Adoptujte si kríženca

Máme doma nového psí­ka. V piatok mal rok a volá sa Teo. Ponúkli mi ho dievčatá zo združenia Cesta za domo­vom, pretože po niekoľkých pokusoch v rôznych rodinách už nevedeli, čo s ním. Viacerí ľudia ho vrátili, pretože je živý, energický a robí si čo chce. Hop alebo trop, povedali sme si a tak sa s príchodom Tea začali nové časy. Je u nás dva mesiace. Po kuchynskej linke už nebehá, kuchynský stôl ho už tiež zaujíma menej a aj pocikáva sa už len výnimoč­ne. Doteraz zlikvidoval päť naberačiek na granule, štvoro párov topánok, dvoje nohavi­ce, matrac, spoločenskú hru Spoznaj krásy Slovenska, dve knihy a nespočet voľne po­hodených novín a časopisov. Odhryzol nohu soške žirafy, obstrihal bonsaje a vyhrabal zem z kvetináčov v kúpeľni. Vonku zúrivo naháňa cyklistov, šteká na okoloidúcich a šprin­tuje za autami. Vyžiera všetko čo vidí, najväčšou lahôdkou sú ľudské exkrementy a nedávno sme celú prechádzku strávili s obrovským mŕtvym potka­nom bez hlavy v papuli. Piťo, náš vyše trinásťročný psík, sa s ním musí hrať vždy, keď ho prepadne chuť skákať a simu­lovať psiu bitku, na okne každý deň preklápame lavicu na se­denie, keď sa už Teove vybre­chávanie na okoloidúcich nedá vydržať. Moju mamu na pre­chádzke zamotal do vodítka a zhodil na zem, môjho muža vytočil do nepríčetna, keď sme po mesiaci dokončili plot okolo domu, aby tam mohli psy voľ­ne behať, no už po desiatich minútach vychytralý Piťo na­šiel skulinku, odvalil betónové kocky, pretlačil sa cez pletivo a vytvoril cestičku von aj pre mladého Tea. Našli sme ich šťastných pred plotom a Teo sa navyše spokojne olizoval, pretože objavil toaletu brigád­nikov, ukrytú v neďalekých krí­koch… Mali sme už viacerých psov a vyvádzali viac menej všetci. Najtraumatickejším zá-žitkom z detstva bolo, keď nám teta z Francúzska ešte za komáčov doniesla špič­kové pravé barbiny – s lesk-lými blond a ako havran čier­nymi vlasmi a naša štvorno­há Azička ich oskalpovala a dohrýzla im tvár. Hoci zatiaľ všetky pokusy o Teov výcvik skončili rezignovaným máv­nutím ruky, teším sa z drob­ností, keď namiesto desiatich kíl kryštálového cukru, rozne­sených po kuchyni, zametám len rozhryzené vedierko od tvarohu a pár ešte neprečíta­ných časopisov. Veci sú len veci a dajú sa nahradiť, no Teo je osobnosť. Keď sa teší, máte oňho strach, že sa prelomí v bokoch a chvostom vrtí tak, že už už každú chvíľu vzlietne. Ráno sa potichu vplíži do pos-tele a večer nežne zaspí na stehne. Neviem si predstaviť, čo má v hlave a srdci človek, ktorý toto milé stvorenie vy­hodil pri lese, ale v koneč­nom dôsledku spravil dobre. Teo rasy X, ktorý kamošom pripomína najmä šarpeja, je zdravý a múdry, nie ako preš-ľachtené psy od množiteľov a aj keď o preteky vyvádza, vždy sa nás drží na dohľad, pretože už vie, že je náš. (pva)