rôznych krajinách hovorili to isté
„Veda ma naozaj sklamala,“ priznala v predchádzajúcom diele molekulárna genetička Soňa Peková. Žena, ktorá strávila tridsať rokov v laboratóriu a publikovala desiatky odborných štúdií, hovorí, že z intelektuálneho ringu sa stalo trhovisko. Ona sama sa dopustila dvoch zásadných chýb…
Ako prvá prišla s tým, kde má covid pôvod, a navyše bola schopná vykonávať testy na covid príliš, príliš lacno. A situácia sa nemení, pretože zatiaľ čo Trump v Amerike ruší kontrakty na mRNA vakcíny, v Česku sa do kresiel vracajú tváre z covidovej éry. Krikľúni podľa Pekovej ovládajú verejný priestor, zatiaľ čo tisíce vedcov ďalej mlčia zo strachu. Na mlčiacej väčšine pritom stojí celá pyramída moci.
Keď sa ale klamalo o covide, ako rozlíšiť, kde nám dnes hovoria pravdu o zdravotných hrozbách a kde zase len nafukujú čísla?
Martina: Ako hodnotíte súčasnú epidemiologickú situáciu v Európe?
Soňa Peková: Ohľadom covidu?
Martina: Celkovo. Môžem spomenúť, že v Česku sa stretávame s epidémiou žltačky, čierneho kašľa – neviem, či to možno nazvať epidémiou. Ako sa na to pozeráte?
Soňa Peková: Ja si myslím, že v mnohých prípadoch médiá pomenúvajú veci názvy, ktoré nezodpovedajú dynamickému rozsahu skutočnosti. To, že niekde, v nejakých sociálne slabších oblastiach, prepukne niekoľko infekcií alebo desiatok infekcií, napríklad hepatitídy, tak to sa sanuje v danej oblasti, a keby to médiá nerozmazávali, tak by sa to napríklad nikto ani mimo tejto oblasti nedozvedel. Vyriešilo by sa to jednoducho tam, hygienická stanica by to vyriešila tak, ako to vždy bývalo.
Domnievam sa, že sa médiá dosť priživujú na týchto udalostiach, a z vecí, ktoré existujú, ale nemajú tú dynamiku a nemajú tu kvantitatívnu závažnosť, robia niečo viac, než je. Zase sa vraciam k tomu, že vraj ma polícia naháňala kvôli tomu, čo som povedala v rádiu. Nič také sa nestalo, len občan z Brna podal trestné oznámenie. Alebo sa písalo, že budem stáť pred súdom kvôli súdnej pečiatke, ale oni mi len povedali, že mi ju vezmú za to, že som bola zaujatá. Žiadny súd mi nehrozí.
Je to tak, že nejaká informácia si začne žiť svojim životom, a žije si to svojim životom bez ohľadu na to, kto je zdrojom danej informácie. A médiá toto veľakrát robia. Robia to aj ohľadom rôznych epidémií. Samozrejme, čierny kašeľ tu existuje v určitých vekových skupinách alebo v nejakých sociálnych skupinách, ale že by to bola nejaká epidémia, tak to sa povedať nedá. Ja už teraz robím hlavne veterinárnu medicínu, pretože ma vyhnali z humánnej ako dezinformátora. Ale rovnako, keď bolo zle, tak sa aj humánne nemocnice obracali na naše laboratórium a videli sme, aká je epidemiologická situácia. Nič dramatického sa nedeje. Myslím si, že médiá iba nafukujú niečo, čo existuje, ale pridávajú tomu niekoľko logaritmov dôležitosti.
Falošne pozitívne výsledky PCR testov vytvárali pandémiu čísel, ktorú médiá premenili na masový strach
Martina: Myslíte si, že sa médiá na covidovej pandémii podpísali možno rozhodujúcim spôsobom?
Soňa Peková: Domnievam sa, že áno, a to minimálne z dvoch dôvodov. Jeden bol, že evidentne mali zadanie, aby neustále reportovali o tom, čo sa deje, pretože stále bežala dole na televíznej obrazovke tá linka – nech už sa preberalo čokoľvek – kde to bolo, koľko ľudí zomrelo, a neviem čo všetko, čo nikdy nebývalo. A navyše sa neustále počítali čísla.
A ja veľmi dobre viem – a my sme to potom aj publikovali, a vyšlo to – že test, ktorý sa používal pre PCR, mal vysokú mieru chybovosti a dával veľa nešpecifík. A bez ohľadu na to, že to boli nešpecifiky slabučké, tak sa počítali ako pozitívne. Toto všetko sa zbieralo a reportovalo, a nikto neriešil, ako veľmi sú pozitívne, aká je kvantita danej pozitivity, ale len, či pozitívne áno alebo nie.
Podobne, ako keby sa niekto spýtal: „Máš peniaze?“ A ja poviem: „Mám.“ A on by povedal: „A koľko?“ Ale je rozdiel, či mám korunu, alebo 100 miliónov korún. A tu sa neriešilo, koľko peňazí mám, ale či peniaze mám. Pozitívne, alebo negatívne, ale nie to, ako veľmi.
A aj také slabučké pozitivity, ktoré vznikali nešpecificitou testu, ktorý bol inherentne chybový, a my sme to kritizovali hneď na začiatku – čo ja som tiež dostala dobre mokrou handrou cez tvár – tak tieto čísla, a všetko, zbierali médiá a reportovali to v neustálych grafoch, ako to prirastá a podobne. V mnohých prípadoch to boli falošné pozitivity. Médiá sa veľmi podpísali na tom, ako sa šíril strach a ako sa budoval strach v spoločnosti.
Martina: Vy ste dokonca na začiatku covidu vyvinuli vlastný spôsob testovania?
Soňa Peková: My sme to používali po celý čas, a dokonca som to ponúkla po celom svete, a ľudia si to vzali. A ešte sme to aj opublikovali, takže to vyšlo aj v recenzovanom časopise. To nie je nejaký môj nápad z večera do rána, že by som niečo vykríkla. My sme na tom takzvane „odvrtili“, v úvodzovkách, celú pandémiu.
Martina: A stáli zodpovedné miesta o vašu metódu? Pretože v tej chvíli ste im mohli rušiť kruhy?
Soňa Peková: Zodpovedné miesta o to nestáli. Na začiatku, keď nikto nemal nič, tak si to hromada ľudí vzala, dokonca aj tu z Československa. Potom si to vzali ľudia zo sveta, pretože neriešili nejakú politiku, aké diagnostické sety sa budú dovážať a odkiaľ, a kto ich bude distribuovať, a že iba ten vyvolený ich môže distribuovať, a nikto iný, a iba vyvolené diagnostické sety, ktoré sú naviazané na nejakú distribučnú českú skupinu. Bolo to mafiánstvo non plus ultra, ktoré sa v tom čase dialo, a bolo to totálne spolitizované.
Keď na začiatku nebolo nič, tak si to odo mňa vzali, ale potom sa sem vnútili nejaké diagnostické súpravy, ktoré myslím, že pochádzali z Číny, a tie mali tú inherentnú nepresnosť. Ale to už sme boli, napriek tomu, že sme to naďalej kritizovali, tí zlí, pretože to kritizujeme. A bola tu obrovská protiváha mediálneho tlaku s tým, že ja som dezinformátorka a podobne, a čo to tu vykladám. Takže sa tu navarila hromada falošne pozitívnych nálezov.
Martina: Dokonca v roku 2021 o vás Reflex písal, že máte jednu nespochybniteľnú zásluhu, že ste dokázali, že aj súkromné laboratóriá, nielen štátne, môžu testovať na covid. Ale netrvalo to dlho.
Soňa Peková: To je vtipné. Covid, SARS-CoV-2, tým, že to malo pochádzať zo strukov – neviem, prečo si vybrali také exotické zviera, tak to už v tom čase asi niekto mal rád humor – patrí do kategórie zoonotických nákaz, to znamená, že by to malo robiť veterinárne diagnostické laboratórium. Čo mi spadlo úplne do lona, pretože to bol v tom čase už náš veľmi rozsiahly program. V podstate to mali testovať veterinárne laboratóriá, nie humánne laboratóriá. Ono to celé bolo tak, že jedna ruka to podala druhej, a tak. Bola v tom politika, bola to úplne spolitizovaná akcia.
Keď som povedala, že testy robíme za 1264 korún a že ma prekvapuje, že inde stoja 8000 alebo 15 000 korún, tak proti mne vládna garnitúra rozpútala hon
Martina: Spolitizovaná akcia. V tomto prípade to nehovorme takto, ale povedzme: Kto za tým stojí?
Soňa Peková: Tak vtedy, keď ma vytiahli, tak mi v tej dobe končilo laboratórium v Prahe a ja som ho prenášala k nám na dedinu, pretože môj rebrík z vysokého sveta vedy, kde som jazdila po celom svete a bola som v Amerike, bol zrazu taký klzký, že som zišla po zadku, až zo zadku som ho nakoniec zachránila, presunula ho z Prahy.
Do tohto obdobia prišiel covid. A súkromné laboratóriá sú šikovné v tom, že žijú preto, že robia dobrú prácu. Keby súkromné laboratórium nerobilo dobrú prácu, tak sa neuživí. Štátny ústav môže teoreticky robiť akúkoľvek prácu a vždy bude, pretože je platený zo štátnych prostriedkov, ale súkromné laboratórium, pokiaľ nebude robiť dobrú prácu, tak skončí.
To, že to dokáže aj súkromné laboratórium, je smiešne protirečenie, pretože práve súkromné laboratórium to dokázať z princípu má, pretože je na trhu preto, že je dobré. V tom čase sme ten test už mali a volala mi nejaká dáma z Ľudových novín, za koľko že to máme. A ja som povedala, že za 1264 korún. A ona sa ma spýtala, či viem, že niektoré súkromné laboratóriá, na severnej Morave hlavne, majú test za 8000 alebo 15 000 korún. A ja som povedala, že to neviem, pretože nie som v žiadnom syndikáte súkromných laboratórií, ale že ma to prekvapuje, pretože to túto cenu určite nemá.
A tam sa rozpútal ten hon. A to rozpútala vládna garnitúra, ktorá tam vtedy bola, čo bol Andrej Babiš a Adam Vojtech. Ale ja zase opakujem, že proti nim nič nemám, pretože oni boli základný kameň toho, ako si tento náš svet žije.
Nanotechnológia v mRNA vakcínach dokáže splynúť s bunkou a potenciálne zmeniť jej genetickú informáciu
Martina: Váš názor ohľadom vakcinácií sa v čase vyvíjal. Na začiatku ste v Denníku N povedali, že nový koronavírus nemá prírodný pôvod – na tom ste si trvali od začiatku – a že vakcíny sa robili len preto, aby sa niečo robilo, aby ľudia neboli vydesení. Zatiaľ čo neskôr ste sa už proti vakcinácii postavili radikálnejšie a poukázali ste na to, že vakcíny slúžia, alebo môžu slúžiť na genetickú manipuláciu. K čomu ste dospeli v tejto chvíli?
Soňa Peková: S Denníkom N si to už ani nepamätám, ale viem, že Denník N ma nemal rád. Takže neviem, či to nebol nejaký metabolit toho, čo som povedala.
Martina: Je nás viac.
Soňa Peková: Tak to s Denníkom N si naozaj nepamätám. Ale čo sa týka vakcín, tak ony skutočne majú potenciál zmeny genetickej informácie bunky, do ktorej sa dostanú. A pretože tento preparát je na úrovni nano, čo je 10 na mínus deviatu, a bunka je na úrovni mikro, 10 na mínus šiestu, tak tam sú tri poriadne rozdiely. Nanotechnológia je v podstate čosi, čo v laboratóriu používame na transfekciu buniek. To sa už robí dávno, nanolipofektačné mechúriky, ktorými sa transfekujú bunky, pretože to krásne splynie. Tukový mechúrik krásne splynie s membránou cieľovej bunky v podstate pomerne nešpecificky.
A obsah, ktorý tento nanomechúr nesie, sa uvoľní do cytoplazmy bunky, s ktorou sa to stretlo. A potom záleží, či to v tej cytoplazme zostane, alebo sa to stratí delením, alebo sa to zaintegruje do jadra. To je úplne učebnicové, to nemusíme nikam chodiť. To je prvá trieda molekulárnej biológie, ako sa robí stabilný transfektant, alebo ako sa robí bunka, do ktorej sa stabilne vnesie nejaká iná genetická informácia.
Tieto vakcíny mali tento potenciál od začiatku. A to nebolo tak, že som to hovorila iba ja, vzala som si k tomu aj odborné publikácie, ktoré už boli vonku, a z nich som citovala. Mala som sa v podstate alibisticky o čo oprieť, pretože som sa oprela o prácu kolegov zo zahraničia, z Ameriky. Nebolo to tak, že by som si to vycucala z prsta, že by som tu o niečom bájila, to bolo úplne objektívne položené. Aj tým, že in silico predikcie ukazovali, že konštrukt, ktorý vzniká, má množstvo nebezpečných charakteristík.
Minimálne to malo ísť do nejakého procesu veľmi opatrného preverovania, čo to môže in vivo urobiť. Pretože aj na myške sa ukázalo, že to urobí hromadu nepríjemností, ale myška stále ešte nie je človek. Malo to ísť pomaly, opatrne. A to, že tu bola nejaká pandémia a že bol veľký tlak na to, aby sa očkovalo – keď vieme, že táto pandémia bola hlavne pandémiou čísel, ktorá vznikala tak, ako sme si dnes povedali – tak je to celé postavené na hlinených nohách, že to ani nemôže byť na hlinených nohách postavených viac. A nemôžem povedať, že to, čo tu hovorím dnes, by sme neustále do kola, ako flašinet, neopakovali aj v tom čase.
Už v tom čase, keď som kritizovala dizajn tohto testu, som hovorila, že dáva príliš veľa nešpecifickostí, ale všetko to bolo zametané pod koberec. A len preto, že som bola tá zlá, pretože som povedala, že ten, kto chce úžeriť na takejto veci a chce to predávať za 8 alebo 15 tisíc, tak predsa nemôžem byť tá zlá. Zlý je asi niekto iný, akurát že tento niekto iný sedel vo vládnych kruhoch. Preto hovorím, že to bolo celé spolitizované. A zdravý rozum, alebo aj zdravá skepsa, ktorá by vždy mala byť, než sa nejaká nová vec uvedie na trh, to všetko bolo zabudnuté a ignorované.
Pôsobenie médií bolo za covidu zjavne koordinované. Reportéri v rovnakom čase v rôznych krajinách hovorili a písali tie isté vety podľa rovnakých nôt.
Martina: A chápete, že o tom stále nemôžeme ešte hovoriť v minulom čase? Pretože stále tu idú kampane: Boostrujte sa, bežte na posilňujúcu dávku. Hoci sú výskumy, ako napríklad pani doktorky Gandalovičovej, ktorá dáva očkovanie mRNA vakcínami do priamej súvislosti s nárastom myokarditíd, perikarditíd. Ale vlastne stále to trochu vyzerá tak, že sa o tom baví iba, ako ste hovorili, „alternatívna vedecká a lekárska sféra“.
Soňa Peková: Lenže týchto prác napríklad o myokarditíde už je aj v mainstreamových lekárskych časopisoch veľké množstvo. Takže ja si vôbec logicky nedokážem vysvetliť, ako je možné, že sa to stále deje. To je ako propaganda za vojny, že tam niekto schválne – aj keď všetci vidia, že sa niečo deje – položí papundeklový múr, a na ten papundeklový múr namaľuje deti hrajúce sa na piesku, a v ružových farbách, a povie, že všetko je krásne.
Ja neviem, čo sa to deje, ale je už hromada časopisov, článkov, vedeckých publikácií, o ktoré sa dá oprieť. Stačí ich len vytlačiť a dať na kôpku. Ale ani sudca to nechce vidieť. Za normálnych okolností by mi nebolo jasné, prečo to je. Ale viem, že asi každý dostal nejakú incentívu, aby to urobil. Vedec to asi urobil preto, aby dostal nejaký finančný obolus, alebo aby… Neviem. Niečím ich museli inšpirovať, inak si to neviem predstaviť, pretože v sebe všetko potlačili, aby boli na televíznych obrazovkách.
A samozrejme tí, čo sem privážali vakcíny, boli v rámci nejakých distribučných sietí, takže tam majú veľké finančné interesy. A to neboli veľké, to boli „megaveľké“, čo sa tu pretočilo. Tu je asi nesmierne mnoho nejakých finančných záväzkov. A pretože sa tu neposiela do väzenia za to, že niekto bol k niekomu krutý, ale za to, že ukradol nejaké peniaze, tak to je vždy parameter, ktorý človeka do väzenia dostane. Títo ľudia asi majú pocit, že by sa ešte mali snažiť nejako to odďaľovať, pretože evidentne nie sú hlúpi, takže vidia, že im to hrozí.
To, čo sa stalo, je globálna akcia, pretože aj médiá, ktoré vysielali na túto tému – tak to bola rovnaká rétorika, rovnaké slová. Implementovali sa tu výrazy ako „lockdown“, to sme tu nikdy nemali, alebo „naratív“, také výrazy sa v tom čase implementovali. To, čo sa bude hovoriť, šlo evidentne z jedného centra. To bolo úplne zjavné. Médiá vo všetkých možných krajinách. Ja som aj videla nejaký program, kde ukázali reportérov a čo hovorili, a to boli rovnaké vety, a pritom to boli rôzne televízne kanály v rôznych krajinách. Evidentne tu boli nejaké noty, ktoré sa distribuovali, a to sa používalo.
A tieto noty, zdá sa, ešte stále sú v akejsi platnosti, a preto sa tu ešte stále nakupujú nejaké vakcíny, aj keď sa vie, že Ursula von der Leyen má už veľký problém s tým, že nechcela ukázať SMS komunikáciu s Albertom Bourlom. A to sú veci, ktoré by si za normálnych okolností okamžite prevzala polícia, aby to vyšetrovala. Ale tu je asi nejaká istota nedotknuteľných, čo ale nie je zlučiteľné s prírodou, takže sa to v jednej chvíli celé prevráti. Ale zjavne tieto noty ešte dobiehajú, ešte to neskončilo.
Tu ako keby pravá ruka nevedela, čo robí ľavá. Ale je to zase, opakujem, o ľuďoch, či budú reflektovať na tento stimul, či budú chodiť do vakcinačných centier nechať si aplikovať látku, ktorá objektívne neprebehla desaťročnou skúšobnou prevádzkou. Pretože päťročná skúšobná prevádzka je pre typické rutinné vakcíny, a desaťročná pre úplne nové koncepty. A mRNA je úplne nový koncept.
Okolo tehotných sa vždy chodilo po špičkách, ale u mRNA vakcín sa princíp opatrnosti úplne porušil
Martina: Aký je váš vzťah k očkovaniu všeobecne?
Soňa Peková: Domnievam sa, že by sa človek mal očkovať proti tomu, v akom nebezpečenstve je, alebo čomu je vystavený. Asi keby som išla do nejakej endemickej oblasti žltej zimnice, tak by som si vakcínu aplikovať nechala, pretože to sú prastaré vakcíny, ktoré sa používali, pozná sa ich bezpečnostný profil a vie sa, že fungujú, a určite zabráni nejakým nepríjemnostiam.
Bohužiaľ sa ale stalo, že v tomto farmakologickom priestore, ktorý sa venuje vakcinológii, sa všetko v poslednom čase pokazilo. A teraz to vyzerá, pretože sa objavili nejaké vakcíny, zase nejaké nové koncepty rôznych mnohovalentných prípravkov, kde by sa človek asi dôvodne obával nejakej cross-reactivity. To sa nikdy nerobilo, vždy vakcína bola proti jednému epitopu, jednému cieľu, ktorý bol presne dlhodobo selektovaný, aby bol špecifický iba proti tomu agens, a nie napríklad proti bunkám tela a podobne.
A teraz sa robia také rôzne koktaily, čo určite je asi zaujímavá myšlienka, ale to chce minimálne nejaký čas, aby sa to testovalo, či to náhodou skutočne nespôsobuje nejaké cross-reactivity a autoimunitné choroby. Čo sa zdá, že možno áno. Chcem povedať, že tento odbor bol skontaminovaný, a teraz má zase niekto pocit, že by celú vakcinológiu hodil niekam do vedra, pretože to je skompromitovaný projekt. Lenže tu sa s vaničkou vyleje aj dieťa, pretože vakcinológia má hromadu výborných vakcín, ktoré sú staré, osvedčené a funkčné.
Asi by som tu nabádala k tomu, aby to ľudia zase neurobili čiernobiele. Aby boli opatrní proti novým konceptom, ktoré sa predtým nikdy nepoužívali, a objektívne nevieme, čo to urobí, pretože nemáme dlhodobé bezpečnostné profily. Ale u vakcín, ktoré sú za dlhé roky používania užitočné, nie je žiadny dôvod, aby sa im, keď pôjdu niekam do endemických oblastí, vyhýbali, a potom sa tam trápili nejakou infekciou, z ktorej by sa napríklad zle dostávali.
Martina: Soňo Peková, vy ste doktorka molekulárnej biológie, genetiky a virológie. Ako z pozície svojej vedeckej erudície hľadíte na skutočnosť, že sa odporúča očkovanie napríklad tehotným ženám proti chrípke, proti čovidu? Ja si len spomínam, že za mojich mladých rokov, a mojich rodičov, bola tehotná žena týmto spôsobom nedotknuteľná.
Soňa Peková: To naďalej trvá, okolo tehotných sa chodí po špičkách. To, či si tehotná vezme nejaký prášok proti bolesti, musí konzultovať so svojim gynekológom, a neviem s kým ešte, to má konzultovať, aby sa náhodou niečo nestalo. A tu sa zase vraciame k myšlienke, že v prípade covidu, alebo týchto rôznych vakcín, sa úplne porušil tento princíp predbežnej opatrnosti voči gravidným.
A namiesto toho, aby sa naďalej okolo nich chodilo po špičkách – ešte navyše s vecou, ktorá nebola nikdy otestovaná – tak sa im to podalo núteným spôsobom, a dnes sa vidí, že to má neblahý vplyv na to, ako sa vyvíja placenta, pretože tam vznikajú tromby v mikrocirkulácii a podobne. Neviem, čo to bolo – zase sa vraciam k termínu – za fialové kúzlo voči lekárom. Namiesto toho, aby sa správali štandardne, ako sa správali vždy, tak sa začali správať úplne neštandardne a abnormálne.
A aj tu cítim, že v jednej chvíli si lekári budú musieť uvedomiť, že šliapli hrozne veľmi vedľa a že majú za sebou veľa zdravotne poškodených pacientov. A s tým sa vyrovnať a priznať to, tak to je veľmi ťažká vec. Preto možno stále trvá trend, že keď to povie ministerstvo, tak ja to urobím. Ale tak to byť nemá. Človek má urobiť iba to, čo vie, že je v súlade s jeho svedomím, s jeho vzdelaním a znalosťami. A ak to vykríkne nejaký úradník, tak to, čo vykríkne úradník, nemá pre odborníka znamenať, že sa podľa toho zachová.
Skryť genetickú manipuláciu v laboratóriu zvládne každý skúsený vedec a legislatíva je príliš pomalá
Martina: Myslíte si, že teraz bude možné skryť laboratórne úpravy nejakého vírusu rafinovanejšie?
Soňa Peková: Ja si pamätám naozaj aj zo svojej praktickej skúsenosti, keď som pracovala pre skupinu o genetickom nakladaní s mikroorganizmami, že legislatíva, ktorá k tomu bola, bola v podstate už v tom čase smiešna. Ako testovať, a či to laboratórium… To jednoducho nie je možné, to nie je ako vyrobiť tank. Vyrobiť tank sa asi schovať nedá alebo ťažko. Ale robiť nano, alebo nejaké genetické manipulácie v rámci nejakého projektu…
Keď bude niekto mať napríklad projekt na vytvorenie geneticky modifikovanej myši, tak si nakúpi nejaké chemikálie, ktoré na to potrebuje, z legálnych grantových prostriedkov, a rovnaké chemikálie použije aj na to, aby urobil geneticky modifikované ľudské tkanivá, alebo nejaké iné tkanivá. To je nástroj, ktorý je veľmi verzatilný, a dá sa použiť na to aj na ono.
Zase sa vraciam k tomu, že je to na svedomí experimentátora. Keby som to chcela urobiť ja, tak som presvedčená, že mi na to nikto nepríde, pretože danú misku neoznačím, alebo ju označím nejako, dokumentáciu budem mať niekde. Pokiaľ si to všetko nechám pre seba a nebudem to konzultovať s nejakým kolegom, ktorý by mohol byť zdrojom úniku tejto informácie, tak na to nikto nepríde, pretože to sa nedá vidieť okom. Ak mám nejakú dlhoročnú erudíciu v odbore, tak viem, ako to mám urobiť, aby mi na to nikto neprišiel. Je to v podstate na svedomí experimentátora. Je to nesmierne deravé.
A ja vlastne neviem, akým spôsobom toto ošetriť, pretože to sa nedá ošetriť legislatívou. Legislatíva je príliš pomalá, pretože schvaľovacie procesy trvajú, a tento odbor letí nesmierne dopredu. Dnes sú potrebné CRISPR technológie, ktoré vedia urobiť hromadu vecí. Je to vo veľmi kompetitívnych časových reláciách, takže to nemôže nikto odhaliť. Pokiaľ vedec nebude mať morálku, tak je to úplne v háji. Ten odbor je celý v háji, pretože to nemôže nikto objektívne dosledovať.
Martina: Takže si myslíte, že nás únik laboratórneho vírusu, či už riadený alebo neriadený, môže stretnúť znova?
Soňa Peková: Jasne. Veľa rokov, desať, pätnásť rokov, možno viac, je tu nejaká aktivita, ktorá sa volá: Do it yourself, teda Urob si to sám. A normálne si človek na internete kúpi pipetu, rôzne chemikálie, CRISPR sa dá normálne kúpiť, pretože to nič nestojí. A v garážovom prevedení, tak povedané, sa môžete s týmito vecami hrať.
Všetko si na to môžete kúpiť, na tom vôbec nič nie je. To sa nedá dosledovať. Je to akýsi čierny trh, kde si môžete kúpiť, čo chcete, a ľudia akurát zase robia, že tento problém neexistuje. Ale tento problém existuje. Pokiaľ ľudia nebudú mať morálku – a to ja neviem, ako im morálku narásť, pokiaľ im nenarástla – tak ja tu vidím veľký problém. V tomto odbore konkrétne vidím veľký problém, že by sa takáto vec mohla opakovať. A to sa nestane iba v tej chvíli, pokiaľ to ľudia robiť nebudú. A to neviem, ako zaistiť.
Čítanie jednej knihy stačilo na to, aby z vedkyne znovu urobili terč koordinovaného útoku
Martina: Soňa Peková, svojho času preleteli médiami informácie o tom, že ste sa stali ústrednou postavou sekty AllatRa. Nebudem sa baviť o videu, ktoré prenechám bulvárom. A keď sme sa o tom bavili s mojimi kolegami, priateľmi, tak väčšina z nich povedala tak smutne: „Oni ju uštvali.“ Cítili ste sa tak niekedy?
Soňa Peková: Ja k tomu zase musím čosi povedať. Ja som nebola nikdy v žiadnej sekte. A čo sa týka AllatRy, tak som čítala knihu, ktorá sa volá AllatRa, a táto kniha je krásna. Je to kniha o starom zoroastrizme. Je to rozhovor muža so ženou, a je to nádherná kniha. A túto knihu som čítala a túto knihu som propagovala, aby si to ľudia prečítali, pretože dáva iný pohľad na svet, a veľmi zaujímavý, niekde je rozprávkový, ale veľmi zaujímavý.
A iba to, že som prečítala túto knihu a odporučila ju ľuďom, spôsobilo, že som sa stala členkou sekty AllatRa a že ma uštvali alebo podobne. A ako vzniklo to zvláštne video, tak to je naozaj pozoruhodná udalosť, pre ktorú už dnes mám vysvetlenie, ale nehodí sa do tohto programu, ale rozhodne to nemá nič spoločné so sektou AllatRa, pretože Ivet Šilhová nie je v sekte AllatRa. Ona je ezoterická osoba. A o tom sa môžeme niekedy rozprávať, ale sem sa to nehodí.
Ale rozhodne som nikdy nebola v žiadnej sekte a nebola som ani v žiadnej organizácii, ani nič. A dokonca už nenosím ani snubný prstienok, pretože už neznesiem ani inštitút manželstva. My sme kvôli tomu doma mali tenznú atmosféru, ale môj muž to nakoniec akceptoval. Pričom zajtra máme výročie, už neviem koľké, a ja to ani nehodlám oslavovať. Takže ja nie som vôbec v žiadnom spolku. Som úplne slobodná duša, slobodná bytosť, takže aby som bola v nejakom spolku AllatRa, to vôbec nie. Nikdy som nebola v žiadnom, iba som čítala tú knihu. A zase hovorím, to, že som čítala knihu a že som ju propagovala, stačilo na to, aby sa okolo mňa vytvorila takáto bublina, ktorá vlastne nie je vôbec pravdivá. To je zaujímavé, že?
Čím ostrejšie boli útoky, tým menej sa jej to dotýkalo – vojna sa stala ozdravnou kôrou
Martina: Ja musím povedať, že ma ako novinárku vlastne táto časť vášho života nezaujíma. Zaujíma ma iba tak, že je to vašou súčasťou, a to všetko z vás robí človeka, akým ste. Napriek tomu všetkému, zopakujem otázku: Cítila ste sa po tom všetkom, po tých rokoch, uštvaná?
Soňa Peková: Vôbec nie, mňa to strašne posunulo. Ale slovo „strašne“ by som asi používať nemala. Ale ma to naozaj „strašne“ posunulo vpred, a slovo „strašne“ použijem, pretože to bolo „strašné“, čo sa mi dialo. Ale vôbec mi to nič nerobilo, to bolo normálne, ako keď hádžete gumenú loptičku o stenu a tá sa len odráža. A čím väčšou silou hodíte loptičku, tým viac sa odrazí. Čím boli tieto útoky ostrejšie, tým menej sa ma to týkalo. Žila som si svoj život.
A aj teraz všetci hovoria: „Pozor, niečo sa ti stane.“ Čo by sa mi stalo? Ja si cestujem, chodím po horách, chodím plávať do bazéna, jazdím, medzi ľuďmi sa pohybujem normálne, a tu niekto neustále za mňa rieši nejaký môj problém, ktorý vôbec neexistuje.
Takže ma to vôbec neuštvalo, ale nesmierne mi to otvorilo oči. A nesmierne mi to otvorilo oči v tom, že minulosť ma nezaujíma v tom zmysle, že by som ju chcela pitvať a niekoho usvedčovať a posielať do väzenia, alebo sa s niekým súdiť. Minulosť zo mňa urobila to, čo som dnes, bez toho by to nebolo. A ja si pripadám ako po nejakej ozdravnej kúre, pretože som bola úplne slepá, hluchá k okolnostiam, a mne to nesmierne pomohlo.
Neviem, či to dokážete tu so mnou zdieľať, tento pocit, ale ten, kto neprejde vojnou a bojiskom, tak si necení mier, nevie, nepozná rozdiel. A keby som neprešla tým, ako sa môže ľudská zloba proti niekomu otočiť, ako sa môže spoločnosť snažiť vyštvať nejakého človeka, ktorý sa jej snaží napríklad pomôcť, tak by som vôbec nevedela, že taká vec môže existovať.
Túto skúsenosť mám, a to mi stačí, a vôbec to nespôsobilo, že ma to nejako poznačilo. Ja som z toho normálne vyskočila ako novonarodená žabka, a je mi dobre.
Martina: Pretože človek potom, čo je vyobcovaný z takzvanej slušnej spoločnosti, začne byť inertný voči tomu, čo si táto spoločnosť o ňom myslí.
Soňa Peková: Ale otázka je, či je to slušná spoločnosť.
Martina: Ja neviem povedať „úvodzovky“. Napriek tomu na mnohé vaše konštatovania došlo. Ospravedlnil sa vám niekto, či už z kolegov, z médií, zo známych, z priateľov?
Soňa Peková: Ja som v podstate prišla o celý svoj spoločenský život. Krásne mi to vytriedilo ľudí. A zistila som, že na mne visela hromada ľudí, ktorí iba využívali čosi, čo bolo vo mne užitočné. A tí, čo ma takzvane urážali, ako by to slušná spoločnosť povedala, tak mne to je úplne jedno, pretože som to rovnako použila ako horkú pilulku, ktorá ma vyliečila z toho, že som bola slepá a hluchá na okolnosti.
Čo znamená, že keby náhodou niekto mal pocit, že sa mi má ospravedlňovať, tak by som ho poprosila, aby to nerobil, pretože by ma vracal do doby, ktorú som si už vyriešila. Vyriešila som si ju tak, že som z toho vytiahla maximum zaujímavých skúseností. A nechcem, aby to znelo nejako nabubrale, alebo ako klišé – hovorím to úprimne – ja som si z toho vytiahla krásne skúsenosti, ktoré by som nezískala, keby som sa v tomto ostrom prostredí neocitla.
Vôbec nechcem, aby sa mi niekto ospravedlňoval, pretože vôbec neviem prečo. Pretože len vďaka ním – asi zniem ako budhista – som pochopila množstvo vecí. Ja sa tam už vracať nechcem. To neznamená, že by som sa s týmito ľuďmi priatelila, ale to len preto, že by som si s nimi nemala už v tejto chvíli čo povedať, pretože oni riešia niečo, čo ja už neriešim. Takže by tam bol rozpor iba v tematike, ktorá by nás spájala. Ale nemám voči nim žiadny problém. Sú to ľudské bytosti ako ja, a zachovali sa tým spôsobom.
Nechcem, aby sa mi ospravedlňovali, pretože by ma tam vracali, a ja to mám pre seba vyriešené. Pokiaľ niekto má pocit, že ja sa mu mám za niečo ospravedlniť – čo neviem, či ešte niekto taký existuje – tak to rada urobím. Ale ja sama to nechcem, pretože to považujem za úžasnú školu, ktorú som dostala, nesmierne ma to posunulo, a ukázalo mi to, aké kvality by človek mal v živote pestovať, a aké nie, čo je dôležité, čo nie je dôležité. Že vôbec nie je potrebné, aby mal tisíce rôznych kamarátov, pričom keď je problém, tak žiadny priateľ medzi nimi nie je.
Ako sa hovorí v slušnej spoločnosti: „Keď si sám, tak si v tej najhoršej spoločnosti.“ Teda že si sám so sebou. Ja si myslím, že je to najlepšia spoločnosť, človek si sám najlepšie rozumie a nepotrebuje, aby ho neustále rozveseľovali externé stimuly. Ja to fakt nepotrebujem. Viem si vystačiť sama so sebou, a to mi dalo takú nezávislosť na okolitom prostredí, že keď sa deje úplne čokoľvek, tak to – ja to zaregistrujem – vôbec neberiem tak, že ma to nejako negatívne ovplyvňuje, pretože už nevnímam externé stimuly ako niečo, čo potrebujem na to, aby som plnohodnotne žila.
Martina: Soňa Peková, ja vám veľmi ďakujem za otvorený rozhovor, a tiež za to, že ste svojho času mali odvahu písať druhý diel románu Aloisa Jiráska: „Proti všetkým“. Vďaka moc.
Video:
Zanechajte nám komentár