Krutá realita, v ktorej musia žiť naše deti a vnúčatá

Prednedávnom mi ktosi poslal „vtip“, ktorého text určite zaujme nejedného či­tateľa, najmä ak sa mladšia generácia neustále sťažuje na generáciu tu pred nimi. Ba niekedy na ňu nevybera­ným spôsobom útočí nielen slovne, ale aj fyzicky.

Mladík, idúc po pláži, začne sám od seba dôležito vysvetľovať staršiemu pá­novi, odpočívajúcemu na schodíkoch, prečo nedokáže staršia generácia pochopiť mladú generáciu. „Vy ste vy­rástli v inom svete, všeobec­ne povedané, v primitívnom svete,“ povedal študent dosť nahlas, aby ho všetci poču­li. „Mladí ľudia dnes vyrástli s televíziou, tryskáčmi, ces­tovaním vo vesmíre, člove­kom chodiacim po Mesiaci. My máme atómovú energiu, lode, mobily, počítače s rých­losťou svetla… a mnohé iné.“ Po chvíli ticha starý pán odpovedal: „Máš pravdu synu. Nemali sme tieto veci, keď sme boli mladí… tak sme ich vymysleli. No a teraz ty, arogantný malý hajzlík, čo ty robíš pre nasledujúcu generáciu?“

Je to síce pravda, ale ako vždy, relatívna. Mladým vadí, že dôchodcovia ne­pracujú a poberajú dôchod­ky, vadí im, že pracujú a zaberajú im miesto, že sú chorí, že by im mali uvoľniť miesto v mestskej doprave, že ich kritizujú… Starším zase vadí, že mladí nema­jú žiadnu morálku, nemajú úctu k šedinám, že sa chova­jú hulvátsky, že okrem seba nevidia nikoho iného…

Slová hodné zamysle­nia a myslím si, že tak, ako naši súčasní mladí, aj star­šia generácia, keď bola vo veku študentov, brala všetky vymoženosti vedy a tech­niky ako samozrejmosť. Neustále poučovanie a na­pomínanie im tiež išlo na nervy. Druhý fakt zase je, že staršia generácia vyrasta­la podstatne skromnejšie a už v škole ju učili slušnosti, úcte k životu, úcte jedného voči druhému a k staršej generácii obzvlášť. Do úva­hy musíme zobrať aj fakt, že generácie pred nami zažili hrôzy svetových vojen, ktoré naši mladí berú ako počíta­čovú hru a mier ako samo­zrejmosť. V podstate si ani nevedia predstaviť, čo za utr­penie prežívali tí pred nimi a koľko sa museli nadrieť, aby ich deti a vnúčatá mohli mať všetko to, čo majú a aby mohli vyrastať v mieri. Pa­mätáte, čo nám vždy prízvu­kovali naši rodičia? Drieme preto, aby ste sa vy mali lepšie ako my! Keď generá­cia súčasných dôchodcov začínala pracovať, musel im stačiť nástupný plat 900 ko­rún, dnešných 30 eur (hrôza, čo?). Dnešní mladí ľudia nepôjdu pracovať za mini­málnu mzdu, radšej odídu do zahraničia a kašlú na svojich rodičov, starých ro­dičov a ukradnutá im je aj ich vlasť, hoci po čase plačú za domovom.

Faktom je, že tí pred nimi nemali síce televízory, ale veľa čítali, veľa sa učili a to, čo tieto generácie vytvori­li, je hodné obdivu. Určite aj naši mladí sú šikovní a aj vďaka ním bude ďalšie tisíc­ročie plné noviniek, ktoré prispejú k obohateniu ich životov a životov ich detí.

Časy sa ale menia, gene­račné problémy ale zostáva­jú a budú tu dovtedy, kým bude ľudstvo ľudstvom. Fak­tom ale zostáva, že mladej generácii táto doba ukradla budúcnosť vo vlastnej kraji­ne a hlavne, odučila ju spo­lupracovať, pomáhať si na­vzájom a vážiť si prácu toho druhého. Už od malička im prízvukujeme, že sa musia spoliehať len samy na seba, nehľadať pomoc u druhých, byť tými najlepšími… a naše deti či vnúčatá to občas ako­si nezvládajú a človek v ne­mom úžase počúva, ako ešte deti páchajú samovraždy, opíjajú sa do bezvedomia, drogujú, sú agresívni. Do popredia strkáme jednot­livcov. Aj z obyčajných núl, ktoré sa dokážu postaviť pred televíznu obrazovku, čítať z „čítačky“, či za neho­rázne peniaze behať po tráv­niku a naháňať loptu, robí­me celebrity. Tie dokážeme finančne ohodnotiť, ale väč­šinou si nevšímame mladých ľudí, ktorí sa síce nepretŕčajú, ale usilovne pracujú a dosahujú úspechy, ktoré sa vyrovnajú tým z prestížnych svetových univerzít. Na ich ohodnotenie zvyčajne pe­niaze nemáme a potom sme prekvapení, keď odídu do zahraničia. Realita dneška je totiž taká, ako som tiež vyčítala z iného e-mailu, že máme veľké domy, ale malé rodiny, máme viac titulov, ale menej zdravé­ho rozumu, máme pokročilú medicínu, ale biedne zdravie, Mesiaca sme sa dotkli, ale susedov nepozná­me. Máme vyššie príjmy, ale menej pokoja v duši, máme vysoké IQ, ale málo múdrosti, máme veľa ro­mánikov, ale žiadnu sku­točnú lásku, máme veľa priateľov na facebooku, ale žiadneho reálneho priate­ľa, máme viac alkoholu, ale menej vody, máme množ­stvo ľudí, ale málo ľudskosti a máme drahé hodin­ky, ale žiadny čas. Žiaľ, je to krutá realita, v ktorej naše deti a vnúčatá musia žiť. Ale to nie oni si vymysleli túto dobu či tento svet. Ten sme im pripravili my a my sme zodpovední nielen za obrov­ské pokroky vedy a techniky, ale aj za marazmus, ktorý tu nachádzajú. Na čo vlastne bolo snaženie predchádzajú­cich generácií, keď za ostat­né storočie hlad, chudoba, neúcta jedného voči druhé­mu a permanentné zabíjanie vo svete narastá a čoraz viac ľudí žije v biede a prepadá sa pod hranicu chudoby? To preto sa predchádzajú­ce generácie nechali zabíjať v nemorálnych vojnách a takto dreli? Pomaly a nená­padne sme nad medziľudské vzťahy, zodpovednosť, úctu a morálku povýšili – pe­niaze a tým sme podriadili všetku našu existenciu. Do­konca svojou chamtivosťou ohrozujeme život na celej planéte a ešte sa pritom tvá­rime, ako jej záchrancovia.  Ľ. Rešovská