Cestou z nastupujúcej krízy je vytvárať alternatívnu spoločnosť, ktorá nahradí súčasný nefunkčný systém
Ak máte pocit, že sa celý svet zbláznil a vlády, bez ohľadu na farbu, nám salámovou metódou ukrajujú slobodu a módnymi ideológiami živená propaganda nám opäť vnucuje, že čierna kocka je biela guľa, znovu skĺzavame do akejsi totality a nie je koho voliť, tak náš hosť, politológ Petr Robejšek, má jednoducho formulovaný recept, ktorý predstavil v predchádzajúcej časti nášho rozhovoru: „Správajme sa inak, než od nás systém vyžaduje. Správajme sa, ako to vyhovuje nám.“
Záchrana západnej civilizácie podľa neho spočíva v žití jej základných hodnôt: slobode a dôstojnosti jedinca. Nakoľko je takýto prístup reálny, a ako sa nový disent už v súčasnosti prejavuje, sa budeme s Petrom Robejškom rozprávať aj dnes.
Martina: To, čo hovoríte, máte určite premyslené, je to odpor v prirodzenom živote. Ale napriek tomu to môže vzbudzovať myšlienku na cimrmanovskej: Pod podlahou, v násade od krompáča, sme našli odvážnu báseň: Svoju pravdu nebudeme skrývať. Je to katakombálne, nikto sa nepozerá. Hovorili ste o slobode indivídua, ale vždy môže nastať to, že indivíduum má zápal slepého čreva, a v tej chvíli systém potrebuje.
Peter Robejšek: Potrebuje? Predsa vieme, že existuje alternatívna lekárska komora, a to je presne ono.
Martina: Tá splesnená a dehonestovaná?
Petr Robejšek: To je jedno, to je úplne nezaujímavé, ale ona plní svoju alternatívnu funkciu, je to niečo iné, než systém chce. Musíme si uvedomiť nasledujúce: Spoločnosť, štátna správa, štátna organizácia, je tu pôvodne zvyknutá, a vždy pôsobila, ako niečo, čo malo uspokojovať potreby ľudí, vrátane zdravotných. Tak to dlhé desaťročia fungovalo, alebo aspoň taká ambícia tu bola. Obsah slávnej spoločenskej zmluvy bol takýto: My vám odovzdáme naše dane a našu moc, nebudeme riešiť problémy, a vy to vyriešite za nás. My vám dôverujeme a budeme vám za to platiť. Je potrebné vedieť, že politici sú zamestnancami ľudí.
To fungovalo horšie alebo lepšie, ale fungovalo to, alebo aspoň taká ambícia bola aj na strane tých, ktorí vládli, teda: Musíme zariadiť, aby vlaky jazdili presne, aby každý dostal lekárske ošetrenie, a tak ďalej.
Ale táto situácia sa zmenila, a nechcem povedať, že zo zlej vôle, ale preto, že tento systém je jednostranne orientovaný na ekonomickú výkonnosť, a pod heslom „viac, rýchlejšie, lacnejšie“, sa dostal do bezvýchodiskovej situácie, pretože už nedokáže plniť to, kvôli čomu existuje, teda uspokojovať potreby obyčajných ľudí, a zároveň plniť to, čo od nich očakávajú ekonomickí tycoons, teda viac, rýchlejšie, lacnejšie. Takže volia to – viac, lacnejšie, rýchlejšie –, pretože tí, ktorí to chcú, sú mu bližšie, a majú naň väčší dosah, môžu ho skôr ovplyvňovať, buď ho uplatiť, alebo tou či inou formou donútiť. A bežní ľudia, občania, ktorí viac-menej počúvali, správali sa podľa zákonov, správali sa podľa toho, čo štát nariadil, sú im zdanlivo vzdialení. A teraz zrazu títo občania, ktorí by to robili naďalej, zisťujú, že sa im vedie stále horšie, že sa skrutky uťahujú, a možnosti…
O dôvodoch by sa tiež dalo hovoriť, a ja by som povedal, že mnohé dôvody sú umelé. Covid existuje, je to nebezpečná choroba, to je banálne, o tom nebudeme ďalej hovoriť. Ale to, čo sa okolo neho nahromadilo v štátnej agende, mi pripomína snahu tých, ktorí nevedia a nedokážu vládnuť diktátorsky, pretože nemôžu, nie sú schopní, vládnuť demokraticky.
Váš príklad s Járou Cimrmanom, a ja ho mám rád, kríva. Alternatívna lekárska komora nie je, rovnako ako iné alternatívne organizácie, a nie iba u nás, ale všade inde v Európe. To je realita, a nie katakomby. V Nemecku nájdete na internete portál, kde vám hovoria: „Ste neočkovaní? My vás zamestname.“ To nie je katakombizmus, to je reálna iná spoločnosť, a o ňu ide.
Alternatívna spoločnosť musí vykonávať to, čo robil štát, ktorý to už nerobí dobre, alebo za podmienok, ktoré sú pre ľudí neprijateľné
Martina: Vidíte niekde vo svete takéto enklávy, ktoré už vytvorili takýto paralelný život, paralelný svet, paralelný systém?
Petr Robejšek: Uviedol som teraz príklady, a takých je celý rad. Samozrejme to ešte neznamená, že tým je vyhrané, že takto to bude fungovať stále a že systém takú organizáciu, ktorá porušuje jeho požiadavky, nechá len tak byť. Tak musí vzniknúť iná – existujú neúspechy, existujú pokusy, existujú slepé uličky – to je normálny revolučný proces. Dôležité je, že existujú a že spoločnosť funguje inak, než by od nej očakával systém, teda, že zrazí pätky a bude počúvať, teda že sa tomu nebráni streľbou, alebo nejakým násilím, ale tak, že tak úplne nerobí to, čo systém chce a skúša si nájsť východiská.
To, čo sa tu odohráva, je, že spoločnosť sama musí suplovať, teda nahrádzať, vykonávať to, čo predtým robil štát, pretože štát to už nerobí dosť dobre, alebo to robí za podmienok, ktoré sú pre ľudí neprijateľné, pretože im predpisuje to či ono. Takže spoločnosť si samozrejme nájde svoje vlastné cesty, ktoré nebudú ľahké, nebudú to žiadne diaľnice, ale často to budú cestičky. Ale sú to cesty, ktoré vedú k cieľu.
A treba si povedať jednu vec: Bavili sme sa o tom, prečo je súčasný totalitarizmus podľa môjho názoru horšie vybavený šancami, to znamená, že nemá veľké šance uspieť. A spočíva to aj v tom, že situácia, v ktorej sa západné spoločnosti nachádzajú, je tehotná krízami. Krízy už tu sú: inflácia, energetická kríza, a tak ďalej. To znamená, že situácia sama o sebe vytvára tlak, aby sa ľudia o seba postarali sami. To znamená, že moja požiadavka svojpomocnej a samosprávnej spoločnosti nie je teória, to je každodenná nutnosť, ktorú ľudia už dnes musia tou či onou formou praktizovať. A v tej chvíli, keď nedajbože, dôjde k nejakej uhnanej inflácii, to znamená, že exploduje inflácia, tak to bude potrebné ešte viac. A vo chvíli, keď prestanú fungovať niektoré základné strategické štruktúry štátu, tak to bude ešte lepšie, pretože si ľudia budú nútení pomáhať sami, a nielen…
Máme tu vedľajšiu spoločnosť, ktorá je tou skutočnou a ktorá automaticky vytvorí priestor pre skutočné elity, pre skutočných vodcov, pre ľudí, ktorí skutočne vedia, čo to znamená sloboda a humanizmus, a ktorí zároveň vedia, čo to znamená blackout, čo to znamená nemať čo jesť, čo to znamená, že potrebujem doktora, ale nemôžem sa k nemu dostať, a ktorí sú schopní sa o to postarať. Takíto géniovia už tu sú. Nie je ich veľa, ale možno ich je viac, než si myslíme. A tí, čo poznám, sú veľmi schopní starostovia a starostky, tí presne toto robia ešte v rámci tohto systému, ale nerobia to kvôli tomuto systému, ale pretože sú takí, a že majú takéto schopnosti. A tieto schopnosti týchto ľudí vlastne znevýhodňujú v tom, aby vystúpili hore, pretože hore žiadne takéto schopnosti nie sú.
EÚ chce za každú cenu zostať, aká je, a navyše využíva témy klímy, zdravotníctva, rodu, politickej korektnosti, k vlastnému posilneniu
Martina: Pán docent, mnohí hovoria: „Štát sa postará.“ Alebo naopak sa sťažujú, že: „Štát sa nepostará.“ Ale my tu máme ešte nadštát, teda Európsku úniu. Myslíte si, že v súčasnej kríze, ako ste ich pomenovali, a tiež ste pripomenuli, že mnohé krízy ešte len prídu, sú nad spadnutie, môže ešte Európska únia držať pohromade?
Petr Robejšek: Myslím, že z časti je súčasná situácia spôsobená tým, že Európska únia chce za každú cenu zostať taká aká je, respektíve využíva niektoré témy dneška, dajme tomu klimatickú tému, ale aj zdravotnú tému, tému rodu, politickej korektnosti, k tomu, aby mohla posilniť, a aby sa nakoniec uskutočnilo to, o čo v skutočnosti ide tým, ktorí sedia na pákach moci Európskej únie, a tým, ktorí stoja vedľa nich, a hovoria im „takto to urob“ – a síce centrálny štát Európa. Ale zároveň je to, čo ste popísali, pravdivé, všetko hovorí pre to, aby sa táto štruktúra atomizovala. Všetko sa začalo rozkladom globalizácie, a smeruje to k tomu, že malým celkom patrí budúcnosť.
A to, čo zažívame v Európskej únii a v kontexte celosvetových udalostí, je zase hysterický násilný pokus udržať globalizáciu, ktorej čas skončil, ktorá už potenciál blahobytu a zároveň slobody, vyčerpala. Ona veľmi dobre určitú dobu fungovala, ale teraz už prestáva fungovať, pretože bola zneužitá, alebo inštrumentalizovaná tými, ktorí z nej najviac profitovali, aby z nej profitovali stále viac, a napriek tomu, že už strácajú svoj vnútorný energetický moment, tak ju chcú pacifikovať, to znamená, že snaha o centralizáciu je niečím, čo nepatrí do dnešnej historickej fázy.
Takže moja prognóza pre Európsku úniu je negatívna. Teraz ide len o to, za akých podmienok, v akej forme a v akej rýchlosti dôjde k jej dekompozícii, aby som to povedal cudzím slovom a tým pádom k úplnému rozkladu.
Martina: Keď hovoríte, že súčasná doba nepraje centralizácii, týka sa to napríklad aj Spojených štátov?
Peter Robejšek: My sa na nich môžeme pozrieť a vidíme to. Aj keď systém Spojených štátov, keď fungoval tak, ako bol nastavený Otcovi zakladateľovi, tak to bola ideálna konštrukcia – ale tak to už dávno nie je. Na tom tiež vidíme tému, ktorá ma veľmi zaujíma, a to, že prekrásne inštitúcie od Najvyššieho súdu cez ústavu, a neviem, čo všetko, fungujú jedine vtedy, keď v nej sú aj prekrásni ľudia. To znamená etickí, morálne, a kompetenčne kvalifikovaní, a to bohužiaľ v Spojených štátoch tiež nie je, tam nie je situácia o nič lepšia ako u nás. To znamená, že my máme rovnaké tendencie k akémusi kultúrnemu boju, k vytváraniu prazvláštnych ideológií, a zároveň aj silnú tendenciu tých, ktorí sú ekonomicky mocní, byť ešte mocnejší, a nakoniec vládnuť nielen v ekonomike, ale aj v politike. A to všetko spoločnosť, ktorá je vo svojej štruktúre.
Politici zmeny nevykonajú, pretože by sa museli vzdať časti svojej moci
Martina : Rozpad, atomizácia, rozdrobenie, či už Spojených štátov, alebo napríklad Európskej únie, je niečo podobné, možné bez hlasného tresku, bez rúcania a bez horenia hraníc, barikád a podobne?
Petr Robejšek: Pevne dúfam, že je. Ale bojím sa, že možno nie je, čo je pravdepodobnejšie, a čím neskôr na to začneme reagovať, tým horšie. A tým nemyslím politikov, o ktorých si nerobím žiadne ilúzie, pretože keby reagovali konštruktívne, tak by museli oslabiť svoju moc, síce nie priamo odstúpiť, ale oslabiť svoju moc, zdieľať svoju moc s ľuďmi a so štruktúrami pod nimi. To znamená, že sa to od nich dá ťažko očakávať, pretože na to človek potrebuje mať morálnu a intelektuálnu veľkosť. Takže toto nebezpečenstvo tu bezpochyby je.
Historicky sme mali minimálne tri šance na nutnú reformu západnej civilizácie, prispôsobenie západnej civilizácie k tomu, v akej fáze sa hospodársky a sociálne nachádza. Bolo to už v 70. rokoch minulého storočia, keď to boli Zelení, ktorí prišli s ideou: Žime úsporne a ľudskejšie. Hľadajme iné hodnoty. Postmaterializmus, teda že nemateriálne hodnoty sú dôležité. Ďalšia šanca bola pri zlome 90. rokov, kedy skončil konflikt Západu a Východu, a v tej chvíli sa mohli pravidlá nastaviť úplne inak: Západ mal povedať, že odteraz budeme žiť inú spoločnosť. Keď si spomeniete na Parížsku chartu, tak tam sa to hemžilo bratstvom a spoluprácou, a keby to naozaj vzali vážne, a snažili sa naozaj o spolupráci všetkých slobodných, tak by sme dnes nemali takú kritickú situáciu.
Lenže vtedy sa zmocnili kormidla opäť tí, ktorých zaujíma iba ekonomický zisk, a bohužiaľ my tu v strednej Európe, hladní a oslobodení, sme toľko túžili (a ja to nikomu nevyčítam) po konzume, že sme túto hru nadšene hrali s nimi. Naozaj to nikomu nevyčítam, úplne to chápem. A posledná šanca, čo bolo posledné zvonenie pri bankovej kríze, vtedy už by šlo ukončiť finančný kapitalizmus v tej forme, v akej existuje, a zbaviť banky privilégií, ktoré mali, a množstvo ďalších vecí, iba rigidnými metódami. Ani to sa nestalo, hoci aj vtedy sme počuli rozhodné slová, najmä od tak obdivovaného Baracka Obamu, ale nič z toho sa neuskutočnilo.
Teraz to vyzerá, že to asi nepôjde inak, ako odspodu, a ešte stále to ide mierumilovne, keď my tu dole budeme fungovať tak, ako som sa snažil naznačiť, a pre čo sa stále snažím získavať podporu, to znamená žiť lepšiu spoločnosť odspodu. Potom môžeme vplyv udalostí zmäkčiť, a dokonca, keď budeme mať veľké šťastie, môžeme zaviesť akúsi harmonickú prestavbu spoločnosti. Ale musíme to začať robiť, a my intelektuáli, my demokratickí intelektuáli, musíme v tom ľuďom pomáhať, a nielen stále robiť archivára.
Martina: Pán docent, „robiť spoločnosť odspodu“. Ivo Jahelka spieval, že sa schody nezametú, hoci by boli z mramoru, nikdy zdola nahor. Teraz si hovorím, ako to pôjde, pretože keď ste spomínali alternatívnu lekársku komoru, tak áno, to si vieme predstaviť, vieme si predstaviť ostrovné systémy, malé sebestačné celky. Ale čo napríklad alternatívna armáda, to už zaváňa niečím veľmi traskavým.
Petr Robejšek: Dobre, spochybniť sa dá čokoľvek, a iste by nebolo zlé začať hore. Každý z nás, mojich obľúbených bratov a sestier demokratických intelektuálov, má presnú a jasnú predstavu o tom, aká by spoločnosť mala byť, a čo všetko by sa malo urobiť, a síce pokiaľ možno mávnutím prútika. A ako by mal vyzerať mier, klimatická, ideálne organizovaná spoločnosť. Ale na čo nám to je? To znamená, že sa musíme zmieriť s tým, že budeme hľadať cestu tam, kadiaľ sa dá ísť, a odtiaľ, odkiaľ sa dá, a budeme dúfať, že veľké systémy medzi tým vydržia. A to sa podarí tým skôr, keď my dole nebudeme reagovať militantne, to znamená násilne, ale jednoducho si žiť svoje životy tak, ako chceme.
Musíme samosprávne a sebazáchovne vytvárať situáciu, v ktorej by sa každej mame a otcovi viedlo dobre, a mohli sa postarať o svoju rodinu, ak tomu sa spojiť so sudcami, ktorí chcú to isté. A dúfať, že ešte stále bude fungovať zásobovanie plynom a elektrikou, a že nevypukne vojna. Nič iné nemáme. Alebo jednoducho čakať a modliť sa, čo je v poriadku, ale pre mňa to nie je dostatočne intenzívna a zmysluplná cesta.
Vedenie EÚ a USA nie sú omnipotentní vládcovia sveta. Sú to uzlíčky nervov, pretože im ide o moc, ale aj o existenciu, pretože môžu skončiť pred súdom.
Martina: Pán docent, každý tlak vytvára protitlak. Každá odstredivosť vyvoláva snahu pripútať, a presne tak reaguje aj Európska únia aj Spojené štáty. Akonáhle cítia odstredivú tendenciu mnohých štátov, nech je to Maďarsko, Poľsko, a tak ďalej, tak na to reaguje tým, že sa snažia štáty k sebe viac pritiahnuť, a sprísniť určité regulatívy. Povedzte mi, čo s tým? Nemôžeme predsa očakávať, že Európska únia bude tolerovať to, že si tak nejako všetci žijeme vlastné životy, a len občas sa na ne obrátime v rámci najrôznejších vecí, ako je spoločný trh, alebo spoločná obrana Európy, a tak ďalej.
Petr Robejšek: Vy ste stále pri cieli, vy už ste v tom, že máme nejakú alternatívnu štruktúru.
Martina: Skôr hovorím o tendenciách.
Petr Robejšek: Dobre, tendencie môžu byť silnejšie, alebo menšie, podľa toho, v akej fáze procesu sme. Európska únia má už dnes svojich starostí dosť, a stará sa o veci, ktoré sa nás tu dole týkajú sprostredkovane, respektíve veľmi sprostredkovane mení našu situáciu. Kritická situácia západnej civilizácie by existovala aj bez Európskej únie. Európska únia je iba akési logo, alebo inštitúcia, ktorá v rámci tejto mocensko-politickej konštelácie funguje, snaží sa nejakým spôsobom uskutočňovať svoje plány. To je jeden bod.
A druhý bod je, že aj ten silný reaguje a ani ten silný nepresadí to, čo chce. Veď sa pozrime na to, čo robí Maďarsko alebo Poľsko? Správajú sa tak, ako si to praje Brusel? Nesprávajú. Orbán takticky tu či inde ustúpi, ale v skutočnosti strategický smer jeho snaženia, rovnako ako strategický smer Poliakov, zostáva rovnaký. A Európska únia nemôže urobiť nič, žiadna moc nemôže urobiť nič. To znamená, že my tu, na druhej strane nemáme omnipotentných vládcov sveta. Na druhej strane je tiež uzlíček nervov, dokonca by som povedal, že väčší uzlíček nervov ako na tej našej, pretože my máme strach, my máme neistotu, my chceme usporiadať náš život čo možno najrozumnejšie, ale im ide o existenciu, o moc. Keď tieto veci prasknú, tak mnohí vládcovia sa môžu ocitnúť pred súdom.
To znamená, že to je úplne iná situácia, než naša. Je to vlastne deštruktívna obrana, a naša je obrana, ale konštruktívna. Oni uchovávajú starý systém, my chceme vytvoriť nový, a nie iba čo sa týka smerovania, ale aj v náboji, ktorý to v sebe má.
Deštrukčný útok na Zimný palác, kde sedí Kerenský a jeho vláda. A vtrhnú tam rudoarmejci, a bývalí majitelia moci sú obeťou udalostí. Alebo sú to jednoducho tí, ktorí majú tú vôľu, motív, možnosti a nadšenie, zlepšiť život, odvrátiť niečo, čo je zle, a urobiť tým pádom veci, ktoré ten, ktorý len bráni svoje majetky, urobiť nemôže.
Ľudia sú ochotní opustiť svoju relatívne komfortnú zónu normálneho života jedine, keď už to inak nejde
Martina: Pán docent, spomenuli ste, že kritická situácia Západu by bola rovnaká aj bez Európskej únie, a s tým sa nedá než nesúhlasiť, pretože sa človek môže pozrieť do Ameriky, a vie, že je to veľmi podobné, ba čo viac, ako by mali nakročené ešte viac. A na to sa chcem opýtať: Hoci má Európa rôzny historický vývoj, sú tu krajiny západnej, strednej a východnej Európy, sú tu Spojené štáty, a napriek tomu, keď si prečítam myšlienky jedného známeho amerického komentátora, ktoré povedal pred viac ako dvadsiatimi rokmi, tak si človek hovorí, ako je možné, že to toľko ľudí videlo, a napriek tomu sme úplne neomylne postupovali k tomuto koncu. On povedal: Spojené štáty sa rýchlo blížia k tomu, že sa z nich stane, alebo môže sa stať s úplne prevládajúcou cudzou ideológiou, ktorá je silne nepriateľská voči západnej kultúre. Prvýkrát za svojho života si ľudia musia dávať pozor na to, čo hovoria, to sa v histórii našej krajiny ešte nestalo. Ale ak poviete dnes niečo zle, môžete mať právne problémy, politické problémy, môžete dokonca stratiť zamestnanie, alebo vás vylúčia zo školy. Určité témy sú zakázané, pri celom rade tém sa k pravde nesmiete ani priblížiť, a keď to urobíte, označí vás okamžite za rasistu, sexistu, homofóba, necitlivého, alebo plného predsudku.“ To sa človeku chce povedať až „AU!“, ako sa to dokonale naplnilo. Povedzte mi, čím to, že všade, spomenula som rôzne druhy historického vývoja, východná, západná Európa, Amerika, a napriek tomu postupujeme podľa jedného mustra, ktorý som teraz prečítala. pri celom rade tém sa k pravde nesmiete ani priblížiť, a keď to urobíte, označí vás okamžite za rasistu, sexistu, homofóba, necitlivého, alebo plného predsudku.“ To sa človeku chce povedať až „AU!“, ako sa to dokonale naplnilo. Povedzte mi, čím to, že všade, spomenula som rôzne druhy historického vývoja, východná, západná Európa, Amerika, a napriek tomu postupujeme podľa jedného mustra, ktorý som teraz prečítala. pri celom rade tém sa k pravde nesmiete ani priblížiť, a keď to urobíte, označí vás okamžite za rasistu, sexistu, homofóba, necitlivého, alebo plného predsudku.“ To sa človeku chce povedať až „AU!“, ako sa to dokonale naplnilo. Povedzte mi, čím to, že všade, spomenula som rôzne druhy historického vývoja, východná, západná Európa, Amerika, a napriek tomu postupujeme podľa jedného mustra, ktorý som teraz prečítala.
Petr Robejšek : Vývoj tak vyzerá. A rád by som upozornil na to, že rastúci tlak je asi tá najsilnejšia premena. Ľudia sú ochotní opustiť svoju relatívne komfortnú zónu normálneho života jedine, keď to už inak nejde. To tak bohužiaľ je. My napríklad vieme, čo by sa malo urobiť, ale zatiaľ necítime nútenie to urobiť, ale potom od istého okamihu cítime nútenie to urobiť, už to ide veľmi ďaleko, nemáme už inú voľbu. A v tej chvíli nám príde vhod aj to, čo som už spomínal. Naša evolučná prispôsobivosť, že sme vždy schopní nájsť cestu práve, keď to už inak nejde tradičnou, najpriamejšou, najjednoduchšou cestou, tak si nájdeme inú cestu, kedy sa adaptujeme na systém, ktorý sa nás snaží utláčať.
Moja skúsenosť a skúsenosť mojej generácie je príznačná, zo mňa, ako osobnosti, komunistickej výchova a 30 rokov života v komunizme, neurobilo komunistu, a z väčšiny ostatných tiež nie. A v tej chvíli, keď už nebolo nutné hovoriť „súhlasím“, alebo nehovoriť nič, tak všetci ľudia boli v odboji, a mnohí naozaj boli, iste nie všetci. To znamená, že vnútorný súhlas, vnútorná konformita s tým, čo sa od nás očakáva, nie je niečo, čo je automaticky dané, a situácia, v ktorom dnes sme, je taká, že nás núti hľadať alternatívne cesty, a my tu celú dobu o nich hovoríme.
Keď ja propagujem svetu vedľajšiu spoločnosť, ktorá taká musí byť, pretože oficiálna spoločnosť prestáva plniť úlohy, ktoré od nej očakávame, tak to nie je nič ideologické, tam tieto veci už nefungujú tak, ako by som ich chcel mať, a môžem si nájsť lepšiu, jednoduchšiu cestu. Napríklad výsledok nebude taký a rýchly, ako som si predstavoval, ako som bol zvyknutý, ale bude aspoň lepší, než čo by mi teraz ponúkala etablovaná spoločnosť, systém, a v tej chvíli zrazu zistíme, že aj to technologizované, to znamená internet, je pre nás nielen ohrozením, ale aj obrovskou šancou. My môžeme moderné technológie používať vo svoj prospech. Zatiaľ nám bolo jednoduchšie spoľahnúť sa na to, čo nám ponúkali podnikatelia internetových technológií, ale teraz už sa nám to mnohokrát nepáči, a dôsledkom nie je, že rezignujeme, ale to, že vzniká množstvo alternatívnych informačných zdrojov, fór, prezentácií. To znamená, že z hľadiska etablovaného systému sa vytvára akýsi rušivý šum, ktorý prekáža jednoznačnému prúdu oficiálnych oznámení, príkazov a možností. A aby tento rušivý šum mal čoskoro kvalitu mierumilovnej búrky v slovách a činoch, o to sa musíme postarať my, demokratickí intelektuáli. My v tomto musíme ľudí podporovať, ponúkať a vytvárať im možnosti.
Kedysi som napísal: „Sociálne vedy totálne zlyhali v čase, keď ešte mali svoju funkciu, pretože práve pre prevod spoločnosti mali ponúknuť ohňostroj sociálnych inovácií, teda ako inak žiť, ako inak podnikať, stýkať sa, ktoré hodnoty preferovať. A to sme neurobili. Ale teraz nám to situácia vnucuje. Úlohou nás, ktorí si o sebe myslíme, ktovie ako sme vzdelaní a bystrí, je, aby sme prestali filozofovať o príčinách toho, čo sa stalo, aby sme prestali chronologizovať, a hovoriť o tom, aká zlá je situácia, a začali premýšľať o tom, čo môžeme pre ostatných urobiť tým, že im ponúkneme možnosti. A to funguje, veď si trošku zabrúzdajte internetom. Je tam celý rad možností. Obaja vieme o tom, čo sa pripravuje, niečo vyjde, niečo nevyjde, ale niečo určite vyjde. To znamená, že tieto možnosti máme aj v situácii, keď sme stále ešte v defenzíve. Využime ich viac a vedome. Robme to preto, že nám nič iné nezostáva, pretože systém neplní svoje funkcie.
VŠETKY PRÍSPEVKY S PETR ROBEJŠEK
Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN:SK80 7500 0000 0040 1415 4359
Zanechajte nám komentár