Vraj máme byť hrdí na Slovensko. A prečo?

Vidieť, ako legendárna Rallye Tatry po piatich rokoch pozvoľne povstáva z popola, je určite pre nejedného fanúšika motoristického športu pod Tatrami povzbudením. Tí starší, ešte pod hlavičkou Zväzarmu, prípravou motoristickej súťaže doslova žili už od roku 1969 a každoročne sa tešili na fantastické značky automobilov, ktoré s tými dnešnými však nemožno porovnávať. Obdivovali zručnosť a šikovnosť pretekárov, neraz i svetovej triedy, ktorí fanúšikom a divákom pripravili nádherné zážitky, chvíle oddychu, ale aj adrenalínu. Azda tie najkrajšie spomienky sa viažu k napínavým rýchlostným skúškam, veď divákov sme nachádzali počas 24 hodín aj tam, kde by ich nikto nečakal.

O to väčšia vďaka patrí organizátorom, zopár jednotlivcom, viac ako päťstovke dobrovoľníkov, mestu, štátnej i mestským políciám, ale aj sponzorom, ktorí sa spoločne pred pár rokmi podujali oživiť najstaršiu a najpopulárnejšiu automobilovú súťaž na Slovensku. Po skromnejších začiatkoch tá tohtoročná rely prilákala do Popradu nie iba vynikajúcich pretekárov, legendy európskeho motoristického sveta, niekoľkonásobných víťazov týchto pretekov, ale hlavne tisícky divákov, ktorým stálo zato fandiť našim pretekárom aj cez nočné rýchlostné skúšky.

Organizovať však motoristickú súťaž v dnešnom svete, tobôž na Slovensku, je behom na dlhé trate. Kým kedysi hnusní komunisti z väčšej časti kryli všetky finančné náklady aj na Rallye Tatry, dnešní organizátori musia už roky predtým hľadať sponzorov, aby vôbec nejakú súťaž zorganizovať mohli. Bojujú nielen s nedostatkom peňazí, ale neraz aj s ľudskou hlúposťou, predpojatosťou či nepochopiteľnou závisťou. Množstvo času, námahy i peňazí venovali  plagátom, tlačovkám, pozvánkam na súťaže, len aby podtatranskú rely zviditeľnili. Prišli zahraničné posádky, veteráni automobilových súťaží, pomáhali českí organizátori a vidiac obrovský záujem, ktorí diváci prejavovali počas troch dní o dianie okolo Rallye Tatry, mnohí si povedali, že to stálo zato.  Ako praví podtatranci sme boli nielen hrdí, že sa dielo podarilo a popradská rely naberá na sile, ale v kútiku duše väčšina z nás dúfa, že o pár rokov nadobudne pôvodnú veľkosť a bude rovnako príťažlivá, ako kedysi. Hlavne, keď všetko dobre dopadlo a 44. ročník Rallye Tatry skončil veľkým úspechom. O to smutnejšie a nepochopiteľné však je, že ani počas a ani po skončení tejto legendárnej súťaže sme v slovenských televíziách nenašli  žiadnu informáciu, dokonca po súťaži ani jediný  šot z týchto pretekov. Z televízie sme sa nedozvedeli ani len to, kto zvíťazil a ako sa umiestnili naši pretekári, dnes už deti či vnuci bývalých účastníkov Rallye Tatry. Keď takúto veľkú súťaž s 52 posádkami odignorujú komerčné televízie, nech sa páči. Rovnako by sa k nim mali chovať i diváci spod Tatier. Ale že ich odignorovala aj verejnoprávna televízia, to je neodpustiteľné. Hlavne ak nás denno-denne otravujú celebritami z NHL, ktoré pre rôzne intrigy tých, ktorí dostávajú desiatky tisíc zo štátneho rozpočtu na zabezpečenie našej reprezentácie, nie sú ochotné ani len raz do roka reprezentovať Slovensko na majstrovstvách sveta. Čo mňa je do nejakej NBA, škótskej futbalovej ligy a ďalšieho nepodstatného naháňanie lopty, kde nehrajú ani len naše tzv. celebrity, ktorých majú aj kdesi v Kongu viac, ako my? Ale musím to odpozerať, čakajúc na výsledky najpopulárnejšej slovenskej automobilovej súťaže… a nič! To naša RTVS pomíňala všetky koncesionárske poplatky a dotácie štátu na zahraničné cesty športových redaktorov a súťaže, z ktorých väčšinou vypadneme v prvom či druhom kole a na jednu cestu pod Tatry im už neostalo? Mali ste povedať a diváci by sa vám určite poskladali po eure, aby ste k nám mohli prísť aspoň na jeden deň!

Nuž, kruté prebudenie nielen pre organizátorov, ale aj pre všetkých, ktorí nezištne pomáhali! Potom nech mi ešte niekto hovorí, že naša mládež nie je hrdá na Slovensko, na jeho úspechy. A na čo to vlastne má byť hrdá?

Ľudmila Rešovská