Milión rokov a osem minút

Už ako malé dievčatko na školskom ihrisku som počas hodín telocviku premýšľala ako beží čas. A že si tú chvíľu v bie­lom tričku, modrých trenírkach a cvičkách musím zapamä­tať, pretože je jedinečná a už zajtra bude len spomienkou. Myslím na to stále, po práci si v duchu povzdychnem, že som opäť o pár dní staršia. A skú­šam pretriediť okamihy, ktoré sa mi vďaka emócii za posled­ných 168 hodín vryli do pamäti najviac.

Nezvyknem ľuďom nadávať, ale do vývrtky ma tento týždeň dostal vodič autobusu, ktorého som nikdy nestretla a dúfam, že už nestretnem. „Kadiaľ ide tento autobus?“ spýtala som sa ho slušne. „Máte to na ce­duľke,“ odvrkol mi. „Neviem, ktorá je Levočská ulica. Idete na autobusovú stanicu?“ Ticho. Šofér sa zahľadel von oknom a zaryto mlčal. „To je všetko, čo mi k tomu poviete?“ „Áno, mám minútu do odchodu autobusu, nemám čas vám tu vysvetľo­vať, kadiaľ pôjdem,“ uzemnil ma…

Potom prišli humorné mo­menty, keď sa celé mesto na­hrnulo do nového obchodného centra. Sociálne siete zahltili fotografie, kto ho otváral na VIP párty, kto ohmatal moderátora Pica, kto dostal zadarmo čer­venú ružičku. Veľavravný bol i kontrast v samotnom novoot-vorenom centre. Kým si ľudia išli ruky, nohy dolámať a tlačili sa v prevádzkach značiek, kto­ré všetci notoricky poznáme, v predajni kníh Martinus, ktorá v našom meste doteraz nebola, sa počet zvedavcov dal zrátať na prstoch dvoch rúk…

A do tretice myšlienka, kto­rá presahuje moju predstavi­vosť. V sobotu nám konečne počasie prialo a mohli sme priateľov vziať na výlet na Lomnický štít. Dokonalú vidi­teľnosť, keď na horizonte bolo vidieť až vrcholky Polonín na slovensko-poľsko-ukrajinskej hranici, umocnil zážitok z návš-tevy kupoly, ktorú nám vybavil spolužiak, pracujúci v obser­vatóriu. Z krátkej prednášky mi v pamäti utkvelo konštatovanie, že kým svetlo zo Slnka k nám na Zem dorazí za osem minút, to isté svetlo sa z jadra našej najbližšej hviezdy dostane na povrch Slnka za milión rokov.

Svetlo, ktoré v tomto okamihu obklopuje namosúreného šofé­ra autobusu, ľudí mieriacich na nákupy i fascinujúce tatranské štíty, je teda staré milión rokov a osem minút. Prežúvajúc túto úvahu sa zrazu na rázcestí zamrznutých chodníkov zoz-námim s celkom neznámym mladým mužom a jeho malým synčekom. Žije vraj v Poľsku, na okraji Vlčích hôr, kde spolu s priateľmi z observatória zalo­žil Park tmavej oblohy. Opäť sa vidím ako dievčatko na hodine telesnej výchovy v modrých trenírkach, ktoré neveriacky pozerá na oblohu v snahe za­pamätať si túto chvíľu, keď ma za ruku chytí malý synček no­vého známeho. „Príď sa k nám pozrieť na hviezdy. Uvidíš aj Mliečnu dráhu,“ prenesie ma detský hlások opäť na úpä­tie Lomničáku. Denné svetlo, ktoré nás obklopuje má milión rokov a osem minút a ten malý chlapček sa volá Medard. (pvá)