Milión rokov a osem minút
Už ako malé dievčatko na školskom ihrisku som počas hodín telocviku premýšľala ako beží čas. A že si tú chvíľu v bielom tričku, modrých trenírkach a cvičkách musím zapamätať, pretože je jedinečná a už zajtra bude len spomienkou. Myslím na to stále, po práci si v duchu povzdychnem, že som opäť o pár dní staršia. A skúšam pretriediť okamihy, ktoré sa mi vďaka emócii za posledných 168 hodín vryli do pamäti najviac.
Nezvyknem ľuďom nadávať, ale do vývrtky ma tento týždeň dostal vodič autobusu, ktorého som nikdy nestretla a dúfam, že už nestretnem. „Kadiaľ ide tento autobus?“ spýtala som sa ho slušne. „Máte to na ceduľke,“ odvrkol mi. „Neviem, ktorá je Levočská ulica. Idete na autobusovú stanicu?“ Ticho. Šofér sa zahľadel von oknom a zaryto mlčal. „To je všetko, čo mi k tomu poviete?“ „Áno, mám minútu do odchodu autobusu, nemám čas vám tu vysvetľovať, kadiaľ pôjdem,“ uzemnil ma…
Potom prišli humorné momenty, keď sa celé mesto nahrnulo do nového obchodného centra. Sociálne siete zahltili fotografie, kto ho otváral na VIP párty, kto ohmatal moderátora Pica, kto dostal zadarmo červenú ružičku. Veľavravný bol i kontrast v samotnom novoot-vorenom centre. Kým si ľudia išli ruky, nohy dolámať a tlačili sa v prevádzkach značiek, ktoré všetci notoricky poznáme, v predajni kníh Martinus, ktorá v našom meste doteraz nebola, sa počet zvedavcov dal zrátať na prstoch dvoch rúk…
A do tretice myšlienka, ktorá presahuje moju predstavivosť. V sobotu nám konečne počasie prialo a mohli sme priateľov vziať na výlet na Lomnický štít. Dokonalú viditeľnosť, keď na horizonte bolo vidieť až vrcholky Polonín na slovensko-poľsko-ukrajinskej hranici, umocnil zážitok z návš-tevy kupoly, ktorú nám vybavil spolužiak, pracujúci v observatóriu. Z krátkej prednášky mi v pamäti utkvelo konštatovanie, že kým svetlo zo Slnka k nám na Zem dorazí za osem minút, to isté svetlo sa z jadra našej najbližšej hviezdy dostane na povrch Slnka za milión rokov.
Svetlo, ktoré v tomto okamihu obklopuje namosúreného šoféra autobusu, ľudí mieriacich na nákupy i fascinujúce tatranské štíty, je teda staré milión rokov a osem minút. Prežúvajúc túto úvahu sa zrazu na rázcestí zamrznutých chodníkov zoz-námim s celkom neznámym mladým mužom a jeho malým synčekom. Žije vraj v Poľsku, na okraji Vlčích hôr, kde spolu s priateľmi z observatória založil Park tmavej oblohy. Opäť sa vidím ako dievčatko na hodine telesnej výchovy v modrých trenírkach, ktoré neveriacky pozerá na oblohu v snahe zapamätať si túto chvíľu, keď ma za ruku chytí malý synček nového známeho. „Príď sa k nám pozrieť na hviezdy. Uvidíš aj Mliečnu dráhu,“ prenesie ma detský hlások opäť na úpätie Lomničáku. Denné svetlo, ktoré nás obklopuje má milión rokov a osem minút a ten malý chlapček sa volá Medard. (pvá)
Zanechajte nám komentár