Medzi nami, dievčatami

Prvýkrát sme sa stretli v úrazovej ordinácii. Štyri dni pred svadobnou cestou mi pri pohľade na rőntgen oznámila, že namiesto do Portugalska pôjdem na operáciu kompli­kovanej zlomeniny. „To ju mu­síte veľmi milovať,“ zahlásila, keď si môj muž fotil rozhádza­né kostičky ľavej nohy a hneď sa začala vypytovať, koľko megapixlov má fotoaparát v jeho iphone. Potom sme sa opäť stretli pri nahrávaní roz­hovoru do našej rubriky Na šálke čaju Popradský s… Ve­dela som, že Ester Bohunická je aj mestskou poslankyňou, zakladajúcou členkou Strany zelených na Slovensku, váš­nivou hubárkou i fotografkou. Prekvapila ma však ako člo­vek. Úprimná, múdra, veľmi zaujímavá a prirodzene krás­na pani veľmi citlivo vnímala svet okolo seba. Keď som ju fotila, priateľsky mi poradila niekoľko trikov, aby moje portréty vyznievali lepšie. Náš rozhovor sa vtedy pretiahol na takmer tri hodiny. Bolo toho toľko, o čom sme sa mohli rozprávať. Naozaj sme si ľudsky sadli, smiali na rov­nakých veciach, rozhorčovali na tých istých problémoch…

Roky som sa s ňou chysta­la ísť do lesa na huby. Sľúbi­la, že mi prezradí svoje tajné miesta a naučí rozpoznať aj druhy, ktoré iní ľudia nezbie­rajú. Prezradila mi tiež zaují­mavé hubárske recepty. “Ne­bojíte sa medveďov?” spýtala som sa, keď mi raz povedala, že do lesa chodieva sama aj trikrát do týždňa. “Veľmi. Pre­to mám na košíku vždy zvon­ček,” priznala s úsmevom.

Patrila k málo poslancov, ktorí vždy odpovedajú aj na najnepríjemnejšie anketo­vé otázky. Práve vďaka nej máme v Poprade napríklad po dlhom čase opravenú mo­zaiku. Veľmi sa tešila, keď vo vedení mesta došlo k zme­nám a aj poslancom sa za­čalo voľnejšie dýchať. Bola rada, že sa veci konečne začnú riešiť koncepčne a nie­len na základe uniformného hlasovania, s vopred daným výsledkom. Vedela som, že je priama, vzdelaná a skú­sená profesionálka, preto keď sa na jar prevalila aféra s doktormi Fisherom a Liptá­kom, ktorá otvorila Pandorinu skrinku podplácania lekárov, požiadala som ju ako bývalú vedúcu jednotky intenzívnej starostlivosti a stále aktívnu lekárku na úrazovej chirurgii o rozhovor. V redakcii ním boli nadšení, avšak Ester sa svojich úprimných slov, spísa­ných na papieri, pri autorizácii zľakla a súhlas na uverejne­nie rozhovoru mi nakoniec nedala. Ani jedna z nás netu­šila, že je to jej posledné in­terview. S ľuďmi ako je Ester Bohunická nepotrebujete trá­viť dlhé hodiny, aby zanechali výraznú stopu vo vašej mysli a srdiečku. Jednoducho vás zasiahnu a kedykoľvek sa stretnete, pokračujete v na­čatej debate. Ľudia ako Ester nerobia ziskuchtivé kompro­misy a vždy sa najmä snažia byť sami sebou. Preto keď ľu­dia ako Ester nečakane odídu, mnohým z nás budú veľ­mi, veľmi dlho chýbať… (pvá)