Pronárodné sily „prehrali“ voľby do Európskeho parlamentu a prečo?
AUTOR: EUGEN RUSNÁK
Priznám sa, ani som veľmi nechcel komentovať výsledky volieb do Európskeho parlamentu, ale keďže mainstream znova robí z toho pokryteckú kovbojku a úplne skresľuje situáciu, tak aspoň stručne, ale predsa niečo poviem. Voľby dopadli podľa očakávania. Občania sa znova vykašľali na tieto voľby, aj keď mainstream prízvukuje, že návštevnosť bola rekordná. Avšak v každom prípade, nízka. Drvivá väčšina ľudí si uvedomuje, že sa močiar v Europarlamente nezmení ešte veľmi dlho, možno nikdy. Skôr sa rozpadne Europarlament so samotnou EÚ, než sa zmení charakter parlamentu.
Slávnostné fanfáry mainstreamu sa rozozvučali už cez víkend. Aj keď do takmer nedeľňajšej polnoci média a analytici nemali informovať o výsledkoch volieb, slniečkari sa nemohli dočkať a poponáhľali sa oznámiť „výsledky predbežných odhadov odborníkov a prieskumov“ a roztrúbili, že vyhralo „Progresívne Slovensko,“ porážku utrpela Orbánova strana, prepadol Macron atď. O príčinách „víťazstva“ domácich slniečkarov, liberálov a genderov sa príliš nezmienili. A vieme, prečo. Lebo nebolo to žiadne víťazstvo, ale iba pokračovanie frašky, bruselsko-natovských hier. A ľudia to vedia. Preto veľká väčšina z nich neprišla voliť – vedia, že tie voľby boli o ničom a vôbec nič nemohli zmeniť alebo aspoň trochu zlepšiť situáciu.
V ostatnom období slniečkári prehrávajú na Slovensku pomaly na celej čiare a preto po víťazstvách „vyhladnutý“ liberálo-gendero-transatlantistický mainstream hneď zapol na plné obrátky a začal trúbiť o víťazstve PS-ka. Aspoň jeden, aj keď chabý dôvod… Tajomstvo „víťazstva opozície“ je absolútne priehľadné: veľká väčšina ľavicovo, pravicovo a patrioticky naladených občanov sa na voľby vykašľala. Úplne jasne si uvedomovali, že tieto voľby absolútne nič nezmenia. V drvivej väčšine členských štátov EÚ voliči by určite volili bruselo-NATO-demokratov, ktorí by znova mali drvivú väčšinu v Európskom parlamente.
Čiže, keby sa aj stal obrovský zázrak, že zo Slovenska by sa do Europarlamentu dostalo aspoň desať vlastencov, aj tak by to bola mizerná, bezvýznamná kvapka v mori. Dokonca, keby aj v ostatných štátoch zvolili viac ľudí, ktorí zdieľajú aspoň trochu iné názory a postoje, ako drvivá väčšina „starého“ parlamentu, ani tak by to vôbec nič nezmenilo. V starom parlamente bolo iba zopár jedincov, ktorí „plávali proti prúdu.“ Aj keby zázrakom v novom parlamente bolo ich 20, 30, ba neuveriteľných 50 – ani to by vôbec, ale vôbec nič v 720-člennom parlamente neznamenalo a ani nezmenilo.
Väčšina voličov na Slovensku si to jasne uvedomovala a voľby ignorovala. No a práve v tom je ukrytý „úspech progresívcov.“ Pre mnohých liberálo-genderov európske voľby sú pomaly dôležitejšie, ako domáce – v tom tkvie ich „bruselský patriotizmus,“ nie vlastenectvo: pre nich je Brusel dôležitejší, ako rodná krajina. Voliči progresívcov a spol. sa poponáhľali voliť, ale väčšina ľudí s inými názormi voľby ignorovala.
Väčšina voličov na Slovensku si to jasne uvedomovala a voľby ignorovala. No a práve v tom je ukrytý „úspech progresívcov.“ Pre mnohých liberálo-genderov európske voľby sú pomaly dôležitejšie, ako domáce – v tom tkvie ich „bruselský patriotizmus,“ nie vlastenectvo: pre nich je Brusel dôležitejší, ako rodná krajina. Voliči progresívcov a spol. sa poponáhľali voliť, ale väčšina ľudí s inými názormi voľby ignorovala.
Bola to ďalšia skúška mentálneho zdravia európskeho obyvateľstva a svojrázny prieskum, či sa Európania začínajú liečiť z chorôb choromyseľnej a prehnitej „západnej civilizácie“ alebo ešte viac podliehajú účinku jedovatej a zničujúcej transatlantickej morálky. Ako sa ukázalo, „uzdravenie obyvateľstva EÚ“ je ešte v nedohľadne…
Istou mierou ku prehre koaličníkov prispela aj skutočnosť, že si na zoznam kandidátov dali vysokopostavených politikov, štátnych úradníkov, poslancov parlamentu a iných, ktorým voliči vyjadrili svoju dôveru a verili, že konečne urobia poriadok v tomto štáte. Ale títo „vyvolení,“ ktorým ľud dôveruje, jemne povedané, mienili „utiecť“ do Bruselu a Štrasburgu. V tom čase, keď ich ľudia najviac zo všetkého potrebujú tu. A preto ich nevolili.
Rétorická otázka: načo tí koaličníci kandidovali do slovenského parlamentu, načo sľubovali občanom, že budú pre nich tvrdo pracovať? Aj žiak základnej školy vie, že v Europarlamente aj tí najlepší naši poslanci veľa vody nenamútia, pretože zdrvujúca väčšina poslancov z členských štátov EÚ „plávajú“ na vlne slovenskej opozície a väčšie zmeny v Európskom parlamente môžu nastať iba o desaťročia, ak vôbec – ak dovtedy ešte bude existovať nejaká Európska únia… Preto ich ľudia nevolili a „progresívci vyhrali voľby…“
Voliči koalície nechceli posielať politikov, ktorí už obsadili vysoké štátne funkcie, do Bruselu. Vedia, že mnohí koaličníci v minulosti v Európskom parlamente stratili „správnu orientáciu a dych“, keď na Slovensku tvrdili jedno, v Europarlamente hlásali druhé a do tretice hlasovali úplne inak. Mnohých slovenských poslancov pobyt v Bruseli, jemne povedané, „pokazil.“ Podľahli gigantickému vplyvu: veľké peniaze, vysoké funkcie, „dôležité“ známosti v radoch európskych lídrov, vidina ružových osobných perspektív atď.
Voliči nechceli „nakaziť“ aj ďalších koaličných politikov a do Bruselu ich radšej neposlali. A mainstream trúbi o akejsi mýtickej „výhre“ progresívcov. Je to, ako v starom vtipe, že istý uchádzač o pracovné miesto vyhral konkurz, pretože… bol vlastne jediný uchádzač. Voliči koalície nechceli „prihlásiť“ do Bruselu politikov, ktorých potrebujú na Slovensku. Mohli síce nájsť dôstojných kandidátov aj mimo členov vlády, poslancov a štátnych úradníkov. Prečo to neurobili, je to už iná otázka a nie je to téma daného článku. Možno nabudúce…
Zanechajte nám komentár