Miluj blížneho svojho

Veľmi diskutovanou témou bola minulý týždeň starostli­vosť o deti. V médiách, auto­busoch i na zastávkach ľudia analyzovali ako mohlo dôjsť k sérií nešťastí, ktorých smut­nou bilanciou bola smrť niekoľ­kých detí. V duchu hesla „po vojne je každý generál” si ľudia vymieňali návody ako sa o deti starať, ako ich ustrážiť. No v rozhovoroch zarážajúco domi­novala ešte jedna vec. Mnohí na otázku, či počuli, čo sa cez víkend na štrkopieskoch pri Svite stalo, odpovedali otázkou “Hej, počul som. A neboli to ná­hodou cigánčatá? Tie tam kapú ako mačence odjakživa. Aspoň ich bude o dvoch menej…”

Nuž, miluj blížneho svojho ako seba samého v priamom prenose. Keď zbožnému kres­ťanovi so zlatým krížikom na krku čo i len naznačíte, že má rasistické poznámky, znesie vás pod čiernu zem. Rasista rovnako ako pokrytec je u nás silné slovo, ktoré pri svojom mene nikto nevidí rád…

Moji známi sa pred nie-koľkými rokmi presťahovali do malebnej dedinky s dvetisíc obyvateľmi. Hoci celý život pre­žili v Košiciach, rýchlo sa s no­vým prostredím i susedmi zžili. Najhoršie pre nich bolo zvyk­núť si na fakt, že v nedeľu je na dedine zakázané pracovať. Keď pán Michal v siedmy deň maľoval rámy oblokov a natie­ral plot, pristavovali sa pri ňom domáci a upozorňovali ho, že je nedeľa a robiť by nemal nič. Ak pani domu v tento posvätný deň zobrala metlu do ruky, su­sedy hneď cez plot konštatova­li, že v nedeľu sa má len oddy­chovať. A tak sa rýchlo naučili, že s nedeľnými prácami začnú až po rannej „špičke”, keď sa ľudia okolo ich domu vracajú domov z kostola. Netrvalo dlho a manželov z Košíc v maleb­nej dedinke, plnej zbožných ľudí, vykradli. Keď domáceho pána opäť raz v nedeľu niekto z cesty káral, že muruje gánok, len stroho odvetil: „Že v nedeľu pracujem vidíte hneď, ale že sa tu kradne, to už nie?!”

Miluj blížneho svojho ako seba samého v priamom prenose. Ctíme všakovaké zákony a desatorá a cítime sa nanajvýš cnostne. Až tak veľmi, že menej smútime za rómskym dievčatkom, hoci pri každom americkom „dojáku“ vysmoklíme balíček vrecko­viek. Jedným okom striehne­me na hriešneho suseda, aby bolo večer o čom diskutovať v krčme a druhé zatvoríme, keď si kamarát požičiava, čo nie je jeho. Riešiť cudzie problémy je vraj vždy ľahšie, ako tie svo­je. Veď krásnym príkladom je dnes aj náš pán premiér Fico. Krajina kolabuje, ľudia živoria a Slovensko patrí k najväčším odporcom poskytnutia ďalšej pomoci Grékom či migračnej politiky EÚ. No obe témy sú jednoduchým voličom ľúbivé, preto domáce problémy nerieši a namiesto toho sa pred voľba­mi populisticky priživuje a spolu s ministrom financií zviditeľňuje na medzinárodnom poli, kde sú len bezvýznamnými pešiak­mi, ktorí nemôžu nič ovplyvniť. Nuž, ryba smrdí od hlavy, vraví sa. (pvč)