Celý trik, ako vyčerpať ľudí je v tom, zaplaviť ich ohromným množstvom často protichodných informácií

5. januára 2023

Asi by sme ťažko našli u nás, alebo kdekoľvek na svete, človeka, ktorý by nechcel žiť len v neutíchajúcom životnom pokoji, psychickej pohode, radovať sa zo života, byť veselý, šťastný. Asi každý by taký chcel byť, bez ohľadu na vek, zamestnanie alebo krajinu, kde býva. Tak prečo takí nie sme? Väčšina ľudí by na takúto otázku pravdepodobne odpovedala, že to skrátka nejde, nemáme na to čas, nič nestíhame, nieto premýšľanie nad tým, či sme naozaj spokojní a šťastní v tom, ako žijeme. Toto udýchané presvedčenie nám ale občas narúšajú ľudia, ktorí vykazujú znaky toho, že to dokázali, alebo že sú aspoň na ceste. A kedy inokedy ako na začiatku roka sa podeliť o recept či mapu, kadiaľ a ako kráčať, aby sme boli pokojní, zmierliví, šťastní, láskyplní. Skrátka ľudia, ktorí vedia, prečo tu sú a kam majú namierené. 

Martina:  Jaroslav, som rada, že si tu, pretože sa s tebou chcem na začiatku roka rozprávať o tom, čo si počať. Čo si s tým rokom počať? V tom uplynulom roku sa okolo nás diali a dejú veci v našich doterajších životoch väčšinou nevídané. Ako sa v tých všetkých veciach, novinkách, ktoré tu síce už boli, ale nepamätáme si ich, orientuješ ty?

Jaroslav Dušek: A čo všetko myslíš? Pretože ja to trochu akoby vypúšťam. Priznám sa, že veľa vecí už nesledujem nejako starostlivo, pretože mi prišlo, že celý trik toho, ako vyčerpať ľudí, je naozaj ich zaplaviť ohromným množstvom pokiaľ možno protichodných, alebo rozmanitých, navzájom si protirečiacich informácií. Toltéci tento stav mysle označujú slovom mitote. Mitote znamená zmätok, chaos, spleť. A tiež to môže znamenať pokrik trhovcov na trhu, ktorí ťa lákajú, aby si si kúpila ich tovar. Takže prídeš na trhovisko niekde v Káhire, a teraz tam na teba kričia, a chytajú ťa za ruky, a každý ten človek chce, aby si kúpila jeho vec. A vzniká mitót, chaos. To znamená mnoho podnetov z rôznych strán, ktoré tí všetci chcú povedať, že ony sú tie najlepšie, alebo najpravdivejšie, pre teba najprínosnejšie. A keď je podnetov naozaj veľa, tak sa mi zdá, že naša bytosť je vytvorená tak, že… Ja to jednoducho neviem všetko vnímať. Neviem to všetko registrovať a spracovávať. A tak som postupne zistil, že to vypúšťam.

Veľa vecí už veľmi nesledujem, pretože celý trik, ako vyčerpať ľudí, je v tom zaplaviť ich ohromným množstvom často protichodných informácií. Toltéci tento stav mysle nazývajú mitót, čo je zmätok, chaos.

Takže ja už nesledujem, nakoľko je práve zastropovaná elektrina, a ako, a kto ju stropuje. Kde je nový predpis Európskej únie, alebo jednotlivých národných štátov. Už nesledujem vyjadrenie ČEZu, o ktorom viem, že vždy potom, keď ohlási rekordné zisky, vzápätí ohlási zdraženie elektriny. Mne pripadá, že si to protirečí. A postupne som dospel k tomu, že už to všetko zrejme naozaj riadi nejaká inteligencia, možno Aladin, alebo niekto taký tajomný z rozprávok.

Pripodobním to k predpovedi počasia. Predpoveď počasia je zábavná záležitosť, ktorú občas sledujem, pretože sa napríklad chystám do Chorvátska, tak sa tam pozerám, a zistil som, že či niekedy predpoveď počasia nevychádzala takmer na sto percent, tak je to teraz, v poslednej dobe. Ešte za starých čias sa niečo predpovedalo, a plus mínus sa to odohrávalo. Teraz sa deje to, že všetko predpovedá počítač. Predtým to robili ľudia, ktorí dostali, nazbierali informácie, a meteorológ podľa nejakých kníh usúdil, pozrel sa do minulých rokov…

Martina: Tlakové níže a výše…

Jaroslav Dušek: Presne. On podľa svojej skúsenosti, intuície a informácií predpovedal plus mínus nejaké počasie, a ono to tak nejako vychádzalo. Dnes informácie zhrabujú obrovské počítače, myslím, že sú dve centrá na planéte, kde sa počasie koncentruje, všetky informácie z celej planéty, a tam z toho počítač vypľuje, nejako spočíta, urobí nejaký odhad, a teraz to napočíta na budúce dni. Takže tomu počítaču je celkom jedno, že ti predpovie na budúci týždeň jeden deň plus dvadsať stupňov, a na ďalší deň predpovie nula stupňov. Jemu je to fuk. Meteorológ by sa asi zamyslel, či je to normálne, že by jeden deň predpovedal taký obrovský teplotný rozdiel nasledujúceho dňa. Počítaču je to jedno. On dostane informácie, a tak to vypľuje.

Martina: A to vieš iste, že sa to takto robí?

Jaroslav Dušek: To mi vysvetľoval syn.

Martina: Aha. Pretože keď chcem vedieť, ako bude, tak idem takzvane na Norov, a nie som sama, a tí to majú presnejšie.

Jaroslav Dušek: Presnejšie to majú, ale keď sa na to pozrieš, keď sa pozeráš na predpoveď každý deň, napríklad na nasledujúce tri týždne, tak môžeš sledovať úplne nádherne: Víchrica sa mení na 0 rýchlosť vetra. Proste tieto údaje sú tak diametrálne odlišné deň za dňom, že je evidentné, že počítač jednoducho dostane nejaké podnety, on to nejako schrústne, a niečo z toho vypľuje. A mám dojem, že takto viac-menej už niekto začína riadiť svetovú ekonomiku, a všetky tieto udalosti. Že to niekto vychrústne, a zrazu urobí „bum“. Povedzme elektromobily: Všetci v nich musia jazdiť, pretože to je… A v tej chvíli, keď ti to niekto povie, tak si rovno položíš prvú otázku: „A kde sa vezme do tých elektromobilov elektrina? A unesie to existujúcu sieť, ktorá už sotva unesie to, čo sa deje teraz, keď sa zapnú v lete všetky klimatizácie?“

Elektromobily, alebo nulová uhlíková stopa – tieto nápady sú úplne mimo života. Ako to niekto môže vôbec vypustiť z úst?

Martina: A logicky musíme dôjsť k tomu, že to nejde, že by sme museli postaviť niekoľko nových atómových elektrární.

Jaroslav Dušek: Presne tak. A to by normálny človek hneď vedel. Ale ten „niekto“, počítač, tomu je to jedno. Ten jednoducho niekde vyrieši, že teraz bude tá… Alebo mu niekto zadá úlohu: „Toto tam daj.“ On tam frkne napríklad elektromobily, alebo nejakú nulovú uhlíkovú stopu, alebo neviem čo. A ty máš pocit, že tieto nápady sú úplne mimo života, takže si hovoríš: „No dobre, ale kto toto to… Ako to niekto môže vôbec vypustiť z úst?“

Martina: Ale ono im to prechádza. Tak mi povedz, ako to, že my to vidíme? Keby sme to nevideli, tak je nám fajn.

Jaroslav Dušek: Ale ono sa práve nič nedeje, chápeš? Tam je dobré si všimnúť to, a to som chcel povedať, že vedľa toho je nejaké počasie… Pred pár rokmi nám povedali: „Musíte predať dieselové autá, pretože škodia, to je všetko podvod, a vôbec to nemá správne hodnoty. Kúpte si benzínové autá.“ Potom zase sa ukázalo, že sa stále jazdí v dieselových. Teraz vykríkli, že všetci budú mať elektromobily, tak tu zase píšu, že to asi nepôjde. A ja som si povedal, ja si už nevšímam tieto jednotlivé výrony nejakého počítača – alebo koho, kto to vymýšľa – a len sledujem, čo sa vlastne deje naozaj. Hovorím schválne akoby „naozaj“, pretože iluzívnosť tohto sveta je ohromná, a priestor pre to je čím ďalej tým viditeľnejší, aspoň pre mňa.

Pre mňa je čím ďalej tým evidentnejšie, že sa nepohybujeme v takzvanej objektívnej realite, ktorá by bola pre všetkých rovnaká a bola by nejako záväzná. A že zrazu objavia holuba, ktorého sto rokov nikto nevidel. Teraz práve písali, že od roku 1882 nikto nevidel nejakého holuba horského, alebo ako sa volá, a bác ho, je tu. Objavujú sa druhy, o ktorých sa hovorilo, že vyhynuli, a zrazu nevyhynuli…

Martina: Mne teraz napadlo, že máš asi pravdu, pretože blbúňov nedorobených je, ako keby ich zhadzovali z vrtuľníka.

Jaroslav Dušek: Áno, pribúdajú. A tým pádom som si pre seba vytvoril, že sa riadim vyslovene iba nejakou intuíciou. Mne chodí množstvo podnetov, mnoho ľudí mi posielajú rôzne podnetné e-maily. Celá naša realita je akoby založená na tom, že si myslíme, že niečo objektívne existuje, ale vo chvíli… Zároveň v tejto chvíli tu my dvaja sedíme, sú zatiahnuté závesy, a my celkom nevieme, čo je vonku. A je nepravdepodobné, že keď pôjdeme von, že vylezieme napríklad v New Yorku, alebo v Katare na majstrovstvách uprostred štadióna. Asi sa to nestane. Asi vylezieme tu v Jemnickej ulici, a budeme tam, kde sme boli. Ale niekedy sa ľuďom stane – a stalo sa mi to tiež – stalo sa mi, že som mal dojem, že som sa zbláznil, keď som šiel navštíviť jedných známych, a šiel som do toho domu, ako vždy, a zistil som, že ich meno nie je na zvončeku. A ja som zneistil a povedal si: „Asi som si pomýlil dom. Tak som obehol pár domov, a naozaj nie, nikde to meno nebolo. Tak si predstav, že som šiel znova, normálne som sa vrátil, a povedal si: „Nič, to je nejaká chyba v matrixe. Idem znova.“ A šiel som znova, a zase tam to meno nebolo.“ Ja som si potom hovoril, že to nie je možné. Tak som tým ľuďom telefonoval, a ja som si pomýlil ulicu, prehodil som, myslím, Štefanskú a Vodičkovu, a ono to tam bolo podobné, podobné domy – vyzerá to podobne. Takže niekedy sa môže stať zvláštny moment toho, kedy sa prepočítavanie reality nejako trošku zmení, a ty pochopíš, že si v nejakom vymyslenom projekte. Pretože ty máš dojem, že si v správnej ulici pri správnom dome, ale ono to tak nie je. Ona tá správna ulica je o jednu vedľa a to je nejaká chyba v matrixe. Idem znova.“

Martina: Teraz si mi to vysvetlil: Projekt tvojej mysle. To, čo sa ti stalo, je pomerne racionálne vysvetliteľné. Jednoducho si si pomýlil ulicu.

Jaroslav Dušek: Áno, je to vysvetliteľné, ale nie do tej miery, že ty si do poslednej chvíle neustále a stále myslíš, že si na správnom mieste. Domy sú podobné, všetko sedí, a ty máš deň, že sa stalo niečo divné. A potom zistíš, že si len prehodila ulicu. Lenže tento projekt mysle nás často prehadzuje najmä tam, kde sa napríklad zaoberáme niečím, ako je minulosť, pamäťou, tým, čo bolo včera, predvčerom, pred rokom, pred desiatimi rokmi, pred pätnástimi, a tam sa už mnohokrát deje, že už sme úplne v projekte mysle. Existuje pani, psychologička, ktorá robila prieskum ľudskej pamäte, celkom celoživotne, a dospela k tomu, že si nikto nič vlastne nepamätá.

Keď je niekto paranoidný, tak mu nepomôžeš tým, že mu vysvetľuješ, že je paranoidný. On všade vidí napríklad bytosti, ktoré ho sledujú a dotierajú naň. Jednou z terapeutických možností je: „Všimnite si, že oni na vás nemôžu. Chodia okolo vás, ale nič vám neurobia.“

Martina: Pravdou je, že pre historika sú najviac pochybným prameňom a zdrojom pamätníci, pretože keď na jednu udalosť zoberieme päť pamätníkov, tak ju každý popíše úplne inak.

Jaroslav Dušek: Ja som kedysi písal prácu, keď som ešte študoval divadelnú a filmovú vedu, o návšteve na Divadle národov v Paríži, kde v roku 1956, myslím, prebehol nejaký incident. V hľadisku buchla bomba, alebo niečo, malá bombička, alebo nejaká dymovnica – a ja som ešte stretol pamätníkov, František Filipovský, Soběslav Sejk, Antonín Jedlička, Vlasta Fabiánová, teraz neviem, či som ešte niekoho nezabudol. A ja som týchto pamätníkov ako študent divadelnej vedy obchádzal, a vypytoval som sa ich, ako to tam bolo. Poznal som to samozrejme z tlače, mal som načítané nejaké opisy tejto udalosti, a najdojemnejšia bola pani Fabiánová, ktorá mi poskytla rozhovor, a keď sme si sadli, tak povedala: „Vy nemáte magnetofón?“ A ja hovorím „Nemám, ja si to len zapisujem.“ A ona „Aha.“. A teraz som už vedel, že úplne nespĺňam jej projekt mysle o mladom novinári, a ona mi začala líčiť úplné nezmysly. Padali stĺpy a strop, a veľmi dramaticky to líčila, a ja som bol študent, tak som jej nemohol hovoriť: „Počkajte, veď ja som už hovoril s piatimi ľuďmi. Vy mi tu hovoríte úplné nezmysly.“. Tak som to vypočul a pochopil som, že ona žije v tejto verzii. Rovnako ako u Junga: Pani, ktorá žila na Mesiaci, pacientka, a redaktor sa potom Junga pýtal: „Takže tá pani si myslela, že žije na Mesiaci?“ a Jung povedal „Nie, ona žije na Mesiaci.“ To musíte pochopiť, človek, keď je niekto napríklad paranoidný, tak mu nepomôžeš tým, že mu vysvetľuješ, že je paranoidný. To pre neho nie je žiadne vysvetlenie. že ona žije v tejto verzii. 

Martina: Ty musíš ísť za ním.

Jaroslav Dušek: Nie, tam sú rozmanité možnosti, a jedna z nich je, že mu napríklad povieš: „Všimnite si, že oni na vás nemôžu.“ Pretože on všade vidí určité typy ľudí, ktorí ho napríklad sledujú a nejakým spôsobom naň dotierajú . A jedna z terapeutických možností je: „Všimnite si, že oni na vás nemôžu. Chodia okolo vás, ale nič vám neurobia.“

Martina: V slávnom filme Čistá duša ho vlastne liečili tým, že mu povedali, že jeho predstavy nestarnú.

Jaroslav Dušek: No, on na to prišiel sám.

Martina:  Áno. Jaroslav, myslím, že teraz nás niekto počúva a hovorí si: „Dušek, neštvi ma. Ja tiež nechcem žiť v tejto realite, ale dotiera to na mňa odvšadiaľ. Všetko mi zdražili, o prácu som prišiel za covidu, hovorí sa, že pôjdeme do vojny, to ako keď sa hovorí o tom, že pôjdeme do kina. A ja neviem, čo s tým, a neviem, ako si túto realitu – ktorú považujem za realitu, pretože sa to deje mne aj všetkým, s ktorými sa o tom bavím – nepripúšťať? Ako z nej vykorčuľovať?“

Jaroslav Dušek: Pokojne ti to poviem. Ja som robil Duše K, môžeš sa na ňu pozrieť, s pani doktorkou, veterinárkou, Danielou Královou, a myslím, že pozrieť sa na túto Duše K môže byť pre mnoho ľudí naozaj šokujúce. Pretože tam je pani veterinárka, malinká, drobná osoba, pekná, vyzerá skôr ako lesná bytosť, alebo bytosť rozprávková. A teraz sa tam rozprávaš s pani, ktorá napísala knižku o duši lesa, veľmi peknú, napísala ju na základe svojich skúseností, a prepísala do príbehu malého dievčatka. A teraz si predstav, že tu v tejto chvíli, v 21. storočí, žije pani, ktorá chodí do lesa a má tú trpezlivosť, že zazrie líščí chvostík, biely líščí chvostík, objaví noru, kde líšky sú. A chodí tam pozerať, či tam tie líšky neuvidia, a necháva im tam vždy nejakú dobrôtku. A potom si všimne, že dobrôtky miznú, ale líšky po dlhú dobu nevidí. Potom konečne, jedného dňa sa jej pošťastí, že jeden lišiačik vystrčí hlavu z nory, zaňuchá, ucíti človeka a utečie. A postupne tí traja lišiaci, bratia, traja chlapci, sa s ňou normálne skamarátia, a začnú chodiť za ňou. Takže ona chodí po lese, lišiaci si ju nájdu a chodia s ňou. A tí traja lišiaci jej ukazujú v lese rôzne veci. A potom zažije vec, ktorá už je úplne krajná pre predstavu nášho človeka, zachváteného správami o vojne: Je búrka, začne pršať a tí traja lišiaci zabehnú do svojej jaskynky. Ona zostane vonku, a lišiačik k nej pribehne, dvakrát sa pri nej zatočí, a pozve ju do jaskynky. A ona vlezie do brlohu líšok, a je tam s líškami, je schovaná v jaskynke s tromi vzrastajúcimi lišiakmi. Teraz tam sedí a zistí, že z ďalšej nory vykukne ich mamička a dajú si spolu taký pohľad do očí – mamička sa len tak pozerá, kto to je, a s kým to tí jej chlapci kamarátia, a v tej chvíli už ona zistí…

Keď už mám dojem, že sa mi niekto zahrýza do ruky, alebo ma chce pridusiť, tak zostávam v pokoji, a len mu oznamujem: To je omyl. Ty si si ma s niekým pomýlil. Ja nie som tvoj nepriateľ.

Martina: To som práve chcela povedať, ale nechcela som to kaziť.

Jaroslav Dušek: No počkaj. Oni ju začnú hrýzť, ona sa tam vyzlieka do nahá, aby sa tých bĺch zbavila, a tí traja lišiaci jej okamžite zahrabávajú zvršky, takže majú strašnú zábavu z toho, ako potom hľadá svoj odev, je nahá, v lese. Čo by to asi bolo pre nejakých ľudí za sústo. A teraz títo líšiaci, predstav si to, že ti rozprávam realitu, teraz ti nerozprávam rozprávku.

Martina: Ja viem, ale znie to v tejto dobe neuveriteľne.

Jaroslav Dušek: Ale počkaj, ešte to nekončí. Títo traja lišiaci ju pozvú k jazvecom, a ona ide navštíviť jazveca. A jazvece, čo som sa dozvedel, žijú po mnoho generácií na jednom mieste, na rozdiel od líšok, tie sa sťahujú, ale jazvece budujú takzvaný jazvečí hrad. A to treba päť poschodí nad sebou, rôzne chodby, prieduchy, a ona lezie k jazvecom do jazvečieho hradu, a oni ju nevyháňajú, pretože ju pozvali lišiaci. Vrchol teda je, keď si ju nájde divoký vlk. Bola s výpravou na Altaji s nejakými ľuďmi na koňoch, a k nej sa pripojil polročný vlk, jednoducho sa k nej pridal divoký vlk. A Martina, on ju v noci zahrieval. Ona spala v stane a vlk ležal pri nej a zahrieval ju. A to ti teraz rozpráva jedna pani v 21. storočí. V čase, keď my by sme mali riešiť nejaké strašné problémy, tak ona ti rozpráva tento svoj svet, na ktorý je naladená a v ktorom je.

Martina: Ja viem, že je pre ňu asi nedôležité, či je to realita, alebo či je to jej predstava.

Jaroslav Dušek: Nie, to sa jej deje. Ona z toho má fotky, má to natočené. Kamaráti sa s ňou kuna. Ona takto jednoducho s kunou komunikuje.

Martina: S veveričkami sa natrápi.

Jaroslav Dušek: Veveričky samozrejme tiež. Veveričky sú jasné.

Martina: Myslím na návštevy veveričiek. To sa natrápi.

Jaroslav Dušek: To sa natrápi. Tým chcem povedať, že v tomto 21. storočí je tu televízia a médiá, a všetko to na nás chrlí nejaké informácie, ale pre túto pani je prednejšia realita reálna, najreálnejšia, a to je les. A ona chodí do lesa, a tam sa spája s dušou lesa. Ona je veterinárka, takže so zvieratami pracuje od detstva. Jej otecko bol veterinár, takže písala domáce úlohy s hadom okolo krku, a tak. Hovorila, že hady dobre zahrievajú a že mali doma stovky zvierat. Použila skutočne výraz stovky. Otecko bol zrejme dobrý veterinár, dobrý šialenec. A ona žije v tejto svojej realite, o ktorej napísala knižku, a to je jej prioritná realita, v ktorej ona je. Ona z nej vyžaruje. Je nádherné sa s ňou rozprávať. Máš pocit, že práve prišla z rozprávky.

Alebo si hovoríš: „Čo to je za osobu?“ A ona normálne zároveň prakticky lieči zvieratá, pracovala v zoologickej. Rozprávala, ako mala úžasný zážitok s medvedicou. Ako sa do nej zamilovala šimpanzka, takže ju potom nechcela púšťať von z výbehu, stále chcela, aby tam bola s ňou ako veľká kamarátka.

Ja som sa jej pýtal, či ju za celú tú dobu nejaké zviera poranilo. Nie. Či ju niekto uhryzol? Ona hovorila, raz, keď bola ešte veľmi mladá, tak ju zavolali k nejakému psovi, ktorý bol veľmi ostrý, a že sa ho báli aj majitelia. Bol priviazaný na reťazi, a ona, keď toho psa videla, tak im hovorila: „Tak mu dajte náhubok, a že urobí vyšetrenie. Oni mu dali náhubok, alebo košík. A ona k nemu išla, lenže oni mu ten košík nezapli, takže ho zhodil, a zahryzol sa jej do ruky. A teraz si predstav, čo tá osoba urobila. Zúrivý pes sa jej zahryzol do ruky, a ona zostala v pokoji, nechala mu len tak tú ruku, a vysvetľovala, že mu neprišla vôbec ublížiť, že ho ide vyšetriť. Takže on na ňu len tak pozeral, a potom ju pustil.

A teraz si predstav, koľko ľudí z nás by v takej chvíli zachovalo pokoj, keď sa ti do ruky zahryzne fakt zúrivý pes. Jednoducho už ťa drží v hube. Kto z nás by dokázal zostať v pokoji a povedať mu: „Hej, neblbni, to je omyl. Ty ma tu hryzieš.“

A to je môj prístup ku všetkým týmto veciam, ktoré sa dejú. Keď už mám dojem, že sa mi niekto zahrýza do ruky, alebo že ma chce pridusiť, tak ja v tej chvíli zostávam v pokoji a len mu oznamujem: „To je nejaký omyl. Došlo k omylu. Ty si si ma s niekým pomýlil. Ja vôbec nie som tvoj nepriateľ, vôbec.“

Martina: Jaroslav, ja asi budem pôsobiť ako rušička.

Jaroslav Dušek: No, ruš.

Zachovať pokoj sa dá tak, že človek dá prednosť prítomnosti, nevytvára si predstavy o budúcnosti, a odloží prvú reakciu na situáciu, takže prezrie, čo sa naozaj deje

Martina: Pretože ty nás tak pekne pozveš do svojho sveta, alebo sveta ľudí, ktorých stretávaš, a ja vlastne stále vystrkujem tú realitu, alebo akoby realitu. Ty si povedal: „Zachovávam pokoj.“ Ja som chcela povedať, že tá pani to má tiež natrénované. Možno je to dané aj dedične, že jednoducho už otecko veterinár tak nejako vedel rozprávať sa s dušou lesa, zvierat, a ona to ďalej rozpracováva. Ale ako to trénovať? Ty hovoríš, že keď na mňa niečo útočí, keď mi chce ublížiť človek, alebo že mi chce ublížiť pravdepodobne celá situácia, ktorá je teraz v spoločnosti, tak že zachovávaš pokoj. No, a my robíme to, že prepadáme strachu, panikárime, máme úzkosti, snažíme sa pripraviť aspoň trošku na budúcnosť, ktorá sa javí ako predpokladateľná. Ako teda natrénovať pokoj?

Jaroslav Dušek: Na to samozrejme sú priamo techniky, ktoré by sa dali nejako vymenovávať, ale dá sa to zhrnúť do úplne jednoduchých viet. Jedna vec je, dať prednosť prítomnosti pred predstavami o budúcnosti. Pri prítomnosti zistíš, že si živá. Si nažive, okolo spolupracujú miliardy foriem života, inak by to nefungovalo, a vidíš tú spoluprácu. Tá už je sama o sebe upokojujúca, pretože je famózna, je veľkolepá. Takže venovať sa prítomnosti, nie iluzívnym predstavám.

Druhá: „Odložiť svoju reakciu“. To je technika, ktorú odporúča napríklad vo svojej knižke „Vychovávame deti a rastieme s nimi“ Naomi Aldort. Ona vyvinula techniku ​​pre rodičov s deťmi, keď dieťa takzvane hnevá, a rodič má nejakú výchovnú reakciu typu: „Prestaň! Čo to je?“ A ona odporúča: „Nechajte tú reakciu prebehnúť iba v hlave, a nevyjadrite ju navonok, a pozrite sa, čo to dieťa robí naozaj. Čo robí naozaj. Pretože skoro vždy zistíte, že sa dieťa hrá. Proste niečo momentálne skúma.“ Alebo dokonca zistíte, že vo chvíli, keď rozlialo na podlahe mlieko, a vás to nahnevalo, tak vám ho nieslo preto, aby vám urobilo radosť. Jednoducho pozrite sa, čo sa deje. A keď tú prvú reakciu – „To snáď nie je možné!“ alebo „To si robia srandu. To už je skutočne vrchol! Čítali ste to? Je to možné? Čítala si to, čo tu zase tí hajzli píšu?

Martina: Ale to ma neupokojuje.

Jaroslav Dušek: Ja viem, ale upokojiť ťa to môže, pretože môžeš pochopiť, že časť týchto ľudí vlastne nevie, čo robí.

Martina: Ja viem, ale tým že zasiahnu do života môjho synčeka. Že jednoducho…

Jaroslav Dušek: Ale prečo?

Martina: Pretože…

Jaroslav Dušek: V priestore snívania je veľmi dôležité, aby ty si snívala svet, ktorý je pre teba dobrý.

Celý vesmír, tá rozochvená bytosť v nekonečnom potenciáli možností reaguje už na predzámer. V momente, keď sa v tebe zámer ešte len rodí, už ti ho splní. Už je to hotové.

Martina: Kvantovanie?

Jaroslav Dušek: Nepoznám kvantovanie. Týmito metódami sa nezaoberám. Alebo viem, že to existuje, ale mne je to jedno, jednoducho povedané. Ak pristúpiš na predstavu kvantového sveta, ktorý reaguje na pozorovateľa, tak môžeš zistiť, pripustiť… Ale to je teraz… Teraz sa pokúšam povedať niečo, čo je mi ťažko vysvetliteľné slovami, preto spomaľujem, a snažím sa to povedať čo najpomalšie, aby sme sa mohli do tej predstavy trošku naladiť. Predstav si, že pozorovateľ skutočne ovplyvňuje to, čo pozoruje, že je to prepojené. A teraz si predstav, že priestor, v ktorom si, ktorý je v skutočnosti iba vlnenie, vibrácia, chvenie, ktoré my vnímame ako nejaké určité formy, ale zároveň vieme, že tu je veľa vlnenia, ktoré nevidíme vôbec, nejaké vysielanie vĺn, my ich nevidíme, ale vieme, že tu sú. A potom sú nejaké, ktoré sa zhmotňujú do takých tých, ako si ty, stôl, tu je stolička, ja sedím na stoličke. Áno, zatiaľ ma drží, vyzerá to, že to nie je úplná ilúzia. To všetko funguje.

A teraz si predstav, že to funguje preto, že ty to spoluvytváraš, že svet, celý vesmír, tá rozochvelá bytosť v tom nekonečnom potenciáli možností reaguje nie na tvoj myslený, tvorený zámer, ale že reaguje už na predzámer. Ona reaguje v momente, keď sa v tebe ešte len rodí zámer – a ona už ti ho splní, už to vytvorí. Už to je. Už je to hotové. Ty nemáš šancu si uvedomiť, že si to práve spoluvytvorila. Ty máš dojem, že vidíš niečo, čo existuje. Je veľmi ťažké tam nájsť v sebe ten moment, uvedomiť si, že to spoluvytváraš. A v momente, keď aj pochopíš, že to tak naozaj je, tak sa zdráhaš potom tvoriť svety a vesmíry a reality akoby disharmonicky, pretože akonáhle ich začneš tvoriť, tak ony také budú. Tá rýchlosť je taká obrovská, že to nemá oneskorenie.

Martina: A povedz mi, kde je tá miera? Kde je miera toho, kedy, povedzme, reagujem na veci, ktoré rozoznávam, a hovorím si, že asi existujú. Poviem zase taký konkrétny, z tvojich výšin primitívny príklad: Keď vidím, že mám doma kotol na plyn, že možno plyn nebude, a začnem štiepať drevo, pretože mám našťastie doma kachle, tak už vytváram realitu, že plyn nebude? Alebo jednoducho štiepem drevo pre prípad?

Jaroslav Dušek: Ja by som ti odporučil sa otužovať.

Martina: Ja som bola ráno plávať v piatich stupňoch.

Jaroslav Dušek: No. To by som urobil ako prvé. Ja by som ako prvé skúmal, prečo sú všetky zvieratá a tieto bytosti v pohode. Prečo ich vôbec nezaujíma zdraženie elektriny? Prečo vlastne im je jedno, že možno nepotečie plynovodom plyn. Ako je možné, že je tu planéta plná bytostí, ktorých je vo výsledku oveľa viac ako nás, ktorým je to srdečne jedno. To, čo my tvoríme ako obrovský problém a strach, predstava, závislosť na niečom, že niečo… Ako to, že celé generácie pred nami žili bez toho? Ako to, že všetci v pohode prežili? Tí, ktorí prežili, myslím. Ja viem, že niektorí neprežili, viem, že mnohí zomreli, to je jasné. Toto je planéta, kde sa žije v tomto modeli rodenia a umierania. A my sme sa dostali do fázy sveta, kedy v podstate by sme mohli žiť najkrajšie životy, aké sme kedy žili.

Dedo nám rozprával, keď ako deti pracovali v stodole, mlátili cepmi, čo všetko museli zastať, a ako to bolo fakt tvrdé. A hovoril: „Teraz si žijete fakt krásne. Vy to máte dobré.“ A my by sme mohli na tejto planéte žiť veľmi ladný život vo chvíli, keby sme boli schopní spolupráce.

V mojej predstave, ako chápem tento vesmír, má každá situácia, ktorá vzniká, v sebe už obsiahnuté riešenie. A ja len poprosím a dovolím vesmíru, aby mi toto riešenie ukázal.

Martina: S kým?

Jaroslav Dušek: Všetci. Toto je tak založené. Tento prúd života, tento život, tento model existuje ako spolupráca všetkých foriem. To je tak. Akonáhle to začnú skúmať bádatelia, tak skúmajú mikroorganizmy, potom to ide cez hmyz, cez kvety, a teraz to všetko spolupracuje na mnohých rôznych záhadných úrovniach, a vďaka tejto obrovskej spolupráci sa všetky formy života navzájom dopĺňajú – duše lesa. Sú si podporou, obživou navzájom, ako ona pekne píše. A toto všetko funguje.

A uprostred tohto fungujúceho vesmíru je ľudská myseľ, založená na strachu a na ilúzii nedostatku. Jedna z ilúzií, jeden zo strachov, je strach z nedostatku, to máš pocit, ako že je nedostatok plynu, alebo že bude nedostatok neviem čoho. Bude nedostatok niečoho, o čom si myslíš, že bez toho nevieš žiť. A táto celá situácia, ktorá tu je, buď v človeku môže vyvolať beznádej, depresiu – pôjdete k psychiatrovi, bude jesť antidepresíva, alebo sa veľa ľudí samovraždí. To je tiež pre nich riešenie, že jednoducho odídu, pretože už si to nevedia ďalej predstaviť.

Ja si vždy spomeniem na príklad majiteľa siete betonárok v Nemecku, ktorý sa zasamovraždil skokom pod vlak, pretože namiesto stoviek miliárd euro, vďaka chybe na burze, už mal iba desiatku miliárd euro. A tento človek sa zasamovraždil, pretože pre neho to išlo od stovky k desiatke. On bol z pohľadu ostatných ľudí strašne bohatý, tento človek nemal predsa žiadny dôvod na samovraždu, a napriek tomu on to urobil, pretože pre neho to už bola jazda, zjazd dole. Bol to pekelný zjazd.

A tým chcem povedať, že je to vec relatívna. Rozprávaj ľuďom, ktorí prežili koncentračný tábor, o tom, že sa bojíš, že nebude plyn. Dokonca si ešte na Nový rok dovolím žart, čierny humor. Bavil som sa na jednej konferencii s Matejom Mináčom, čo je veselý človek, ktorého niektorí príbuzní prežili koncentrák, niektorí nie. A to zistíš, že skoro vždy títo ľudia prežili vďaka humoru. Že oni vždy prežili vďaka určitému nadhľadu. Že prežili tým, že žili pre ten deň. A oni si tam na tej konferencii na pokračovanie čítali, prosím ťa, román Feuchtwangera o koncentráku, ktorý konkrétne, som zabudol. Oni chceli žiť ďalej, aby vedeli, ako to bude pokračovať, ako je to ďalej, ako to bude. To sú jednoduché, úplne malinké spôsoby, ako udržiavať určitú zvedavosť na život.

Ja ti poviem, prečo som pokojný.

Martina: Ty vždy začneš, keď vidíš, že sa chcem na niečo spýtať.

Jaroslav Dušek: Ja viem, že hovorím zdĺhavo a dlho. Ale hele, prečo som v tých situáciách pokojný: Pretože v mojej predstave, tak, ako si spoluvytváram a chápem tento vesmír, a tento svet, akákoľvek situácia, ktorá vzniká, má v sebe už zároveň obsiahnuté riešenie. To riešenie už tu je. Je hotovo. A môj svet je taký, že pretože viem, že to riešenie tu je, a ja len poprosím, a dovolím vesmíru, aby mi toto riešenie ukázal. Sú to primitívne príklady. Ale keď v tom potom žiješ, tak pochopíš, že tak je realita postavená.

Ja som šiel z tej konferencie pešo na vlak, a mal som nejaké tašky. Mal som toho veľa, ale hovoril som si: „Pôjdem vlakom. Tie tašky unesiem. To nie je problém“. Tak som šiel, a v polovici cesty som si uvedomil, že som tam nechal v nabíjačke modem. Tak som sa vracal, a už mi beží hlavou – tým chcem naznačiť, v akom asi vesmíre sa ja pohybujem – ako idem späť, a hovorím si: „Tak ak som tam nechal modem, tak tam bude niekto, kto ma odvezie do Černošíc. Pretože inak by som sa tam nevracal, to by bola blbosť. Preto ma to tam vracia, aby som…“ Tak toto mi prebehlo hlavou.

A teraz si predstav, že ja tam prídem, a stojí tam na dvore chlapík a hovorí mi: „Nepotrebujete niekam odviezť?“ A ja hovorím „No, potrebujem do Černošíc, ale…“ „No výborne. Ja vás tam vezmem. Ja som s vami chcel niečo prebrať. Viete? Tak aspoň bude čas rozprávať.“ A naozaj tam bol pán s dodávkou, s ktorým som sa rozprával o kruhoch v obilí, a o ďalších veciach. A ja viem, že to tak je.

Martina: A nestane sa ti niekedy, že sa takto vraciaš, a hoci si v tomto svete, v tomto naladení, tak prídeš, a niekto modem našiel, a nikto tam nečaká?

Jaroslav Dušek: Nie.

Martina: Nestane sa ti to už?

Jaroslav Dušek: Neviem o tom, alebo nepamätám si to. Niekde som, a volá mi Iveta, manželka: „Prosím ťa, vybila sa baterka v aute. Nemôžem odísť. Niekto nechal rozsvietené svetielko.“ A ja jej hovorím: „Zostaň v pokoji. Skús zavolať pánovi Červenému do autoservisu, či by si pre tú baterku zdola prišli. A oni pre ňu prídu. Buď ju vymenia, alebo nabijú. Veď on je kúsoček. To dopadne dobre.“ „Ja viem, ale ja som potrebovala odísť, a teraz nemôžem.“ Volám jej za chvíľku, no a čo myslíš – už bol pri aute sused s káblami. Ale sused, ktorého tam bežne nestretávame. Vidíme ho veľmi málo, a práve tam nejako bol, a práve mal nabíjacie káble, tak jej to pripojil, naštartoval auto, a ona odišla. Baterka sa dobila cestou. 

A ja to poznám hlavne z Peru. Kedykoľvek sa v Peru zašmodrchala situácia, to znamená, keď to vyzeralo, že to bude horšie, tak vždy vzniklo niečo lepšie. A ja som sa to naučil, zvykol som si na to. Ja viem, že keď je núdza najvyššia, býva pomoc najbližšia.

VŠETKY PRÍSPEVKY S JAROSLAV DUŠEK

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

Spravodajstvo

V.V.Putin : Nikdy som nechcel niečo, čo by nebolo moje

Nikdy som nechcel niečo, čo by nebolo moje.Keď som sledoval, ako Rusko zomiera, sľúbil som si pred Bohom, že ho ...

Nasledujúci článok

NázorSpravodajstvo

Veľa z toho, čo ste nevedeli o parazitoch – Milan Rafaj

Ich pôsobenie sa prejavuje najmä rôznymi ochoreniami alebo ich prejavmi. Parazity sa do nášho tela dostávajú veľmi ľahko. Ťažšie je ...
FILOZOFIA BYTIA

Lucifer príde ako veľký, múdry, inteligentný humanista a liberál - Max Kašparů: 1. diel

Lucifer príde ako veľký, múdry, inteligentný humanista a liberál – a na melódiu ako krysár za sebou potiahne veľa ľudí ...
FILOZOFIA BYTIA

Budúcnosť slovanskej kultúry - Dr. Emil Páleš

Dr. Emil Páleš, slovenský vedec a predstaviteľ sofiológie, ktorá sa usiluje o syntézu rôznych prameňov poznania (zjavenia, rozumu a zmyslovej ...
FILOZOFIA BYTIA

Bude jedinou možnosťou dôjsť až na samé dno, kde je zase nádej? Zabolí to, ale zrejme to potrebujeme

Od malička nás sprevádzajú príbehy, v ktorých je „DOBRO A ZLO“, no nezostáva len v rozprávkach pre deti, čiernobiele výpovede ...
FILOZOFIA BYTIA

Strácame schopnosť rozoznať zlo a prispôsobujeme svoje konanie šablóne, ktorú nám diktuje mainstream

Zlo i dobro sprevádza ľudstvo od samého začiatku, teda, ako hovoria kresťania „od vyhnania z Raja“. A tomuto fenoménu sa zhusta ...
FILOZOFIA BYTIA

Vytvárajú z nás stádo povoľných, individuálnych idiotov - Peter Staněk 2. diel

Doba vymknutá z kĺbov šalie – ako by sme si navliekli kožu Hamleta, kráľa dánskeho, a chceme kričať, že svet ...
FILOZOFIA BYTIA

Peter Staněk: Časť vedy už nehľadá pravdu, stáva sa sluhom politických elít - 1. diel

Čo všetko prinesie tento rok a čo nám prinesú nasledujúce roky?  Asi ešte nikdy za posledných tridsať rokov, a vôbec ...
FILOZOFIA BYTIA

Sme súčasťou EXPERIMENTu

Pre človeka je ťažké milovať ľudí, ktorí ho nenávidia. A je nesmierne obtiažne odpustiť tým, ktorí mu napľujú do tváre. Rozhodne ...
Aktualizované 5.2. 22:35
FILOZOFIA BYTIA

Je čas začať odznova – Josef Níjo Hrušovský

Zlosť, hnev, nenávisť, odpor… vedú k rakovine. Záchrana existuje. Prebudenie cez Ducha. Musí to byť čistý Duch a aktívne pracovať ...
Aktualizované 5.2. 23:20
FILOZOFIA BYTIA

ZAŽIJEME 3. SVETOVÚ VOJNU?

SLOVA MÚDRÝCH – C .G .JUNG zažil 1. aj 2. svetovú vojnu a prežil temné časy pred ňou aj po ...