Anna Hogenová 1. diel: Dnešná doba sa rada vidí ako slobodná a demokratická, ale nie je

24. decembra 2023

„Strach do života patrí, a jeho prekonávanie prináša človeku istotu, z ktorej potom môže lepšie žiť v ďalšom živote. Čiže tréning, stretávanie – ktoré je vlastne najdôležitejším fenoménom celej filozofie – je nesmierne dôležité a dobré pre život. Je to vlastne základ života, základ kozmického poriadku. A stretnutie je to, z čoho sa rodí pravda,“ hovorí filozofka Anna Hogenová v rozhovore pre program Kupredu do minulosti.

Život je večné riziko, a patrí do neho aj strach. Problémom však je, že sme neustále nastavení na to, čo ešte len príde, a myšlienky na budúcnosť nám nedovoľujú prežívať prítomnosť tak, ako by sme mali. Napríklad pandémia alebo vojna je to, čomu vo filozofii hovoríme ontologická núdza, a s ňou sa musíme naučiť žiť. Smrť je zrazu veľmi blízko, ale na ňu sa človek musí pripravovať od dieťaťa – pripustiť si zánik je očistné – smrť do výchovy a vzdelania jednoducho patrí. Nezľaknite sa toho slova, príprava na smrť sa dva a pol tisíc rokov nazýva starostlivosťou o dušu, čo dnešnému človeku bytostne chýba. Dnešok stavia na prevratných technológiách, svet sa premieňa na veľký počítač, a ľudia sú určení na plnenie povelov. Zo života sa vytráca vrúcnosť a láskavosť. Tak tieto myšlienky zazneli v rôznych odpovediach filozofky a fenomenologičky, profesorky Anny Hogenovej. 

Textový prepis:

Martina: Ešte doplním, že dnes prednášaš na Pedagogickej fakulte a Husitskej teologickej fakulte Univerzity Karlovej, a tiež na Pražskej vysokej škole psychosociálnych štúdií. Za všetky odborné knihy, ktoré si vydala, spomeniem, že si spoluautorkou bestselleru Žiť z vlastného prameňa. Pani profesorka Anna Hogenová, ja som vybrala práve tieto tvoje slová preto, že fenoménom dneška je „strach“, alebo tomu môžeme hovoriť „obavy“, čo je jemnejšie. Hovoríš o tom ty, ako filozofka, hovorí o tom psychológovia, psychiatri, a sami ľudia. Povedz mi: Máme sa navyše k tomu všetkému báť ešte strachu?

Anna Hogenová: To je veľmi pekná otázka. Myslím, že ľudia sa boja strachu, a tak sa ho v sebe snažia potláčať, a väčšinou  povedala by som  aj technologickým spôsobom, to znamená prášky, alkohol, drogy…

Martina: Takže technologicky-chemickým?

Anna Hogenová: Áno. Sú to tieto technológie v oblasti chémie, ktoré sú dostupné. Myslím, že áno, že sa bojíme aj strachu, ktorým sme prežiarení, ak to tak môžem povedať. Už ho máme v sebe ako niečo, čo patrí do našich životov.

Martina: Možno skôr: „Pretemnení strachom“.

Anna Hogenová: Áno. Pretemnení strachom.

Martina: Je strach zlý? Hovorí sa, že stojí za väčšinou slabostí, agresívnosťou, zlými rozhodnutiami.

Anna Hogenová: Ja si nemyslím, že je to takto jednoznačné: Strach do života patrí, a jeho prekonávanie prináša človeku istotu, z ktorej potom môže lepšie žiť v ďalšom živote. Čiže tréning, stretávanie – ktoré je vlastne najdôležitejším fenoménom celej filozofie – je nesmierne dôležité a dobré pre život. Je to vlastne základ života, základ kozmického poriadku. A stretnutie je to, z čoho sa rodí pravda, ktorej sa hovorí „neskrytosť“ a ktorá akoby, z dnešného sveta vymizla, a bola nahradená správnosťou, ktorá je vlastne postupom v čase, a jednotlivé časti tohto procesu sú za sebou idúce práve v tej správnosti – a to sa stalo pravdou. Ale toto pravda nie je, toto je len technologický pohľad na pravdu. A pretože pravda vlastne v živote nie je pociťovaná ako niečo, s čím sa človek môže stotožniť, tak preto má vždy strach: A zo strachu ľudia klamú, zo strachu ľudia robia veľmi nepekné veci, ktoré by inak nerobili. Keby mali naozaj ľudia v spoločnosti pocit, že tu je spravodlivosť, že tu je pravda ako neskrytosť, ktorá vzchádza z veci samej, tak by tento temný strach, o ktorom si mi krásne na začiatku povedala, v sebe nenosili.

Dnešná doba sa rada vidí ako slobodná a demokratická, ale nie je. Je to doba zákazov, príkazov, pravidiel, a z toho pochádzajúceho strachu.

Martina: Môžem z toho odvodiť, že existuje dobrý a zlý strach? Niečo ako dobrý a zlý cholesterol?

Anna Hogenová: V podstate áno. My teda máme vo filozofii strach z toho, čo poznáme vopred – ten nie je najhorší, to je možno dobrý cholesterol. Ale strach z toho, čo nemá meno, čo sa nedá predstaviť, čo tu ale nejakým spôsobom je, ktorý tiež nevieme pomenovať – ​​tak to je to, čo človeka ničí, čo mu prináša choroby, čo ho naozaj likviduje. To je ten druhý strach – Nemci tomu hovoria „die Furcht“ – a ten je oveľa horší, a je veľmi nebezpečný. Ten tu ale práve je.

Martina: Myslím, že jedna z vecí, ktorá v nás vzbudzuje veľký strach, je neistota.

Anna Hogenová: Áno.

Martina: A my by sme chceli mať všetko isté.

Anna Hogenová: Áno.

Martina: Prečo sme sa zrazu začali báť neistoty, bez ktorej nemôžeme spoznať, čo to je istota?

Anna Hogenová: Veľmi správne, krásne povedané a pochopené. Istota, to je orthotes, to je pravda ako správnosť postupu, ktorý je procesom vyplňujúcim našu každodennosť – človek má strach, že urobí niekde na ceste chybu. A pretože sme uvrhovaní do situácií, ktoré sa nedajú vopred poznať, tak chybu môže urobiť každý z nás, a to veľmi ľahko. A to je tiež to, čo človeku neprináša žiadnu istotu.

Jedna vec je veľmi dôležitá: Že pravda, ako istota, to je správnosť. A ja si vždy spomeniem na to, čo píšu veľkí filozofi o rozdiele medzi starou aténskou dobou, a potom rímanstvom, ktorého sme vlastne, povedala by som, duchovnými deťmi. A na začiatku hovoria toto: Bohovia starého Grécka nedávali príkazy – dávali pokyny. Zeus v jednom okamihu bleskom ožiaril svet v neskrytosti, a tí, ktorí boli predpripravení – mali v sebe otázky – zazreli neskrytú pravdu, a potom si ju preniesli do svojich vlastných životov. Ale neboli tam príkazy, neboli tam povely.

Ale Rimania prichádzali iba s povelmi. Tam bohovia, ktorí boli prevzatí od Grékov, z Atén, už dávajú ľuďom rozkazy. A preto hovoríme o rímanstve ako o dobe, ktorá sa nazýva „imperiálne falére“. Slovo „imperiálne“ je odvodené od „imperatívu“, čo je vlastne rozkaz, príkaz, a „falére“ je ľstivosť. Príkazy sa robia tak, že vlastne v sebe vopred nesú to, že niektorí ľudia sa dostanú k pádu, niektorí sa dostanú nahor. A toto je dnešná doba, ktorá je dnešnými mysliteľmi hodnotená ako obdobie strachu, ktoré prichádzajú z povelov. A povely sú súčasťou toho, o čom sme si tu už veľakrát hovorili: To je ten „gestellt“, to sú systémy a štruktúry, ktoré sú vopred vypočítané do budúcnosti. Čiže, k nám neprichádza budúcnosť sama od seba tak, ako by mala, ale my ju máme vopred naplánovanú.

Martina: My sme rímsky systém veľmi rozpracovali.

Anna Hogenová: Výborne.

Martina: Pretože už v súčasnej dobe vlastne ideme iba podľa scenárov, podľa štruktúrovaných scenárov bez otázok, a bez možnosti mýliť sa.

Anna Hogenová: Výborne. Tak takto presne to je. Takto je dnešná doba, ktorá sa tak rada vidí ako demokratická a slobodná – ale nie je.

Človek dnes nemôže viesť rozhovor sám so sebou, starať sa o svoju dušu, myslieť na Boha, alebo bytie, pretože neustále žije v strachu z porušenia nariadenia, je na úteku a nemá čas.

Martina: A prečo na to naskakujeme?

Anna Hogenová: Nemôžeme nenaskakovať. Pretože keď trošku človek premýšľa o dejinách myslenia, mysleného, ​​tak dorazí až do tej nevyhnutnosti, v ktorej je novovek založený práve na potrebe istoty. A istota, ktorej sa hovorí „certitudo“, sa najlepšie získava matematikou. To je to myslenie, z ktorého potom vznikli dnešné technológie, technologický svet. Lenže človek nie je žiadny stroj, ktorý by sa dal takto vypočítavať, ale má v sebe aj niečo navyše, a môže svet prírody, ktorý je riadený matematickými, fyzikálnymi, a prírodovednými zákonmi, môže transcendovať do sveta, kde môže myslieť také veci, ako je „Boh“ alebo „bytie“, a to už sa nedá matematikou a logickým myslením založiť tak, aby bol človek v tomto myslení celý. V technologickom myslení je človek iba z polovice, a potrebuje ešte transcendenciu, ktorá je založená na možnosti človeka mať reč, pretože rečou sa dostávame za horizont prírodného sveta, riadeného prírodnými a matematickými zákonmi. Reč je domom bytia, ktorú človek potrebuje na to, aby bol celý. On nie je celý. Je v tomto svete, kde nám povely neustále pršia na hlavu, a my ich musíme stále vykonávať, a teraz je tu množstvo inštitúcií, ktoré to kontrolujú. Tak tam nie sme celí.

Martina: Len aby som si to prehovorila: Ty hovoríš, že človek je v súčasnej dobe zainteresovaný len z polovice, pretože preberá veci?

Anna Hogenová: Áno.

Martina: Pretože ich neskúma, neštuduje? Preberá direktívy, nariadenia, pokyny, zákony, vyhlášky?

Anna Hogenová: Áno, presne tak to je.

Martina: A pravdy, zvestované pravdy.

Anna Hogenová: Áno, zvestované pravdy. Presne tak.

Martina: To znamená, že chýba osobná analýza, osobný zážitok, osobná diskusia so sebou samým?

Anna Hogenová: Áno. A tomu sa hovorí práve starosť o dušu. To je práve „Epimelea peri tés psychés“ a to je to, čo Patočka vo svojich troch knihách, ktoré sa volajú „Starostlivosť o dušu“ považoval za základ ľudskosti – rozhovor so sebou samým, ktorý by bol nielen uberajúci z mnohosti do jednoduchosti, ale ktorý by bol aj uvlastnený. To znamená, že človek žije z vlastného prameňa, a nie z podsunutých imperatívov, ktoré majú napríklad podobu iba asertivity, alebo šikovného marketingu, ktorý vydáva rozkazy tak, že človek ani nechápe, že to sú rozkazy, a berie to ako samozrejmosť, a podľa toho sa chová.

Martina: Rozhovor so sebou samým, myslím, ale mnohokrát zamieňame s kruhom „sansáry“, ako hovorili budhisti. Alebo starí kresťanskí myslitelia tomu hovoria „vír myšlienok“.

Anna Hogenová: Áno.

Martina: Ako by teda mal prebiehať plodný a pravdivý rozhovor so sebou samým? Pretože ja myslím, že môžeme stretávať na ulici mnoho ľudí, ktorí sa so sebou aj rozprávajú, a je vidieť, že sú úplne mimo a že idú stále, večne: „A on mi povedal… A ja som mu na to povedal… A ona mi hovorila… A ja už si to nabudúce nenechám páčiť.“ A toto je tiež rozhovor sám so sebou? Toto je vír myšlienok?

Anna Hogenová: Nie, to je vír myšlienok. To je blúdenie. Súčasní ľudia sú najčastejšie bludičkami – a vlastne idú z jednej obstaravačky do druhej. A čo im chýba? Celok. Čiže pravý rozhovor je práve stretnutie, ktoré má podobu rozhovoru, ktorý nám bol ako príklad uvedený Sokratom, keď hovoril s ľuďmi na agóre pod Areopágom v starých Aténach. Toto stretnutie je vlastne uvedenie do obrovského napätia dvoch pólov – a v tom napätí musí pretrvávať – ​​kde lietajú iskry, ako sa krásne stretajú posudky. A tí, čo stáli okolo a počúvali to – a medzi nimi bol Platón – práve z týchto stretávaní chytali to, čo je jednoduchou podstatou, ktorá sa z toho všetkého rodí – v tomto stretávaní.

Človek v technologickom svete sa nemôže rodiť zo stretnutia podstaty – ktoré sú jednoduché a ktoré mieria k celku – pretože je neustále bombardovaný tým, čo už mal urobiť včera, takže má stále pocit viny, stále niečo doháňa. Čiže nemôže viesť so sebou rozhovor, ktorý je starostlivosťou o dušu, ktorá sa volá „epimélea“ – už dva a pol tisíc rokov. On na to v podstate nemá čas, je stále na úteku.

V rozhovore sama so sebou musíme k sebe pustiť besov a besíkov. Nesmieme si nahovárať, že stačí myslieť pozitívne. To je klamanie. Vôľou sa k pravde nemožno dostať. Musíme k sebe pustiť to, čo nás ohrozuje – a toho sa človek bojí.

Martina: To znamená, že najprv musí takzvane čiastočne vyprázdniť myseľ, alebo upokojiť myšlienky. Vyprázdniť myseľ, nemyslieť na nič, nejde – neviem, možno by ma dalajláma opravil – ale je to asi veľmi ťažké. A potom musí naplniť svoju myseľ vnútorným rozhovorom, kedy sa ponára sám do seba?

Anna Hogenová: Tento rozhovor je niečo, čo by človek mal so sebou vykonávať čo najčastejšie. Čo najčastejšie. Znamená to, že k sebe pustím – ako to vždy hovorím jednoducho, až trošku ubližujem tomu stretnutiu – hovorím: Musí k sebe pustiť besov a besíkov. Nesmie si nahovárať napríklad, že musíš myslieť pozitívne – to je klamanie. Vôľou sa človek k pravde nemôže dostať. Musí k sebe pustiť to, čo je ohrozujúce – a toho sa dnešný človek bojí. A to je práve základná podmienka rozhovoru so sebou samým.

Martina: A to znamená hľadať otázky, neuspokojovať sa s odpoveďami, pracovať so strachom. Lenže ak by som ešte mohla povedať ďalší jav, ktorý súčasnú dobu napĺňa, tak je to lož, pretože lož je – môžeme alibisticky povedať – okolo nás okolo, ale zároveň je v každom z nás, pretože mať ilúzie sám o sebe je tak sladké. A preto nie je možné viesť vnútorný dialóg, vnútorný rozhovor, pokiaľ nie som ochotný klamstvu, ktoré o sebe mám, predstavy svojho vlastného dobra, ušľachtilosti, práva – schopný rozbiť.

Anna Hogenová: Presne tak.

Martina: Ale to sa nikde neučí.

Anna Hogenová: To sa nikde neučí. Čo je zaujímavé, že toto nejako ľudia, aspoň ako ich vidím okolo seba, v prvej aproximácii pochopili, a preto treba chodia na týždeň do tmy, alebo lezú po skalách, jazdia do vysokých hôr, do Himalájí, a tak ďalej, aby sa mohli stretnúť s tým, čo je úplne na ich dne, a čo je prameň, z ktorého ich život tečie. A ten treba poznať. Čiže myslím, že na to ľudia už často sami prichádzajú, že tieto stretnutia – to totiž nie je obyčajná hádka, alebo obyčajný boj, ako si to dneska často myslia novinári – stretnutia, to je pretrvávanie v napätí, ktoré vzniká z prežívanej otázky, ktorá je veľkým problémom. A v tomto probléme my musíme vlastne zotrvávať. My ho nemôžeme počas noci vyriešiť, a ráno byť zase úplne čistí. Musíme daný problém v sebe koľkokrát nosiť ako dieťa, ktoré musí byť deväť mesiacov v brušku pri mamičke. Čiže vedieť pretrvávať v nedoriešenosti – to je dnes najväčší problém u ľudí. Oni chcú mať čistú hlavu už zajtra.

Martina: Ty si ako Churchill. Ponúkaš krv, pot a slzy.

Anna Hogenová: Áno, tak to je. Iný život nie je.

Martina: To sa potom nedivím, že mnohí pri tejto predstave siahnu po jednoduchších riešeniach, a plašia smrť všetkými vonkajšími pôžitkami, zábavami, a falošnými predstavami o sebe.

Anna Hogenová: Ale to je život v klamstve, ktorý je založený imperiálnym falérom. Imperiálna faléra, to nie je len, povedala by som, v obyčajných životoch jednotlivých ľudí, ale to je v politike, vo vzdelávaní, to je dnes v kultúre. A dokonca sa hovorí, že to je to, čo je podstatné – táto faloš. Tá sa totiž niekedy nedá spoznať hneď, ale až za veľmi dlho. Aj keď sa napríklad snažíme vždy toto stretnutie k sebe púšťať, a prežívať to podstatným spôsobom, tak niekedy toto falére spoznáme až za veľmi dlho. Čiže, medzi tým sa mýlime. A nemôžeme sa nemýliť, pretože sme len ľudia. Čiže toto je tiež potrebné vedieť.

Martina: Ty hovoríš, že kto si myslí, že sa nemýli, tak sa dopúšťa najväčšieho omylu, a nedá sa s ním vlastne veľmi pracovať?

Anna Hogenová: Nedá. Presne toto je to, čo som chcela povedať.

Martina: Chcela som sa len opýtať, či – keď si hovorila, že je to všadeprítomné: lož a ​​hra – existuje nejaká oblasť v našom živote, kde to ešte nie je, kam sa môžeme skúsiť utekať a hľadať, merať, a hovoriť si: „ Tak, tu to asi nie je. A v tejto oblasti sa cítim takto, tak si dám pozor na to – až si večer pustím správy, alebo pôjdem na nejaký aktivistický film – čo to tam so mnou robí, a budem mať porovnanie?“ Mám niekde vo vonkajšku možnosť toto porovnanie nájsť?

Anna Hogenová: Vo vonkajšej časti veľmi ťažko. Človek potrebuje cítiť – ako si to čítala na začiatku – že je tou chvíľou, situáciou, prijatý. A to sa deje vo vrúcnosti, a toto je domov. Keď sa tento domov podarí. Ale aj v dnešnej dobe sa domov stáva niečím, čo je iba zvláštnou rodinou, ktorá má zabezpečiť iba vonkajšie veci. A dôkazom toho je potrebný počet samovrážd detí.

Teraz som napríklad počula o samovražde žiaka siedmej triedy u jednej mojej kolegyne – nikto nevie prečo. Takže tieto dôkazy nám prinášajú možnú pochybnosť o domove, či je domov pre tie deti taký, aký by mal byť. My samozrejme v každej fáze nášho života potrebujeme prijatie – teda tam, kde môžeme byť sami sebou a nemusíme sa ničoho obávať, tam, kde môžeme byť tým, čím nemôžeme nebyť. A také jednoduché to je. A napriek tomu to v tom živote strašne chýba.

Spoločnosť je rozbitá na časti, ktoré nemožno zložiť späť: Deti proti rodičom, rodičia proti deťom, mladí proti starým, ženy proti mužom, rodina je len biologická a ekonomická, a môže byť tvorená kýmkoľvek.

Martina: Ty si teraz vyslovila predpoklad, že mnohé deti už nenachádzajú pocit pokoja ani vo svojich rodinách. Máš otázku na to, prečo? Nehovorím odpoveď, pretože hovoríš, že každý jav sám o sebe je odpoveďou na nevypovedanú otázku, alebo na otázku, ktorá nezaznie. Máš otázku na to, prečo je spochybňovaná rodina, jej úloha? Prečo je spochybňovaná úloha mamy a otca? Prečo je spochybňovaná úloha rodiny, rodu ako takého? Prečo je všetko zrelativizované na to, že: „Tak hlavne, keď si tí ľudia vyhovujú“, av lepšom prípade, „keď sa majú takzvane radi“? Máš na to otázku?

Anna Hogenová: Tak toto je naozaj fantastická otázka. To Verstreuung , ako tomu hovoria Nemci, to je rozsypanie celku do množstva malých kúskov, ktoré sa potom ťažko dajú späť do prapôvodného celku. A to sa deje v myslení, to nachádzam všade, toto rozsypanie celkov, kde sa potom každá čiastočka stáva samostatnou vedeckou disciplínou, ktorá je veľmi starostlivo skúmaná, čo je u nás to meranie. A potom sú z toho docentúry a profesúry, ale celok chýba. To je práve ten problém, ktorý sa nevidí, a preto ono „divide et impera“, to je niečo také múdre.

Martina: Rozdeľ a panuj?

Anna Hogenová: Áno. Malomyseľnosť človeka, ktorá vzniká z intencie na rozsypávanie celkov na drobné čiastočky, ktoré sa samy stávajú niečím hrozne hodnotným, a potom celok skrývajú. To je strašný problém, a nič sa s tým nedeje. Ja mám strach: Deti stoja proti rodičom, rodičia proti deťom, mladí proti starým, ženy proti mužom, rodina je niečo, čo je len biologické a ekonomické – môže byť tvorená akokoľvek, čímkoľvek. Staré dejiny sa neučia. Učí sa iba história, ktorá je znalosťou hodnotených udalostí zo súčasného hľadiska.

Martina: Časová priamka videná dnešnými očami.

Anna Hogenová: Áno. Časovosť, ktorá sa chápe ako život, je namierená iba jednosmerne do budúcnosti, a chýbajú nám počiatky, ktoré sa musia – aby bol človek celý – v duši, znova prvýkrát a naposledy, zrodiť. To je napríklad začiatok češstva, moravanstva, toho, čo na Slovensku je začiatkom. Tieto veci sa musia vždy znova, prvýkrát, a naposledy, zrodiť, aby bol človek vo svojej duši celý, aby nebol len technologickou polovicou. A to sa dnes v tomto globálnom svete takmer zakazuje. Takže dejiny… Niekedy, keď počujem orálnu históriu, ktorá ani nemá dištanciu k tomu, čo je jej podstatou – pretože tam nie je čas, v ktorom je pretrvávanie v neurčitosti. V neurčitosti musí historik vlastne dozrieť k tomu, čo je jednoduchou podstatou. Tá tam chýba, tento čas tam nie je.

Martina: Čiže vykladáme históriu z pozície toho, že vieme, že Hitler prehral, ​​ale vôbec nie sme schopní reagovať na situácie, keď to nebolo vôbec jasné.

Anna Hogenová: My vlastne chceme mať iba istotu. A teraz ešte istota patrí budúcnosti, takže to, čo robíme v prítomnosti, je vlastne príprava na budúcnosť, ktorá je väčšinou potom iná, než si myslíme. Človek nežije celú temporálnu časovosť, ktorá má v sebe podstatnú minulosť, čo sú počiatky, ktoré sa nám predstavujú ako sviatky – takže sú svojím spôsobom posvätné. Potom je prítomnosť, do ktorej by počiatky mali vstúpiť tým, že sa znovuzrodia prvýkrát a naposledy, a až potom, keď je prítomnosť obohatená o to, čo sú počiatky, tak sa vytvára rozvrh do budúcnosti. Ale my máme rozvrh do budúcnosti vopred naplánovaný, vypočítaný myslením more geometrico.

Martina: My teda nenecháme vesmír pracovať.

Anna Hogenová: Kdeže, ani náhodou.

Martina: Duša tu vlastne ani nie je. Vari ju niekto niekedy videl?

Anna Hogenová: No, práve. Presne toto je ono. Takže človek je vlastne takou bludičkou, ktorá život tak nejako prežíva od jedného rauša k druhému, od jedného víkendu, kedy sa môže vyspať, k druhému, a chýba mu hlboké porozumenie sebe samému, ktoré potom umožňuje aj pochopiť svet okolo seba.

VŠETKY PRÍSPEVKY S ANNA HOGENOVÁ

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

NÁZOR

Vianočný príhovor Štefana Harabina

mier dôstojnosť pre Slovensko rodina právo a spravodlivosť    pre každého chlieb Slovenky a Slováci, milí priatelia áno, chlieb náš každodenný daj nám ...

Nasledujúci článok

PopradSpravodajstvoVeľká LomnicaVysoké Tatry

Električka

V decembri pred 115 rokmi začala z Popradu do Starého Smokovca premávať električka Starý Smokovec dostal ako posledný z troch ...
FILOZOFIA BYTIA

Kryštály, kryštálová mriežka Zeme, kryštálová sieť Čiech a Moravy - Hana Sar Blochová

Hana Sar Blochová: Kryštály, kryštálová mriežka Zeme, kryštálová sieť Čiech a Moravy v rozhovore na TV Klenoty života 💜 Kryštály ...
FILOZOFIA BYTIA

Anna Hogenová: 💥 ODKAZ po ATENTÁTE? Ako to ustáť?

Anna Hogenová a jej netradičný pohľad z hĺbky duše / & odpovede💥 Zaujímavý pohľad českej poprednej filozofky a fenomenologičky na ...
FILOZOFIA BYTIA

Klamstvá v každodennom živote...​

Prieskum medzi 316 obchodnými a marketingovými manažérmi, ktorý uskutočnil časopis Sales and Marketing Management, ukázal, že „45 % manažérov počulo ...
FILOZOFIA BYTIA

Rodná cesta - Žiarislav

Žiarislav o duchovne, o vedomeckom vývoji v spoločnosti, o tajoch vedomectva, o lesnom období, o menách vedomých Slovanských, duchovných a ...
FILOZOFIA BYTIA

Emil Páleš: Zanikne západ? Znaky zániku civilizácie vykazujeme takmer všetky

Poučenie z histórie Kde sa ako civilizácia nachádzame? Smerujeme k zániku? Ak áno, ako si ten zánik predstaviť? Ako vznikali ...
FILOZOFIA BYTIA

Hana Sar Blochová: THOVT a tajomstvo jeho misie na Zemi

Thovt a Maat ako hviezdni kurátori prinášajú na Zem projekt duchovného vzostupu pre ľudstvo. S Hanou Sar Blochovou sa pozrieme ...
FILOZOFIA BYTIA

BÁSNENIE V KORUNE STROMU ŽIVOTA

Foto: Matúš Plecho Prof. Anna Hogenová „Jsoucnaři vidí bytí jen v jsoucnech, ale i ta jsoucna, a, mimochodem,i člověk jím ...
FILOZOFIA BYTIA

Súboj SVETOVÝCH ELÍT s OBČANMI - "Caesarizmus superbohatých"

PETR ROBEJŠEK: Ako prebieha súboj elít s občanmi, prečo ten nepokoj v Európe a protesty poľnohospodárov a prečo Green Deal ...
FILOZOFIA BYTIA

Rozjímanie o živote s múdrymi ženami Annou Hogenovou a Clarou Lewitovou - Duše K

Pútavé rozprávanie Jaroslava Duška a jeho hostí Anny Hogenovej a Clary Lewitovej + beseda s divákmi Koncept telesnosti – Karteziánsky ...
FILOZOFIA BYTIA

Anna Hogenová: Pravda, Príroda, Láska, Filozofia

S filozofkou a fenomenologičkou Annou Hogenovou o vrtkavosti pravdy, koncepte vojny, ľudskej morálke, vzťahu človeka k prírode a v neposlednom ...