ROZDEĽUJÚCE ROZDEĽOVANIE

AUTOR: Rastislav Ruman

„Varila myšička kašičku v maľovanom hrniečku, tomu dala na lyžičku, tomu dala na vidličku, tomu dala na tanierik, tomu dala na mištičku – a tomuto najmenšiemu – nič nedala…“

Mnohým z vás sa iste z detstva vybavuje smiech pri šteklivom finále tejto známej riekanky – od malíčka až pod pazuchy. Táto analógia je príznačná aj v tom, ako sa časom situácia vyvíja aj v súvislosti s prerozdeľovaním záujmu o tzv. alternatívne médiá. Len vtipná nie je celkom pre každého.

S nástupom novej vlády mnohí očakávali, že jednou z jej prirodzených priorít bude aj väčšia podpora nezávislých médií. Práve tie totiž zohrali v posledných rokoch významnú úlohu pri vytváraní priestoru pre pluralitu názorov, slobodnejšiu diskusiu a pohľady, ktoré sa často do hlavného mediálneho prúdu v lepšom prípade nedostávali a v tom horšom, boli úplne zablokované.

Tu mi nedá nespomenúť, že práve knihy Tibora Eliota Rostasa, boli už v roku 2012 cenzurované formou vylistovania a sťahovania z predajných miest, pričom tento neoficiálny zákaz vo veľkých kníhkupectvách pretrváva dodnes. Osobitne nemôžem zabudnúť ani na obdobie vlády Igora Matoviča, počas ktorého dochádzalo k cenzúrnym zásahom, blokovaniu webov a vytváraniu atmosféry, v ktorej sa časť novinárskej obce ocitla na okraji verejného priestoru.

Aj preto sa prirodzene očakávalo, že po zmene politických pomerov príde nielen k deklaratívnej podpore slobody slova, ale aj k vytvoreniu prostredia, v ktorom budú môcť fungovať menšie redakcie, regionálne vydavateľstvá či autorské projekty, ktoré dlhodobo prinášajú kvalitný obsah, no s absentujúcim zázemím.

Nezodpovedaným zostáva, podľa akého kľúča sa dnes pristupuje k podpore médií. Ak má mať mediálny priestor na Slovensku skutočne pluralitný charakter, potom by hlavným kritériom nemala byť jednostranná politická blízkosť, ale predovšetkým kvalita práce, úroveň publikovaných textov, schopnosť prinášať analýzy, širší geopolitický pohľad či kultivovanú verejnú diskusiu.

Mnohé nezávislé médiá dnes fungujú v náročných podmienkach. Bez veľkých investorov, bez korporátnej podpory a často len vďaka čitateľom, ktorí si uvedomujú význam slobodného priestoru pre názory a informácie.

Napriek tomu sa viaceré redakcie snažia zachovávať profesionálnu úroveň, prinášať originálne témy a vytvárať protiváhu k povrchnosti či jednostrannosti, ktorá je v mediálnom priestore čoraz výraznejšia.

Nie je preto náhodou, že sa začínajú ozývať rešpektovaní novinári a publicisti, ktorí upozorňujú na to, že bez systematickejšej podpory môže časť kvalitných médií v najbližších rokoch zaniknúť. A spolu s nimi aj časť priestoru pre slobodnú a inšpiratívnu diskusiu.

V tejto súvislosti rezonujú aj slová novinára Pavla Kapustu, ktorý vo svojom príspevku na Facebooku okrem iného napísal:

„Inou otázkou je, a tá už patrí koaličným predstaviteľom, prečo rovnakým spôsobom ako Mimi Šrámovú nepodporujú aj iných nezávislých novinárov a médiá, ktoré im nezištne pomáhajú v zápase s agresívnymi korporátnymi médiami a sprostredkúvajú občanom ich myšlienky, názory a informácie. Pardon, vlastne podporujú aj niektoré iné, ale ani zďaleka nie väčšinu z nich.“

Nejde pritom o výčitku ani o snahu vytvárať nové deliace línie. Skôr o zamyslenie nad tým, akú podobu má mať mediálne prostredie v štáte, ktorý chce zostať demokratický, kultúrny a názorovo slobodný. Sloboda slova predsa nestojí len na možnosti hovoriť, ale aj na možnosti dlhodobo existovať.

Chcem veriť, že dnešná situácia je skôr dôsledkom nepoznania reálnych pomerov v slovenskej novinárskej obci než vedomého nezáujmu. A že v nasledujúcich mesiacoch sa otvorí širšia diskusia o tom, ako vytvoriť spravodlivejšie a vyváženejšie podmienky aj pre menšie nezávislé redakcie, ktoré sa roky snažia robiť poctivú novinársku prácu.

K tejto téme sa vyjadril aj šéfredaktor mesačníka Zem&Vek, Tibor Eliot Rostas:

„Je to pre nás citlivá a veľmi vážna otázka a dávam si veľký pozor, aby to, čo poviem, nevyznelo iba ako ponosovanie, či ofenzíva – to vôbec nie je mojím zámerom.

Faktom je, že útoky na médiá pôsobiace mimo hlavného prúdu neprišli dnes, ani včera. V našom prípade začala kontinuálna, nepretržitá diskriminácia už v roku 2012, keď spoločnosť Artforum vyradila knihu Mlčanie zo svojej ponuky.

Toto bol precedens – výlučne z ideologických dôvodov sa v tomto zlomovom bode ukázalo, že ľudia odkazujúci na „hodnoty novembra ’89“ chápu „pravdu a lásku“ selektívne. Od tohto momentu sa začal otvorený a čoraz intenzívnejší boj proti pluralite názorov, ktorú nahradila „liberálna demokracia“ v duchu sprofanovaného hesla „kto nejde s nami, ide proti nám.“

Časom to už nebola len táto kniha a tituly nášho vydavateľstva, postupne sa „obsahom, s ktorým sa Panta Rhei nestotožňuje“ stávalo viac a viac autorov a diel. Choďte sa prosím pozrieť do Panta Rhei dnes a presvedčte sa sami o tom, aké tituly v oblasti politických štúdií, sociológie či histórie prevládajú – o pluralite na pultoch tohoto kníhkupectva nemôže byť ani reči.

Kniha Mlčanie bola v období rokov 2012 a 2013 najpredávanejším titulom a priazni sa tešila aj v kníhkupectve Martinus, kde sa dostala medzi Top 10 najobľúbenejších kníh. Časom sa tomu učinil rázny koniec a tituly nášho vydavateľstva zmizli nielen z pultov, ale spolu so stovkami čitateľských recenzií sa tieto knihy vymazali aj z online archívu Panta Rhei (skúste si na ich stránke do vyhľadávača zadať „Mlčanie“ – pri mene Tibor Eliot Rostas sa vám ukáže iba jediná kniha a aj to zámerne bez uvedenia druhého spoluautora).

A prosím, uvedomte si, že presne týmto hrubým štýlom nevymazávajú iba jedného, či niekoľkých autorov — oni takto vymazávajú naše spoločné skúsenosti a celú históriu. Ani zďaleka to však nie je len prípad jednej siete kníhkupectiev, priamo pred očami verejnosti zakázali predaj mesačníka Zem&Vek na pultoch všetkých supermarketov v Slovenskej republike.

Ako možno vravieť o slobodnej spoločnosti, o rovnocenných podmienkach hospodárskej súťaže? Sociálne siete a ich dosah? V období pandémie sme veľmi vážne varovali pred nedozernými dôsledkami zvolených postupov a predovšetkým pred nepredvídateľnými vedľajšími účinkami samotných vakcín, na čo vtedy aj dnes upozorňovalo obrovské množstvo renomovaných odborníkov a profesorov medicíny.

Facebooková stránka Zem&Vek mala v tom čase najvyšší dosah spomedzi všetkých slovenských médií – z noci do rána bola vymazaná a po 14 dňoch zrušili aj tú, ktorú sme založili nanovo. A z noci do rána sa odohrala aj razia so samopalmi u mňa doma a vzápätí aj v redakcii Zem&Vek, z čoho zdravotné dôsledky dnes znáša moja manželka. Aby to nebolo málo, nastúpili súdy a ďalšie a ďalšie perzekúcie.

A teraz k samotnej téme „prerozdeľovania podpory“, ktorú spomínaš Ty a spomína ju aj Pavel Kapusta. Širší kontext som tu uviedol práve preto, lebo bol a stále je predmetom mojej snahy o vyváženosť: a na mysli tým nemám samotný Zem&Vek.

Už v období na konci roka 2023 som v pozícii predsedu Asociácie nezávislých médií po dohode s ostatnými členmi Asociácie dával kompetentným predstaviteľom do pozornosti naliehavosť vytvorenia stabilného prostredia vzdelávacích inštitúcií pripravujúcich novú generáciu nezávislých žurnalistov a mysliacich, rozhľadených ľudí, ktorým záleží na budúcnosti Slovenska odhliadnuc od toho, kto je aktuálne pri moci a koľko trvá jedno volebné obdobie.

Hovorím o dlhodobom projekte a zázemí. Stačí sa len pozrieť na to, čo sa deje v našich školách, gymnáziách, či univerzitách, kde mala a žiaľ z veľkej časti stále má voľný prístup jedna a tá istá ideológia, ktorá tak ako na školách, či hudobnom politickom festivale, manipuluje vedomím mladej generácie zo zahraničných fondov a grantov.

Mnohí z vás veľmi dobre vedia, ako sa nám už viac ako desaťročie snažili „prišiť“ financovanie z Ruska – a ja sa opäť pýtam, kde sú k takýmto prízemným a zákerným lžiam a zámernej diskreditácii dôkazy? Kde sú schopnosti inštitútov či „investigatívcov“ ako Zuzana Kovačič-Hanzelová a zástupy ďalších, vrátane Františka Šebeja, na základe ktorých by mohli o našom vydavateľstve či redakcii Zem&Vek tvrdiť, že sme boli „platení z Ruska“ alebo akejkoľvek inej strany?

Vždy sme boli za to, že ak je akýkoľvek autor, či redakcia financovaná alebo sponzorovaná politickým alebo ideologickým subjektom, definitívne stráca kredit nezávislého média – v takom prípade ide len a len o nástroj propagandy.

Ak to mám zhrnúť, potom je nutné uviesť: tá „druhá strana“ je veľmi dobre organizovaná a ich disciplína je udržiavaná peniazmi z grantov zahraničných ideologických neziskoviek a ich domácich pobočiek. Disciplína je udržiavaná z fondov Európskej komisie, Európskej únie, z fondov NATO a priamo zo think-tankov ako CFR, Trilaterálna komisia, Atlantic Council, Aspen Institute a mnohých ďalších. Všetko je tam postavené na poslušnosti za odmenu.

Náš príbeh, príbeh vydavateľstva Sofian a redakcie Zem&Vek je postavený na úplne iných základoch, ktoré ľudia ako spomínaný František Šebej, či Magda Vášaryová a spol. nemajú žiadnu kapacitu pochopiť — na hlbokom vnútornom presvedčení a oddanosti princípom.

Myslím, že je obrovská škoda, že súčasné rozloženie síl pri moci doposiaľ nedokázalo svojím prispením rozvinúť tento nezaplatiteľný potenciál práve v podobe, ako som to uviedol – prostredníctvom vzniku inštitúcií slobodnej žurnalistiky a slobodného myslenia. Ešte je čas, no ten čas plynie. Pozerať totiž do budúcnosti len optikou štvorročných období vlád sa takto môže stať osudným pre nás všetkých.“