Pred ohňom utečieš, ale pred vodou…

Rozhovor s Pavlom Gašperom, druhým viceprimátorom mesta Poprad

Keď mi v roku 1997 dal jeden známy prečítať článok uverejnený v environmentalistickom časopise, ktorý písal o tom, akým klimatickým zmenám budeme čeliť o niekoľko desaťročí, bol som presvedčený, že sú to, mierne povedané, výplody nezdravého úsudku. Dnes všetky tieto predpovede naliehavo klopú na dvere a my sa stále učíme, že prírodu nepremôžeme. V spomínanom článku spred takmer dvadsiatich rokov sa písalo, že v najbližších desaťročiach sa priemerná ročná teplota zvýši o niekoľko stupňov a všetky meteorologické javy budú vybičované do extrémov: extrémne horúčavy a suchá, extrémne dažde a prívaly, extrémne mrazy, extrémne snehové zrážky, extrémne vetry a tornáda na Slovensku. Všetko sme to už zažili a to dokonca u nás, pod Tatrami, kalamitný vietor, tornádo pri Šuňave, príval, ktorý zatopil dolnú časť Štrby, rozsiahle záplavy v okolí Kežmarku, rekordné množstvo snehu i stepné sucho. Nemôžeme sa tváriť, že sa nás to netýka. Niektorým z týchto javov nevieme vzdorovať takmer vôbec, no voči vode sa dá čo-to urobiť. Je to živel, ktorý keď udrie, je neskoro pred ním utekať. Potvrdili to všetci, čo zažili záplavu.

Už sme sa presvedčili v praxi, že regulácia potokov síce môže pomôcť v mieste, kde je urobená, ale v konečnom dôsledku dosiahneme len to, že voda rýchlejšie zbehne do nižších polôh a tam sa vyleje v oveľa ničivejšej podobe a vo väčšom množstve. Najúčinnejšie sa javí zadržať vodu čo najdlhšie tam, kde spadne.

Otvorený strážsky kanál

V tejto súvislosti na dovysvetlenie len jedna otázka – prečo?

Každá zemina má určitú schopnosť vsakovania. Keď na ňu vylejete vodu, po čase ju zem vypije. Najmenej voda vsakuje do ílov. No keď porovnáme túto nízku schopnosť vsakovania s množstvom spadnutých zrážok v podmienkach Slovenska, zistíme, že ak by všetky ročné zrážky spadli na íl a zostali by tam celý rok, nakoniec by ich íl vypil a bol by značnú časť roka suchý.

To sú technické fakty. Čo však z toho vyplýva pre nás?

Pre nás to znamená, že najlacnejšie a pritom najjednoduchšie je plánovať a robiť zásahy v teréne tak, aby sa vode neumožnilo koncentrovať do tokov, ale aby zostala rozptýlená v teréne tam, kde spadne. A ak sa už zleje do toku, treba sa snažiť zadržať ju. Prakticky to znamená začať v lesoch. Nenechať holé svahy, ale zalesniť ich. Cesty a zvážnice poprerušovať na mnohých miestach a vodu z nich odviesť do terénu. Polia obrábať po vrstevniciach, aby voda zostávala v brázdach, riadkoch a koľajach. Na vhodných miestach v poli a na lúkach nasadiť stromy a kry, niekde aj v pásoch. Tam, kde je to vhodné, vybudovať dostatočne veľký suchý polder – hrádzu, ktorá sa naplní len pri veľkých zrážkach a umožní regulovaný odtok vody, ktorý nespôsobí vyliatie koryta.

To sú predsa známe zásady, ktoré sa bežne dodržujú …

Niekedy áno, niekedy nie. V Strážach pod Tatrami bojovali ľudia s vodou pravdepodobne odvtedy, odkedy sa tam usídlili. Unikátny terénny kotol nad mestom pozbiera vodu z plochy takmer desiatich hektárov a nasmeruje ju rovno na námestie. V minulosti tu boli vybudované tri kanály, ktoré vodu odviedli do potoka. Dva z nich boli vedené okrajmi mesta a jeden rovno popod námestie. Pamätníci hovoria, že tieto klenbové kamenné kanály boli vybudované snáď pred dvesto rokmi. A dnešní päťdesiatnici sa v nich v detstve hrávali na skrývačku. Ich pôvodná výška bola taká, že po nich mohol chodiť dospelý človek. Pravidelne ich čistili od nánosov hliny a kamenia. Neskôr, keď sa tvoril register obnovenej evidencie pozemkov, sa mesto k dvom z týchto kanálov ľahkovážne nepriznalo a dostali sa nenávratne do rúk súkromných osôb. Tie ich zasypali a pozemky si ohradili. Tak sa stalo, že sa voda miesto troch kanálov odvádza len jedným. Ten sa prestal čistiť, krížom cezeň je uložené kanalizačné potrubie a kanál vyúsťuje do rúry s priemerom niekoľkých desiatok centimetrov. To všetko malo za následok prerazenie klenby kanála priamo pod námestím pri jednom z väčších dažďov v minulom roku. Okrem toho sa príjazdová cesta do Stráži v minulosti „inovovala“ v rámci jednej z predvolebných propagačných akcií tak, že sa jej úroveň zvýšila o približne pol metra. Tým sa zlikvidovalo núdzové koryto záplavovej vody a domy v dolnej časti mesta sú v neustálom ohrození. Na zamyslenie je aj otázka, či tam vôbec mala byť povolená výstavba. To je smutnejší z príkladov zásahu človeka do prírody a do mesta. Teraz stojíme pred otázkou, ako ochrániť ľudí pred vodou a história troch kanálov sa už nezopakuje.

Obhliadka terénu a návrh opatrení

Ale boli predsa vykonané úvodné kroky na vyriešenie tohto problému…

Bola vykonaná obhliadka viacerými odborníkmi a padli aj návrhy na riešenie. Žiaľ, niektoré sa cenovo dajú prirovnať k vybudovaniu nového kanála, či veľkého potrubia popod príjazdovú cestu do tejto časti mesta. To by, odhliadnuc od ceny, mohlo pomôcť k odvedeniu vody z mesta. Klimatológovia však varujú, že pri predpokladaných stupňujúcich sa prívaloch nakoniec nemusí byť žiadne potrubie dosť veľké. A ak aj áno, odvedie vodu do nižšej polohy, kde ohrozí iných. Jednoduchšie sa javí zadržať vodu nad mestom. To ale naráža na vlastníctvo pozemkov, na ktorých sa to dá urobiť. A tiež na spôsob ich využitia. Všetko sa dalo vyriešiť veľmi efektívne pred niekoľkými rokmi, keď sa realizovali pozemkové úpravy katastra. Znova však mesto zaspalo a nevstúpilo aktívne do tohto procesu.

Likvidácia následkov povodne

Takže za všetko môžu predchádzajúce vedenia mesta?

Mrzí ma, ak to takto vyznelo. Je jasné, že históriu už nevrátime. Musíme pozerať dopredu. Zmienil som sa o tom preto, lebo v niektorých katastrálnych územiach nášho mesta ešte neprebehli pozemkové úpravy. Navyše sme v procese pripomienkovania a zmeny územného plánu mesta. To dáva nádej na zmysluplnú prípravu protipovodňových opatrení. Aspoň na nových územiach vieme vyťažiť zo skúseností zo Strážov.

Problematickým miestom sú tiež Matejovce, konkrétne Ulica Lidická. Je tu bežné, že dažde a voda z topiaceho sa snehu naplavia na cestu toľko bahna, že to vyzerá, ako by tam cesta vôbec nebola. Pre ľudí, ktorí tam žijú, je to niekedy nebezpečné. Našlo sa tu naoko jednoduché riešenie: mesto v spolupráci s družstvom uloží popod cestu potrubia na odvod vody a bahna z poľa. Zostane však stála úloha, čistiť potrubie. Okrem toho plánujeme v doline nad Matejovcami polder, ktorý by zachytil prívalovú vodu. Tým by sa malo zabrániť aj vybreženiu potoka v dolnej časti mesta pri Kaskáde.

Nepríjemné je tiež zalievanie sídliska JUH III vodou z okolitého terénu. Plánujeme tu drenážny kanál pozdĺž Ulice Rastislavovej. Mal by byť zaústený do existujúceho kanála západne od sídliska.

Naoko neškodne vyzerá aj navozená a uvibrovaná zemina pozdĺž rieky Poprad pri záhradkárskej osade Západ oproti rozostavanému zimnému štadiónu. Pôvodne to bola záplavová zóna, ktorá bola neskôr predefinovaná na územie pre olympijskú dedinu. Dnes musíme riešiť navýšenie ľavého brehu rieky pozdĺž sídliska Západ.

Spomínaná história by mohla poslúžiť aj iným obciam a mestám. Musíme byť vnímaví na dianie v prírode a hlavne zodpovední k sebe a budúcim generáciám. Nechcem, aby to znelo pateticky. Hovorím to preto, lebo doteraz sa väčšina aj dobre myslených zásahov ľudí do prírody ukázala byť nevhodná. Ukázalo sa to však až po niekoľkých desaťročiach, kedy boli zmeny nezvratné. Pohľad na otvorený strážsky kanál je, myslím si, dosť vážnym varovaním. (red)