Anna Hogenová 3. diel: Ľudia často chcú byť jednotkou, ale žijú v strese, že to nezvládnu

10. januára 2024

Rádio Universum

„Láska je zázrak. Naozajstná, pretože keď milujeme druhého naozaj, tak ho milujeme viac než seba samého. A ide to aj proti Biblii, kde sa hovorí: Miluj druhého, ako seba samého. Nie – toho druhého milujte viac ako seba samého. A paradoxne preto je láska zázrakom: Vy seba nestrácate, ako si väčšinou ľudia myslia, ale vy sa v druhom, ktorého milujete viac ako seba samého, znovu stretnete,“ hovorí filozofka Anna Hogenová

Príchod nového roka je tradične spojený s predsavzatiami, že niečo zmeníme: Prestaneme fajčiť, schudneme… jednoducho sa vzdáme nejakého zlozvyku, alebo naopak začneme niečo robiť správne, lepšie. Symbolika nových počiatkov sa často odráža aj vo veľmi povrchných veciach, odráža to našu nádej, že nakoniec všetko dobre dopadne. To je tá základná viera, ktorá podľa nášho hosťa, filozofky Anny Hogenovej, pomáha ľuďom žiť. A práve preto je dôležité, na čom svoju vieru staviame a ako dokáže odolávať tomu, s čím sa stretáva, čomu je v dnešnom svete vystavená, či manipulovaná. Preto budeme aj dnes hovoriť o nádeji, a na čom môže každý človek svoju vieru zakladať, aby sa mu nerozpadla ako domček z kariet, a nebol len vystrašenou bludičkou na púšti.

Martina: Čo keď nádej dostane podobu, že konečne urobím poriadny kšeft, že zarobím peniaze, stanem sa slávnou, ľudia ma budú obdivovať, že možno povýšim. Čo si počať s takouto nádejou? Pretože niektoré z týchto prianí nemusia byť ani zlé, ak ich vedieme tým, že na sebe pracujem, že sa snažím a že vytváram príležitosti sebe aj iným. Ako sa vyznať v tomto mišmaši pojmov?

Anna Hogenová: Áno. Tam je v hre niečo, čo vzniká z modernej subjektivity, ktorá je tiež znakom novoveku, totiž že každý subjekt, tj každý človek, chce byť jednotkou, a teraz pre to robí všetko možné, a keď sa mu podarí – ako hovoria mladí – „zadarí“, a je v niečom prvý, tak ako stačí premyslieť, že je prvý, tak už je prvý niekto iný. Takže keď človek z tohto žije, tak sa zase nakoniec dostáva do strachu. Takže sa treba vrátiť k sebe samému, a naučiť sa byť celým človekom z malých vecí, ktoré stretávam na záhrade, ako Epicurus vo svojej záhrade, a tam sa naučiť žiť z vlastného základu, a nemusieť byť najlepším. To poznajú najlepšie športovci – vždy päť minút prví, a potom už je tam niekto iný, a počas ďalších piatich minút sa na nich zabudne. Svet je v tomto veľmi krutý. Čiže žiť pre to, aby sme boli najlepší, a jedničky – čo vidím u mnohých ľudí – to je vlastne omyl dnešného sveta. Ale to vzniká zo subjektivity, ktorá nie vždy tu bola. U Grékov táto subjektivita nebola, preto u nich polis – čo bol aténsky štát – bola viac ako rodina, a rodina bola viac, ako jedinec.

Martina: Ale ak sa napríklad pozriem na „theozofiu“, tak tam zase napríklad Rudolf Steiner zdôrazňoval, že vývoj k individualite bol v určitom období veľmi dôležitý.

Anna Hogenová: Ale to je v poriadku.

Martina: Akurát, že už sme ho mali akosi prekonať.

Anna Hogenová: Nie, to ani nie. U Rudolfa Steinera ide o to, aby človek dozrel do osobnosti. Ale keď je každý rovnaký – ako ďalší a ďalší a ďalší – v tom, že chce byť najlepší, všetci chcú byť najlepší, tak to nie je vývoj, to nie je rodenie osobnosti, ktorá je najväčším šťastím, podľa Goetha. A má pravdu. Ale je to vlastne to, že subjekt jedného človeka, a subjekt druhého človeka sú v subjektivite to isté.

Martina: Ako keby nás zhadzovali z pásu.

Anna Hogenová: Áno. Akoby nás vyrábali na páse, a zhadzovali potom dole do nejakej debny. A to je ten problém, že človek nežije z najvlastnejšieho základu, ale z toho, čo mu bolo podsunuté samozrejmosťou výkonovej doby, že len ten, kto je veľmi výkonový, tak existuje, a ten, kto nie je taký výkonový, tak nie je. Aj keď do neho narazíme, keď ideme proti sebe, tak on nie je.

Martina: Nechali sme sa oblbnúť?

Anna Hogenová: Áno.

Začiatok sa rodí. Začiatok sa vyrába.

Martina: Pretože si myslíme, že dosahujeme niečo, čo sme chceli, a pritom nám nedošlo, že nám niekto nariadil, aby sme to chceli?

Anna Hogenová: Áno. Presne takto to je. To je to „falére“, faloš, ktorá je v systéme akoby zastrčená, nie je na prvý pohľad vidieť, a nevie sa o nej. To je ono, to je „falére“.

Martina: Takže vlastne cesta v tomto je späť, na začiatok? A zistiť…

Anna Hogenová: Naspäť na začiatok.

Martina: Na začiatok.

Anna Hogenová: Začiatok sa rodí. Začiatok sa vyrába. Na začiatok.

Martina: Na začiatok, a zistiť čo vlastne chcem?

Anna Hogenová: Áno, presne.

Martina: Čo som. Čo ma robí šťastnou bez ohľadu na to, čo je okolo, čo je vôkol, čo sa o mne hovorí, čo si o mne ľudia myslia?

Anna Hogenová: Áno. V podstate áno. Preto musí mať človek odvahu. Ale pravdou je, že keď človek chce dospieť k tejto neskrytosti seba samej, tak v duši nemá len samého seba – má tam aj druhých ľudí, má tam celý svet. Čiže nie je bytosťou, ktorá by bola iba – ako mi vždy ľudia veľmi často vytýkajú – taká, že nie je nad kolektív, teda, že nemusí mať v sebe aj objekty okolo seba. Človek, ktorý žije z vlastného prameňa, má v tomto prameni aj ostatných ľudí. On ich má rád, a bez nich nemôže byť. On tam má celý svet. Má tam všetko, ale napriek tomu žije z toho, čo dozretým životom v sebe stretol, bez čoho nemôže byť. On nemôže byť inak, než takto, a to by mu mala spoločnosť dovoliť.

Martina: Ja som ale napriek tomu rada, že si to ešte dodala, pretože by to tiež mohlo v určitom skratkovitom poňatí viesť k poňatiu: „Konečne som zistil, že chcem byť sám, že chcem byť horským nosičom, preto ťa opúšťam, milá žena a deti, pretože som sa teraz našiel“. Takto úplne asi nie. Vždy by mala byť tá cesta.

Anna Hogenová: Áno, presne tak.

Martina: To je pekné posolstvo smerom na Vianoce. List sv. Pavla Korintským: „Tak zostáva viera, nádej, láska“. A ak je to takto povedané jedným dychom, duchom v jednej vete, tak by sa mohlo zdať, že tieto tri veličiny sú od seba neoddeliteľné, že jedna nemôže byť bez druhej, obe bez tretej. Je to taká trilema?

Anna Hogenová: Je.

Martina: Sú, môžu byť každá zvlášť, alebo je to triumvirát?

Anna Hogenová: Na to asi nebudem vedieť odpovedať. Viem len, že Pavol povie: „Ale najväčší z nich je…

Martina: Láska?

Anna Hogenová: Láska.

Láska je zázrak. Keď niekoho milujeme naozaj, tak ho milujeme viac, než seba. Ale seba nestrácame, pretože v tom, koho milujete viac ako seba, sa znova so sebou stretneme.

Martina: To znamená „láska berie všetko“.

Anna Hogenová: Láska je zázrak. Naozaj. Pretože keď milujeme druhého naozaj, tak ho milujeme viac, než seba samého. A to je zase trošičku s Bibliou proti. Pretože sa hovorí: „Miluj druhého, ako seba samého“. Nie! Toho druhého milujte viac ako seba samého. A paradoxne preto je láska zázrakom: Vy seba nestrácate, ako si väčšinou ľudia myslia, ale vy sa v druhom, ktorého milujete viac ako seba samého, znovu stretnete.

Martina: Ak vám umožní byť sebou samotnou.

Anna Hogenová: Presne tak. Stretnete sa v ňom znova, a teraz ste dvakrát. Čiže máte bytie dvakrát. Preto je láska zázrak. Čím máte radšej druhé – aj s ich chybami, aj keď vám možno veľmi nerozumejú, a trošku vám možno aj niekedy vynadajú, alebo aj viac, tak keď je človek tohto schopný, tak to je tá podoba s Ježišom. Ale taký človek nestráca – naopak tým, že sa stretne v druhom, tak je dvakrát. A pretože bytie je základom pocitu šťastia, tak koľkokrát sa mu stane, že má druhého radšej ako seba samého, tak o toľko má viac bytia, a viac šťastia. A to je niečo nádherné. Toto je v kresťanstve to najkrajšie, čo tam je.

Martina: Ale ani to sa nikde neučí.

Anna Hogenová: Vôbec sa to neučí. Ani v teológii.

Sme uzatváraní do systémov a štruktúr, ktoré sú vypočítané do budúcnosti. V tom sa človek dusí, a uteká do rôznych raušov. Potrebuje prežiť slobodu na to, čo ho zakladá, čo je pravá sloboda.

Martina: A ako vlastne teda hľadať správne? Každý z nás si nemôže nájsť svojho duchovného vodcu, alebo guru, a navyše v posledných desaťročiach je mnoho samozvaných guruov, vodcov, koučov, s ktorými úplne spoľahlivo dôjdeme k múru, a ďalej to už nevedie. Ako sa učiť? Ako sa učiť tieto prazákladné veci, ktoré sa už neodovzdávajú napríklad v rodine, alebo ich deti nechcú preberať, a my sme ich tiež nechceli už preberať? Akým spôsobom pracovať na rozvoji svojej duše?

Anna Hogenová: To je krásne. Základná podmienka je, že človek potrebuje slobodu, potrebuje byť otvorený aj za cenu toho, že to niekedy prinesie nejakú ujmu. Sloboda sa mu musí povoliť. Ale robí sa to presne naopak – človek je uzatváraný do systémov a štruktúr, ktoré boli retrográdnymi inžiniermi vypočítané smerom do budúcnosti – a človek sa v tom dusí. Hrozne dusí, a preto uteká do rôznych raušov. On potrebuje prežiť slobodu na to, čo ho zakladá. A to je pravá sloboda, ktorá sa volá „chórismos“. To už je veľa rozprávania. Človek musí cítiť slobodu, skutočnú slobodu, slobodu k tomu, čo ho zakladá, to znamená k vlastnému prameňu. A je to tam znova.

Martina: Je to tam znova, a späť je tam to, že si zamieňame slobodu vonkajšiu a vnútornú.

Anna Hogenová: Presne tak, áno. Sloboda na to, čo ma zakladá, je pravá sloboda, ktorú človek dnes nemá. A pretože sa sloboda vykladá ako poznanie ekonomickej a právnej nutnosti, a rôznych iných nutností – a to čo zostane, je potom odbor slobody patriaci k danému jedincovi. Ale sloboda musí byť vnútorná, a z tejto vnútornej slobody sa potom akoby rozlieva do vonkajšieho sveta. Ale pretože sme hrozne materialisti, tak vnútornej slobode veľmi nerozumieme.

Martina: Bola doba, kedy sa to človek učil? Bola v histórii doba, kedy k tomu bol vedený viac než k tomu, aby vedel vymenovať všetky láčikovce?

Anna Hogenová: Krásne. Áno, bola. To bola tá sloboda starých Atén, kde slobodní boli takto slobodní, pretože tam ešte neboli imperatívy – boli tam iba pokyny. Bohovia dávali pokyny, ktorým sa človek musel naučiť rozumieť zo seba samého. Rozhovor, ktorý človek viedol so svetom okolo, bol založený na neskrytosti pravdy, a nie na správnosti, ktorá vznikla z vôle nejakého človeka, nejakej partaje, nejakej ideológie, alebo nejakého náboženstva, a tak ďalej. To v Grécku nebolo. Tam ani nebola teológia, oni ju nepotrebovali, oni bohmi videli v kráse sôch, čiže nepotrebovali žiadnu vedu o bohu. Boli bezprostredne zrastení s božstvom, s posvätným, takže sa tam k pravde dostávali inak. Aj keď ku koncu to Sokrates zaplatil svojím životom.

Martina: Áno. Pomerne im to vyčítal vo svojej takej noblesnej obhajobe. Ale aj tam je vidieť, že už…

Anna Hogenová: Už to končilo.

Martina: Už šli takzvane šejdrom.

Anna Hogenová: Áno, šli šejdrom. Je to tam tiež, ale predsa len stále je tam pravda ako neskrytosť, čo je „alétheia“, ktorá vzniká z veci samej. Vec, keď nie je skrytá nejakou mojou predstavou – ktorú do mňa dala škola, zvyky, kultúra, politika, a tak ďalej, keď som otvoreným človekom – tak je neskrytá, tak sa mi dáva darom vo svojej pravdivosti. A v tom je vrúcnosť, a taký človek vie v tomto krásne pochopiť, že krásno je zmyslovým vyžiarením dobra, ktoré prijíma. Čiže keď vidí kúsok krásnej krajiny, tak krajina ho prijíma, on nie je sám, nie je opustený – aj keď je sám, aj keď je opustený. On sa tak necíti, je na svete rád. A to sú tí básnici a myslitelia, ktorí tiahnu krajinou posvätnou nocou. Oni nie sú nešťastní.

Martina: Pretože sú súčasťou.

Anna Hogenová: Sú súčasťou.

Martina: Rozpoznateľnou súčasťou.

Anna Hogenová: Rozpoznateľnou súčasťou. A táto súčasť je so zvyškom v jednoduchosti, bezprostrednosti. On cíti, že je skrátka prijatý, čo je communio, ktoré je základom.

My v prírode vidíme objekt našich aktivít a úžitku. Ale príroda sa rodí. Semienko v krajine zomrie, a vyrastie z neho pšenica. Tak vzchádza pravda z neskrytosti semienka. Tak aj smrť patrí k životu.

Martina: Preto my sme teraz tak často osamotení, pretože sme sa odtrhli od prírody, a tým pádom od seba samého?

Anna Hogenová: Áno. My v prírode vidíme objekt pre naše aktivity, založené naším rozhodovaním na nejaký úžitok, to znamená, že to vidíme pragmaticky. Ale príroda sa volá preto „príroda“, že sa rodí. Tam je podstatou starodávna fysis – že zo semienka vyrastie stvol, a ukáže sa vo svetle, vo svojej neskrytosti, čo je pravda semienka – ktoré pri tom, keď sa semienko v čiernej zemi premení na korienky – zomrie. A z toho potom vyrastie pšenica, ktorá je v tomto svetle pravdou tohto semienka. To je pravda, ktorá nám vzchádza – neskrytosť, ktorá vzniká zo semienka, ktoré ale pri tom musí umrieť tým, že sa mení na korienok. Preto aj smrť patrí do života.

Martina: Tu sme, pokiaľ možno, vytesnili a dali ju na okraj. V prírode sa bojíme, pretože je veľmi nebezpečné, sú tam extrémne nebezpečné zvieratá, zákerné kliešte, a je to jednoducho dôvod byť v panike. A keď sa v lese zotmie, tak je to dôvod na naozaj číru hrôzu, z ktorej sa potom deti – ktoré snáď boli vystavené tomu, že šli chodník odvahy – musia dať dohromady s nejakou školskou psychologičkou. Ja viem, že to trochu preháňam, ale my pracujeme na tom, aby sme boli úplne opustení od všetkého.

Teraz som čítala knižku Jane Goodallovej, a počúvala, ako ona prvý polrok hľadala v Afrike šimpanza, a bola s nimi – čo by bolo aj pre mňa, v mojom vnímaní nebezpečné – tak bola úplne šťastná. Ona dokázala skutočne celé dni pozorovať každého chrobáčika, a čakať, či sa šimpanz objaví. Na toto my už nie sme zvyknutí. Ideme po lese, máme krokomer, treba ujsť minimálne desaťtisíc krokov, spáliť toľko a toľko kalórií, vyhnúť sa ľuďom a vybaviť pri tom pár telefónov.

Anna Hogenová: To je to, že stále sami seba plánujeme, a bojíme sa vstúpiť do chvíle, v ktorej nie je príčina, a ktorá nás má, nie my ju. To znamená, nemáme v sebe to – ako som hovorila – aidos, bázeň, ktorá je bázňou pred tým, na čo nemáme, veď sme predsa páni sveta.

Martina: Ale teraz by nám určite niekto namietol, že ľudia idú do seba, že im začína napríklad záležať na prírode, a preto Green Deal. Ty sa smeješ, ale to je vážna vec.

Anna Hogenová: Ja to viem. Ale to je práve založené na tom, že títo zeleňou vidia v prírode objekt, ktorý môže byť dielom ľudskej vôle pretavený na niečo, čo je pre nich správne. Len správne. Ale najväčšia chyba je v tom, že oni vidia prírodu ako predmet pre svoju vôľu, ktorá tomuto predmetu dodá niečo, čo tam teraz treba nie je.

V krajine nemožno vidieť objekt, kde je lítium, ropa a ďalšie suroviny, a kvôli tomu robiť prevraty v krajinách, aby ich bolo možné vyrabovať pre zisk. To je hrôza dnešnej doby.

Martina: A tým pádom vidíme ako predmet aj ostatných ľudí.

Anna Hogenová: Výborne, áno. A toto je práve najväčšia chyba novoveku, namysleného, ​​pyšného novoveku, ktorý vývoj nazval pokrokom, a pokrok sa stal mýtom. To je mýtus. Ľudia mýtus prijímajú, keď nemajú vhľad do toho, čo je podstatné, ale prijmú to od autorít bez toho, aby o tom premýšľali. A moderný mýtus je „pokrok“. Ja nemôžem v krajine vidieť predmet, v ktorom je lítium a ropa, a preto budem robiť umelé prevraty v krajinách, kde práve tieto veci sú, aby som potom mohol múdrym, sofistickým spôsobom do tejto krajiny vstúpiť, a vyrabovať ju pre svoje zisky. Toto je práve tá hrôza dnešnej doby.

Ja si vždy spomeniem na Iliadu, v ktorej sa hovorí o tom, ako Achilles sedí pri lodiach na brehu Egejského mora, a prichádza k nemu jeho mamička, to je bohyňa Thetida – to je príklad, ktorý hovorím stále, skoro všade, takže sa ospravedlňujem , či už to odo mňa niekto počul – a teraz Thetida Achillovi hovorí: „Hej, zajtra nesmieš s Hectorom bojovať, pretože ja ako bohyňa viem, že zomrieš, aj keď si smrteľný len na päte“. A on jej hovorí: „Ja musím pomstiť smrť svojho priateľa Patrokla, ktorého Hector zabil, aby som neurobil hanbu.“ Páč hanba by strašne zaťažila veľkú mamu, ktorá je Zemou. Hanba bola pre Achilla väčšie zlo, než smrť jeho samého. Toto človek nie je vôbec schopný pochopiť. Dnes je hanba niečo, čo sa jednoducho … Čo to je? To je úplná hlúposť, že?

Martina: Ako hovorí Max Gašparov: „Žijeme v čase, keď nič nie je hanba.“

Anna Hogenová: To je ono.

Martina: Ale ako sa vrátiť k tomu, aby sme znovu rozoznali skutočné, krásne, životodarné hodnoty, a nie to, čo sme si vystavali do podoby zlatého teľaťa pseudohodnot. Nechcem teraz hovoriť premúdro, ale myslím, že ani presne nemáme čo chrániť.

Anna Hogenová: Musíme ísť k podstatnej jednoduchosti, ktorá je skrytá v umelej zložitosti našej doby. Musíme vedieť o počiatkoch a rozoznať ich od začiatkov, ktoré sú len príčinami kauzalit, pretože zelený vidí vlastne krajinu iba ako predmet pre zmenu vzťahov ľudí k prírode. Nič viac v nej nevidí. Ale vidia v nej rovnaký predmet, ktorý viedol minulých ľudí k tomu, že zem zo svojej chamtivosti vyčerpali, zničili prírodu. A novodobí zeleňou vidia v krajine, v Gáji, zase len objekt. A v tom je tá chyba. Ona je naozaj mamou, a my k nej musíme mať iný vzťah, než technologický, my k nej musíme mať vzťah posvätný – a to je niečo úplne iné.

Martina: Ja viem, ale kde sa to dozvieme? Niekto bude počúvať nás, tak nad tým začne premýšľať. Ale ma vlastne trochu z tvojich slov berie hrôza, pretože si naozaj uvedomujem, že my úplne cielene mrzačíme naše deti každý deň, kedy ich posielame do škôl, kde ich učíme tomuto technologickému mysleniu, a vôbec ich neučíme, čo to je úcta, sebaúcta, pokora, láska, sloboda, vnútorná sloboda. To, čo si hovorila: Úcta k prírode, vnímanie vecí okolo ako – budhisti by povedali – ako že všetko sú „sem chen“, cítiace bytosti. Čo s tým? Kde sa to učí? Kde to začať učiť? Kde na to chodiť?

Anna Hogenová: Ja to viem povedať filozoficky, ale asi to bude temné. Človek musí žiť ontologicky, nielen onticky. Onticky znamená, že žije pre súcna, a vidí v prírode iba lítium a ropu, a tak ďalej – len súcna. A keď ontologicky, tak žije z bytia. A bytie v sebe stretnúť znamená poznať seba samého, napríklad vo veľmi aj ťažkých situáciách. Ja to vždy prirovnávam k lezeniu po skalách, keď skala vlastne z človeka, ktorý po nej lezie, vytrhne všetky jeho možnosti, o ktorých tento človek ani vôbec netuší, že ich v sebe má – keď je tento rozhovor pravdivý. A tento rozhovor so skalou, medzi lezcom a skalou, je stretnutie neskrytosti, ktorá je mojou vlastnou podstatou. Čiže tu je potrebné najskôr pochopiť, že pravda ako správnosť – Richtigkeit, Richtig, Recht – práva, nestačí. Táto pravda nestačí, tá matematická pravda. To je málo. Tam musí prísť pravda z veci samej v neskrytosti, keď sa dáva človeku darom, a človek cíti vrúcnosť, a teda, že je so zemou spojený ako Achilles. Potom hanba je hanbou, pretože ona zemi ťaží strašne veľa. Ale k tomu musí byť človek prebúdzaný, a preto musí byť vzdelávanie, nielen prenášaním informácií, zručností, návykov a ďalej, ale musí byť prebúdzaním k neskrytosti vecí, musí to byť prebúdzanie k celkom, ktoré sa v človeku rodia len z napätia bytostného pýtania.

Preto sú otázky dôležitejšie ako odpovede. Preto by škola mala prebúdzať k otázkam viac, než do detí vsúvať informácie. A to ona nerobí. A tak by sa musela prebúdzať aj kultivácia spoločnosti – čo sa deje cez médiá, ktoré nemôžu byť iba sluhami nejakých nadnárodných bohatých zdrojov, moci a peňazí, ale musia myslieť ontologicky, nielen onticky. A to je ten problém, ktorý je naozaj ťažký, pretože výchova a vzdelanie sú riadené ľuďmi, ktorí myslia len onticky.

VŠETKY PRÍSPEVKY S ANNA HOGENOVÁ

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

Spravodajstvo

Poľnohospodárska politika je zle nastavená – Miroslav Jureňa

Ing. Miroslav Jureňa, bývalý minister pôdohospodárstva a manažér volebného tímu Štefana Harabina v kandidatúre na prezidenta Slovenskej republiky zvtv

Nasledujúci článok

Pozvánky

Pozvánka pod Duklu, bude paráda...

Najbližší piatok a v sobotu bude pripravený vo Svidníku veľmi zaujímavý program, na ktorý občianske združenie Kniha rodu pozýva svojich ...
FILOZOFIA BYTIA

Anna Hogenová 4. diel: Prajem všetkým, aby v sebe našli pravdu, odpustili si na ceste k skutočnej radosti

„Pravda je to, čo je. Preto je to Bytie, a preto sa pravda vlastne nedá zabiť. Aj keď k tomu ...
FILOZOFIA BYTIASpravodajstvo

Hana Sar Blochová: Svätý Grál a najstaršia história grálskych rodov na Zemi 

Hana Sar Blochová hovorí o Svätom Grále a jeho hlavnom prínose pre Zem Opisuje najstaršiu históriu grálskych rodov na Zemi ...
FILOZOFIA BYTIASpravodajstvo

Mojmír Mišun: Veľká Tartária | Nedávne apokalypsy | Velikáni medzi nami | Klenoty života

S bádateľom Mojmírom Mišunom otvárame tému Veľká Tartária. „Kto nájde svoje korene, nájde sám seba“ Bola Veľká Tartária kolískou duchovnej ...
Aktualizované 19.4. 21:16
FILOZOFIA BYTIA

Kryštály, kryštálová mriežka Zeme, kryštálová sieť Čiech a Moravy - Hana Sar Blochová

Hana Sar Blochová: Kryštály, kryštálová mriežka Zeme, kryštálová sieť Čiech a Moravy v rozhovore na TV Klenoty života 💜 Kryštály ...
FILOZOFIA BYTIA

Ľudská duša, karmický zákon a Matrix - Hana Sar Blochová

💜 Hana Sar Blochová hovorí o podstate ľudskej duše, inkarnácii a fragmentácii duše Ďalej sa venujeme téme karmický zákon a ...
FILOZOFIA BYTIA

Rozhovor nielen o náboženstve - Anna Hogenová

Rozhovor nielen o náboženstve: filozofka prof. PhDr. Anna Hogenová, CSc s psychológom Petrom Živným Dedov – Teplice nad Metují, 29. augusta 2023, ...
FILOZOFIA BYTIA

Vyspelé civilizácie | Skrytá história nášho územia - Hana Sar Blochová

Témou rozhovoru sú vyspelé civilizácie u nás a ich zánik, skrytá história nášho územia. Hana Sar Blochová nás vezme nahliadnuť ...
FILOZOFIA BYTIA

Duchovní majstri, predkovia a rozvoj vedomia - Hana Sar Blochová

Hana Sar Blochová nás zoznamuje s duchovnými majstrami a predkami z dynastie Modrého lúča, ktorí dbajú na rozvoj vedomia ľudstva. ...
FILOZOFIA BYTIA

ČO NÁS ČAKÁ ĎALEJ? - Soňa Peková

Soňa Peková a Tomáš Lukavec v pokračovaní rozhovoru na tému „vo svetle pravdy“ – pozvánka do novej dimenzie Všetko naokolo ...