ELITNÝ MONOPOL MAINSTREAMOVÝCH MÉDIÍ SA DEFINITÍVNE ZRÚTIL – RÓBERT MERVA

^{FOTO: Róbert Merva a Mimi Šramová}

Róbert Merva, riaditeľ vydavateľstva TORDEN: Mainstream tak definitívne stratil schopnosť plniť funkciu celospoločenského arbitra, pretože pre polovicu krajiny už nemá žiadnu autoritu. Výsledkom tejto transformácie je nebezpečne fragmentovaný verejný priestor, ktorý sa rozpadol na izolované, navzájom nepriateľské kmene.

Naprieč celou planétou sledujeme pravdepodobne najväčšiu transformáciu verejného priestoru od vynálezu kníhtlače alebo televízie. Najnovšia kauza okolo online publicistky a influencerky Miriam „Mimi“ Šramovej to naplno odhaľuje aj u nás na Slovensku. Táto udalosť, v ktorej sa miešajú podozrenia z netransparentného financovania z verejných zdrojov s otázkami o novinárskej nezávislosti, totiž nie je len izolovaným politickým škandálom lokálneho významu. Je to symptóm hlbokého tektonického posunu v architektúre moci, informácií a spoločenskej dôvery. 

Monopol tradičných médií na formovanie verejnej mienky sa definitívne zrútil. „Mimi“, ktorá si vystačí sama, vyzbrojená len telefónom, sa postavila molochovi Goliášovi s obrovskými zdrojmi a dosť tvrdo mu nakladá. Na troskách bývalého mediálneho monopolu teraz nevzniká len akási nová technologická platforma, ale predovšetkým úplne nový štandard komunikácie. V tomto novom svete už aj jednotlivci s telefónom v ruke dokážu poraziť veľké mediálne domy s miliónovými rozpočtami. 

Ak chceme pochopiť, prečo k tejto dramatickej premene došlo, musíme upriamiť pozornosť na samotné médiá hlavného prúdu. Ich súčasný úpadok nie je výsledkom geniality alternatívnych tvorcov tzv. „nezávislého obsahu”, ale priamym dôsledkom ich vlastných zlyhaní, systémového elitárstva a fatálneho nezvládnutia svojej spoločenskej úlohy v čase, keď sa rozhodovalo o ich vlastnej budúcnosti. Dnes je už neskoro to zmeniť a to, čo vidíme na vlastné oči, je priam revolučné.

Tradičné médiá po desaťročia fungovali ako neohrození strážcovia brány do verejného priestoru. Určovali, o čom sa bude diskutovať, kto dostane slovo a aké témy ostanú na okraji záujmu. Tento obrovský monopol však postupne splodil pocit neomylnosti a nebezpečného elitárstva. Novinári hlavného prúdu sa namiesto nestranných pozorovateľov a kronikárov reality začali vnímať ako morálni arbitri a vychovávatelia spoločnosti. Z redakcií sa vytratila pokora a úcta k pluralite názorov, pričom ich nahradil mentorský tón a presvedčenie, že publikum netreba informovať, ale správne usmerniť. 

Tento povýšenecký prístup vytvoril hlbokú priepasť medzi metropolitnými intelektuálnymi elitami v redakciách a obrovskou časťou populácie, najmä na vidieku či v konzervatívnejšom prostredí. Keď sa títo ľudia začali cítiť vo verejnom diskurze ignorovaní, zosmiešňovaní alebo priam nálepkovaní za to, že nezdieľajú momentálne prevládajúci progresívno-liberálny svetonázor mainstreamu, tradičné médiá nenašli odvahu na sebareflexiu. Naopak, ešte viac sa uzavreli do svojich názorových bublín, čím dobrovoľne prepustili milióny potenciálnych čitateľov a divákov novým začínajúcim alternatívnym tvorcom obsahu. Tým stačilo ponúknuť hoci aj len iluzórny pocit rešpektu a vypočutia bežným recipientom médií a zo dňa na deň vyrástli ako huby po daždi.

V momente, keď digitálna revolúcia a algoritmy sociálnych sietí zdemokratizovali distribúciu obsahu, sa toto nahromadené napätie prejavilo naplno. Mainstreamové médiá fatálne podcenili psychologickú silu autenticity. Kým ony naďalej vysielali zo sterilných, chladných štúdií ústami odmeraných moderátorov v oblekoch, sólo influenceri ponúkli publiku niečo, čo im korporátne médiá nikdy dať nemohli, a to zdanlivo blízky, priateľský a parasociálny vzťah. 

Divák už nesleduje neosobnú inštitúciu, ale konkrétneho človeka, ktorý k nemu prehovára priamo z obývačky, bez scenára, s emóciou a jazykom, ktorému bez problémov rozumie. V tomto novom prostredí sa hlavnou menou dôveryhodnosti stala sympatia a svetonázorová blízkosť, nie formálne vzdelanie alebo overené fakty. Mainstream v tejto skúške dôvery trestuhodne zlyhal, pretože namiesto toho, aby na novú situáciu reagoval návratom k prísnej objektivite a vyváženosti, skĺzol v honbe za kliknutiami a prežitím k čistému aktivizmu, senzáciechtivosti a agresívnym titulkom. Tým len potvrdil naratív alternatívnej scény, že tradiční novinári nie sú ničím iným než hlasnou trúbou establišmentu a systému, ktorý obyčajným ľuďom nerozumie a pohŕda nimi.

Kauza Šramová túto diagnózu odhaľuje v celej nahote a posúva ju do ďalšej, oveľa pragmatickejšej fázy. Ukazuje totiž, že politická moc si tento fatálny rozkol medzi mainstreamom a verejnosťou veľmi dobre uvedomila a začala ho naplno využívať vo svoj prospech. Vládni politici veľmi rýchlo pochopili, že už nepotrebujú chodiť k často len nepriateľsky naladeným moderátorom na diskusie, kde čelia iba oportunistickému aktivizmu, často bez odborného poznania situácie a témy. 

Šokujúcim momentom celej kauzy však nie je samotný pád monopolu, ale zistenie, ako hlboko je táto nová komunikačná infraštruktúra integrovaná do štátneho aparátu a financovaná z peňazí daňových poplatníkov. Sledujeme zrod nového štandardu politického marketingu, kde sa tradičná inštitucionálna reklama nahrádza priamym dotovaním lojálnych mikromédií. 

Tragédia spočíva v tom, že tradičné médiá, ani v kritickom momente, keď sa rozhoduje o ich osude a bojujú o prežitie, nevidia svoju spoluzodpovednosť. Keď na kauzy tohto typu poukazujú, robia to opäť z pozície morálnej nadradenosti, čo u veľkej časti verejnosti nevyvoláva pobúrenie nad zneužívaním štátnych peňazí, ale skôr solidaritu s influencerom, na ktorého sa útočí. Mainstream tak definitívne stratil schopnosť plniť funkciu celospoločenského arbitra, pretože pre polovicu krajiny už nemá žiadnu autoritu. Výsledkom tejto transformácie je nebezpečne fragmentovaný verejný priestor, ktorý sa rozpadol na izolované, navzájom nepriateľské kmene. Každý kmeň má dnes svojich vlastných influencerov, svoje vlastné pravdy a úplne odlišnú interpretáciu reality.

V tomto novom svete, kde boli fakty nahradené emóciami a novinárska etika politickým aktivizmom na oboch stranách barikády, sa schopnosť viesť zmysluplný celospoločenský dialóg takmer vytratila. Kauza Šramová tak nie je len príbehom o jednej úspešnej influencerke a jej zmluvách so štátom, je to definitívne memento o tom, ako elitárstvo a neschopnosť sebareflexie tradičných médií vydláždili cestu k deštrukcii starého informačného poriadku, z ktorej už niet návratu.

Autor je riaditeľom vydvateľstva TORDEN