Modrý mesiac

November je pre mňa dô­ležitý mesiac. Zvykám si na zvláštnu atmosféru kratšieho dňa po zmene času. Zapaľu­jem sviečky viac ako zvyčaj­ne, spomínam a vyhrabávam z pamäti zabudnuté. Potom prídu narodeniny a tak si trošku „zadepkujem“ nad plynutím času a nezastavi­teľným starnutím. Tohto roku som prijala nezvratný fakt, že zo mňa už vojnový spra­vodajca štýlu Jana Šibíka či Petry Procházkovej nebude. Spomenula som si na svoju spolužiačku z výšky Janku Balážovú, ktorá bola rozhod­nutá vojnovým konfliktom venovať svoju profesionálnu kariéru. Neviem, kde je. Go­ogle ju nenašiel a ak sa vyda­la, nemám žiadnu stopu. A vždy si spomeniem na bab­ku. Nemala rada november. Vravievala, že ju vtedy naj­viac trápia choroby a myslela si, že tento mesiac bude jej osudný. Zomrela prozaicky v marci, štyri dni pred 96-tymi narodeninami.

Tohtoročný november je krásny. Stromy hrajú všetký­mi farbami, panoráma Tatier každý deň ponúka neopako­vateľný pohľad. Rada sa pri chôdzi brodím šuchotavým lístím a sledujem ako sa hmla lenivo prevaľuje na obzore. Kdesi som čítala, že by si človek každý deň mal nájsť svoju modrú hodinu. Čas, ktorý strávi osamote, pono­rený do svojich myšlienok. November je môj modrý me­siac. Tmu využívam na po-tulky odľahlými cestami a tes­tujem svoje nervy. Každý tieň vyzerá ako postava, skrčená prípravou rozbehnúť sa za mnou, každý šuchot znie po­dozrivo. Nepoužívam baterku, aby som v tme nebola ľah­ký cieľ, ani kapucňu či hrubú čiapku, aby mi neušiel naj­menší zvuk pohybu. Od stra­chu mi bije srdce, ale ticho, samota a tma sú návykovým adrenalínom, ktorý preváži obavy. Niet lepšieho spôso­bu ako si utriediť rozlietané myšlienky.

Tento november so mnou po lesoch blúdi Sin, Severokórej­čan, ktorému sa podarilo utie­cť z prísne stráženého tábora. Náhodou sa pred plotom, na­pusteným elektrinou, pošmy­kol a tak sa ho prvý dotkol jeho kamarát, s ktorým útek naplánoval. Mŕtve telo pohltilo výboje a Sin po ňom preliezol na slobodu „len“ s vážnymi popáleninami nôh. Keď čítate v akých podmienkach väzni v táboroch Severnej Kórei žijú a pripadá im to normálne, pre­tože nič iné nepoznajú, zvie­ra vám žalúdok. Šuchtám sa lístím a premýšľam, ako mi je v podstate dobre. Som rada, že sme udalosti 17. novemb-ra sledovali s otcom pri tele­vízore. Že som ho počúvla, rozstrihala trojfarebné stužky svojich medailí z pionierskych táborov a na druhý deň roz­dala spolužiakom. Tí odváž­nejší si trikolóru pripli aj pred hodinou fyziky, ktorú nás učila súdružka učiteľka, známa ko­munistka. Myslím na Sinov, ktorí stále žijú v táboroch a vo výkaloch dobytka hľadajú zvy­šky kukurice, aby nezomreli od hladu. Myslím na to, ako je niekedy dobre prekonať svoj strach z neznámeho… (pvč)