Kam to spejeme?

Neverím vlastným očiam a ušiam, čo sa to za ostatný čas deje na Slovensku. Už dávno viem, že Slovensko je krajina zázrakov, ale čo je veľa, to je veľa. O tom, že po prevrate v roku 1989 sa u nás dá kúpiť v podstate všetko, nemusím nikoho presviedčať. Ale nemyslím tým banány, „handry“ svetových značiek a podobné prkotiny, ktoré keď nemáme, ani nám veľmi nechýbajú. Ako nás presvedčila naša „najslušnejšia“ vláda, okrem vecí, štátnych firiem, ľudí a svedomia sa u nás dajú kúpiť aj vysokoškolské tituly a maturitné vysvedčenia bez maturít (tie ani nebolo treba kupovať). To si naozaj myslíme, že tento systém nám vygeneruje osobnosti súce viesť národ?

Viete, že ma to už ani neprekvapuje? Ak sa pozriete okolo seba, už desaťročia tu ktosi systematicky pracuje na debilizácií nielen dospelých, ale hlavne detí. Od základnej školy tu deťom vtĺkajú do hláv také hlúposti, že už pomaly nezaostávajú za americkými géniami, ktorých keď sa nedávno pýtali, kde je Severná Kórea, ktorá Ameriku vraj ohrozuje, hľadali ju kade-tade, dokonca na Aljaške! A naše deti po tridsiatich rokoch sú už pomaly rovnako „vzdelané“.

Nemám nič proti pomoci slabším, ale mám pocit, že experimenty a neustále reformy už v základných školách z nich nenápadne robia pomocné školy. „Odborníci na všetko“ od prvých tried experimentujú s inklúziou či integráciou, len akosi nechcú brať do úvahy, že keď má učiteľ v triede napríklad 26 žiakov, jednoducho nemá šancu integrovať tých, ktorí sa nechcú integrovať a do školy chodia len preto, že musia, alebo dostanú teplé jedlo. Naopak, šikovné deti sa na hodinách nudia, nevedia čo so sebou a pomaly osprostievajú. A tento systém vo vyučovacom procese pokračuje strednými, a ako vidieť, aj vysokými školami, plnými plagiátorov.

Nuž a títo vysokoškoláci bez vzdelania sa dnes hrajú na politikov – demokratov, ktorí ignorujú názory voličov, ale aj odborníkov z praxe, ľudí, ktorí sa celý život predkladaným témam venujú. Našich plagiátorov to však nezaujíma, veď oni vedia všetko najlepšie. Vymýšľajú a nariaďujú nám rôzne recepty na našu záchranu a hlavne pod hrozbou represií prikazujú, ako máme žiť, čo si máme myslieť, aj keď už dopredu väčšina z tých, ktorí sa ešte riadia zdravým sedliackym rozumom vie, že „tade cesta nevedie“.

Myslím, že ten nápad so štartovacou mzdou nebol najhorší – ale v prvom rade by ju mali dostať všetci plagiátori a rôzne pochybné individuá, ktoré v súčasnosti sedia vo vláde a v parlamente a „hrajú“ sa na osobnosti a elitu.      

Ľ. Rešovská