Sme šťastnejší?

Minulý týždeň niektorá z našich televízii priniesla informáciu o tom, že v Austrálii urobili pokus s nevidia­cim človekom, ktorý požiadal náhodných okoloidúcich, aby mu pomohli s rozmenením 5-dolárovej bankovky s tým, že v ruke mal 10-dolárovku. Väčšina oslovených ho na omyl neupozornila a 5 do­lárov si nechali. Jednoducho povedané, okradli slepého človeka. Podobný pokus urobili na Slovensku a u nás naopak, všetci ľudia slepca na omyl upozornili, aj keď je­den si vypýtal jedno euro za službu.

V prvom momente člo­vek ostal hyenizmom našich protinožcov, ktorí si žijú podstatne lepšie ako v býva­lých štátoch východnej Eu­rópy zaskočený, na druhej strane prekvapený poctivos­ťou chudobných Slovákov. Ale len do momentu, keď sa nad aktérmi, vystupujúcimi v obidvoch scénkach, neza­myslel. Samozrejme, podľa pár jednotlivcov nemožno posudzovať celý národ – ani v dobrom, ani v zlom. Aj keď nám mnohí vyčítajú našu ne­všímavosť, ľahostajnosť k ne­šťastiu iného, predsa len hod­noty, slušnosť, súcit a štipka charakteru v nás napriek zlej dobe ešte ostala a väčši­na z nás nemá to svedomie okradnúť človeka, ktorý ne­vidí. Zrejme svoj podiel na našom myslení má nielen vý­chova v rodine a úcta k hod­notám, ktorú nám vštepovali naši rodičia a ktoré zase my odovzdávame svojim deťom. Ľudskosť mala prednosť pred peniazmi. Nemali sme síce plné obchody tovarov od vý­myslu sveta, ale všetci sme žili vcelku slušne, pomáhali sme si a veľmi si nemali čo závidieť. Pred peniazmi sme uprednostňovali šport, tu­ristiku, rodinu. Všetko to, čo nestálo veľa, ale s priateľmi sme neraz minuli aj poslednú korunu – a vôbec sme to ne­ľutovali. A tu sa priam natís­ka otázka – do kedy nám ešte naše hodnoty a súcit vydržia?

Pádom tzv. totality u nás padla i rovnosť, rovnako ako skromnosť a priatelia. Zra­zu sa pre väčšinu z nás stali peniaze jediným zmyslom života. Kvôli zarábaniu pe­ňazí sme ochotní sa uštvať. Nemáme čas na vlastné deti, na rodičov, na priateľov. Žije­me v strese a jediným našim argumentom, napríklad na odmietnutie stretnutia s ne­zamestnanou kamarátkou, ktorá sa potrebuje možno len vyrozprávať je – nemám čas. Stačia nám virtuálni priate­lia, s ktorými si píšeme na facebooku či posielame sms­-ky. Ísť sa len tak porozprá­vať, či zabaviť sa, nemáme kedy. Do práce nechodíme preto, že nás to baví, ale len preto, že musíme, lebo hy­potéky, pôžičky, konzum. Bez najnovších technických noviniek si náš každodenný život nevieme ani predstaviť, hoci dlhov máme vyše hla­vy. V každodennom zhone sme akosi zabudli, čo človeka vlastne robí šťastným. Akosi sme si ani nestačili všimnúť, koľko našich priateľov je ne­zamestnaných, pretože práve napredovanie vedy a techni­ky nás pripravili o množst-vo pracovných príležitosti. Človek už nepočuje nič iné, len to, ako musíme zvyšo­vať produktivitu práce, ako musia všetky odvetvia rásť a ako všetci musíme zará­bať. To naozaj musíme? Keď sa však kohokoľvek opýtate – pre koho sa to vlastne takto štveme, väčšina odpovie – no predsa pre seba, pre rodinu! Ale je to pravda? Veľmi po­chybujem, pretože čím viac sa snažíme, tým menej voľ­ného času nám zostáva pre seba, pre deti, pre rodinu, pre priateľov a dokonca máme aj menej peňazí.

Nemáte aj vy pocit, že je najvyšší čas spomaliť, vrátiť sa o krok späť, zamyslieť sa nad svojim životom a začať ho skutočne prežívať a nie iba hnať sa za akousi chimérou? Ľ. Rešovská