Komu a čomu vlastne slúžia reformy?

Keď v dnešnej dobe poču­jem slovo reforma, začínam uvažovať nad tým, čo vôbec toto slovo znamená a čo si pod ním mám predstaviť. Reformujeme všetko okolo nás. Reformovali sme vraj kolaborujúci socialistický systém, kapitalistický systém v Grécku, v arabských a af­rických štátoch, štátoch juž­nej Ameriky, reformujeme priemysel, poľnohospodárst-vo, zdravotníctvo, školstvo, reformujeme dane a odvo­dy… jednoducho všetko. Po 25-tich rokoch reforiem už len apaticky čakáme na ich výsledok a… nič. Okrem hrô­zy, ktorá na nás pri každej zmienke o akejkoľvek refor­me ide, totiž žiadne pozitív­ne výsledky nevidíme. Ale bezhlavo reformujeme ďalej.

Dá sa ešte v dnešnej skorumpovanej dobe bez dodržiavania akýchkoľvek morálnych princípov, kde sa všetci svetoví lídri hrajú na novovekých bohov, ešte vô­bec niečo reformovať? Kaž­dému z nich totiž z očných jamôk vypadávajú iba doláre a tečie krv.

Načo vlastne sú všetky re­formy, keď sa pomaly celý svet topí v dlhoch, v krvi a na každom kontinente rinčia zbrane? To je výsledok dlho­dobých reforiem a ani jeden z týchto svetových lídrov a menších lídrikov, ako sú aj naši analolezci, totiž ne­pozerá na človeka. Pre nich je človek úplná zbytočnosť, ktorá či žije alebo nie, nie je podstatná. Vďaka všetkým reformám sa čoraz viac oby­vateľov tejto planéty ocitá v chudobe, v biede, na svete máme čoraz viac analfabetov a ľudia zomierajú na banálne choroby. A pritom zo všet­kých strán počúvame, ako chcú naši demokraticky zvo­lení zástupcovia pre nás len to najlepšie.

Tak čo, načo a prečo vlast­ne reformujeme, keď v podstate nikto na svete nevie jas­ne formulovať, čo vlastne chceme týmito reformami dosiahnuť? Jediným výsled­kom reforiem ostatného sto­ročia je len rozdúchavanie náboženskej a rasovej nená­visti, zabíjanie, ničenie pla­néty, bohapusté rozkrádanie, zbedačovanie biednych a bo­hatnutie najbohatších.

Komu a čomu teda vlast­ne slúžia reformy? Za čím sa ženieme, za akou chimé­rou? Veď s každou reformou sa väčšine ľudí žije horšie! Za lepším životom? A čo je vlastne lepší život? Tá neustála naháňačka za majetka­mi a peniazmi? Veď my sme už dávno zabudli žiť. My už nežijeme, iba prežívame, ži­voríme a ženieme sa za nie­čím, čo neexistuje. Snáď iba v chorých hlavách svetových lídrov, pretože žiaden nor­málny človek nemôže hnať ľudstvo do záhuby takým tempom, ako to robia práve oni.

Človek už nepočuje nič iné, len ako musíme šetriť, prepúšťať, robiť viac a dlhšie, zvyšovať produktivitu a na druhej strane do kontajnerov vyhadzujeme nadproduk­ciu, hoci chudoba vo svete narastá. V najchudobnejších krajinách sveta, ale už aj vša­de okolo nás, nadnárodné korporácie skupujú firmy, pôdu a vyháňajú z nej mi­lióny ľudí, ktorým vzali ob­živu a vôbec ich nezaujíma, ako prežijú. Je im to jedno, hlavne že oni žijú v prepychu a na ich účtoch pribúdajú miliardy na úkor tých, kto­rých okrádajú o súčasnosť i o budúcnosť.

Nuž teda, ako vlastne profitujeme z reforiem, ktorými sme rozvrátili život v takmer každej krajine?

Pozrime sa len na Sloven­sko. Všetky reformy sú spo­jené s 25-ročným uťahova­ním si opaskov väčšiny oby­vateľov a našim politickým vodcom to vôbec neprekáža, oni majú dosť v porovnaní s tými, ktorí vytvárajú hod­noty. Veď Slovák sa bez rep­tania zmieri s každou refor­mou a nechá na sebe aj drevo rúbať. Žiadne štrajky, žiadne demonštrácie a už dávno sme sa zmierili so žobrák­mi, bezdomovcami, neza­mestnanosťou, minimálnymi mzdami, sociálnymi samo­vraždami, brutálnymi vraž­dami a stúpajúcou krimina­litou, upadajúcim školstvom a zdravotníctvom, ktoré sme vrátili o sto rokov dozadu. Všetky reformy si odskáču tí, ktorí nemôžu za zrefor­movaný (čítaj rozkradnutý) štát, ktorý nemá peniaze na nič. Pritom každý štát má zabezpečiť nadstavbu z daní, ktoré ale u nás nemá kto pla­tiť, pretože firmy len živoria, nie žijú. Tzv. eurofondy sú už iba rozvojovou pomocou, pretože bez nich nie sme schopní postaviť meter cesty, most cez rieku, kúpiť akýkoľ­vek prístroj do nemocnice, či obyčajnú interaktívnu ta­buľu do školy. Dokonca nie sme schopní ani len tie eu­rofondy vyčerpať, lebo naši mocní sa nevedia dohodnúť, kto si z nich koľko ukradne. Ešte aj tých pár slovenských firiem a živnostníkov ničia len preto, že práve najbohat­šie nadnárodné korporácie a cudzí investori musia do­stať daňové úľavy a finančné stimuly, aby nám vôbec dali nejakú prácu – za pár šupov. Keby platili zamestnancov v domovských štátoch tak, ako ich platia u nás a ešte by cudzím spoločnostiam rozdávali ich ťažko zarobe­né peniaze, už dávno by ich vyhnali z vlastného štátu. Pretože žiadnej spoločnosti na svete reformy nepomôžu, keď je jej existencia založená na vykorisťovaní, okrádaní, klamstvách, korupcii, podvo­doch a zabezpečení vysokej životnej úrovne v pár štátoch napríklad aj Európy na úkor všetkých ostatných. V takejto spoločnosti už jednoducho niet čo a ako reformovať.

Celé roky počúvame, aký bol systém v socialistickom zriadení neudržateľný. A ten, ktorý ho vystriedal je udr­žateľný? Nebyť východných trhov, ktoré aspoň zčasti nahradili vyrabované kolo­nizované štáty, už dávno by sa rozsypal aj kapitalistický systém, pretože ten v súčas­nosti už nemá veľa možností žiť na úkor iných, lebo iní sa už pomaly „minuli“ a dnes v státisícoch zaplavujú Euró­pu. Doma ich totiž už nemá čo uživiť, pretože im ukrad­li všetko, čo mali – vlastné hodnoty, vlastnú kultúru, život a ich vlastnú budúc­nosť. Pritom títo ľudia nikdy netúžili po hodnotách, ktoré im chce ktosi nanútiť a kto­ré reprezentuje iba honba za peniazmi, majetkami, zvrh­losťami, bezuzdným vražde­ním psychicky narušenými lídrami, pre ktorých ľudský život nemá žiadnu cenu.

Ľ. Rešovská