Čo je to s nami?

Keď sa v týchto dňoch prejdete po popradskom ná­mestí, všimnete si množstvo zaujímavých kaviarničiek. Ale tiež viacero priestorov, ktoré zívajú prázdnotou. Nie, neskrachovali, len vsadili na moderné nákupné centrum a premiestnili sa tam. Tí, čo ostali na námestí, majú oba­vy. No len máloktorí riešia vzniknutú situáciu proaktív­ne a rozhodli sa predĺžiť svo­je otváranie hodiny.

„Prečo by som mal tým, že budem mať otvorené dlhšie, nadháňať zákazníkov neďa­lekému obchodu s obleče­ním?“ nechal sa počuť ma­jiteľ jednej z predajní.

Keď nemám ja, nebude mať nik! Nerozumiem, ako môže niekto takto rozmýš­ľať. Ako si niekto môže mys­lieť, že sám bude zarábať, predávať a suseda by naj­radšej utopil v lyžičke vody. Iný príklad „slovenskej ná­tury“ je kritika, ktorá sa vždy znesie po konaní trhov. Akú­koľvek lokalitu zvolíte, vždy sa nájde niekto, komu pre­káža, že ste stánky neposta­vili v bezprostrednej blízkosti jeho obchodu či prevádzky. Mať, vlastniť, ukázať. Ženie­me sa za peniazmi, blahobyt znamená veľký dom a štyri­krát do roka exotická dovo­lenka. Pritom väčšina z nás je potomkami jednoduchých sedliakov, žijúcich v tvrdých podmienkach rázovitých tat­ranských dedín, zvyknutá na tvrdú drinu. A v nich sa bez susedskej spolupatričnosti prežiť veru nedalo.

Máme v centre prišelca, ktorý má plné vrecká pe­ňazí na obrovskú reklamu. Profesionálny marketing krytý zdrojmi priláka do Popradu tisíce ľudí z blízkeho i širšieho okolia. A poprad­skí obchodníci just nebudú mať aspoň otvorené dlhšie, pretože suseda by v malom obchode predala o jeden kostým viac?

Počas dušičiek sa domov na pár dní vrátilo množstvo kamarátov. „Čo je to s tým Popradom? Veď o vás po­čuť len v súvislosti s trestno­právnymi kauzami bývalého vedenia mesta, nedávnym nešťastným odpojením chlapca od prístrojov, havá­riou záchranárskeho vrtuľ­níka či úrazmi a prešľapmi miestnej nemocnice. To sa tu nič pozitívne nedeje?“ spýtal sa ma priateľ z Bratislavy, smerujúc do kaviarne kníhkupectva v novootvo­renom obchodnom dome. „Bojkotujem finančné skupi­ny,“ vysvetlil mi hrdo.

Možno je to impulz pre Christianiu zriadiť malú ka­viarničku či čajovňu… Pod­pora lokálnych výrobcov a predajcov nie je len slogan. Keď nakupujete v miestnych obchodoch, nepomáhate vý­konnému riaditeľovi spoloč­nosti z Bratislavy či zahrani­čia kúpiť si tretiu letnú vilu pri mori. Nakupovaním od su­sedov im pomáhate zaplatiť dcére hodiny tanca, či kúpiť synovi futbalový dres. Alebo aj to si budeme navzájom závidieť? Petra Vargová