Pyramída moci: Technokracia alebo ako elity chcú ovládnuť svet pomocou technológií (13. časť)
Ďalší diel Pyramídy moci sa zameriava na filozofiu zvanú „technokracia”, ktorá už takmer 100 rokov riadi myslenie veľkej časti vládnucej triedy v našom svete. Nahliadneme do zákulisia toho, ako elity chcú pomocou technológií riadiť svet a čo sa skutočne skrýva za technokraciou ako myšlienkou.
↓ Video v origináli s českými titulkami ↓
↓ Video so slovenským dabingom ↓
Sledujte tiež na: Odysee / Rumble / Substack / Bitchute
Originál videa publikovaný TU : 24. novembra 2022
Ostatné diely série Pyramída moci:
Pyramída moci (1. časť): Pravda o vzdelávacom systéme
Pyramída moci (2. časť): Mainstreamové médiá
Pyramída moci (3. časť): Big Tech – veľké technologické spoločnosti a ich vplyv na spoločnosť
Pyramída moci (4. časť): Hollywoodsky vojensko-priemyselný komplex
Pyramída moci (6. časť): Ropná oligarchia & Veľká ropa
Pyramída moci (7. časť): Farmaceutická lobby a zdravotnícky kartel
Pyramída moci (8. časť): Potraviny ako zbraň
Pyramída moci (9. časť): Väzensko-priemyselný komplex
Pyramída moci (10. časť): Ako neziskové organizácie ovládajú svet a politiku v mene tajných spolkov
Pyramída moci (11. časť): Bankový kartel & budúcnosť peňazí
Pyramída moci (12. časť): Zločiny tajných služieb po celom svete
Prepis 13. časti:
Doteraz sme sa sústredili na jednotlivcov a inštitúcie, ktoré tvoria pyramídu moci. Ako sa blížime k vrcholu pyramídy a približujeme sa k otázke, kto na vrchole pyramídy stojí, musíme najskôr preskúmať filozofiu, ktorá zrejme riadi konanie vnútorného kruhu. V priebehu rokov sa bádatelia zaoberajúci sa vládnucou triedou obvykle delili do jednej z troch kategórií. Tí, ktorí veria, že vodiacou filozofiou je komunizmus, tí, ktorí veria, že je to fašistická ideológia poháňajúca psychopaty na vrchole, a tí, ktorí vidia najväčšie nebezpečenstvo v nacionalistických autoritároch. Nie je ťažké pochopiť, prečo niektorí veria, že hrozbou je komunizmus, fašizmus alebo dokonca nacionalizmus. História nám ukazuje násilie, zradu, tyraniu, vraždy a hladomor, ktoré priniesla ruská boľševická revolúcia a ďalšie komunistické revolúcie inšpirované boľševikmi.
Videli sme aj násilie a smrť, ktoré priniesli Hitlerovi nacisti a Mussoliniho fašisti. A história nám tiež ukázala, že tyrani využijú zásterku tradicionalizmu a národnej identity na presadenie svojich cieľov, ako v prípade Frankovej diktatúry v Španielsku. Všetky tieto historické udalosti si zaslúžia bližšie preskúmanie, zatiaľ je však dôležité pochopiť, že zatiaľ čo niektorí bádatelia upadajú do tejto dichotómie komunizmu verzus fašizmu, existujú aj takí, ktorí sa domnievajú, že tento úzky pohľad míňa cieľ, pokiaľ ide o skutočnú filozofiu, ktorá riadi ozajstnú vládu. Ak sa nemáme obávať pravicového nacionalizmu ani ľavicového komunizmu, aká je teda skutočná filozofia, na ktorej spočívajú činy vládnucej triedy? Porozumenie historickej technokracii.
Na začiatku 20. storočia sa začalo rozvíjať hnutie okolo politickej teórie známej ako technokracia, systému, v ktorom je riadenie vlád zverené technickým odborníkom a ktorý často zahŕňa riešenia zamerané na technológie. Prví zástancovia technokracie tvrdili, že tento koncept povedie k lepšiemu hospodáreniu so zdrojmi ak ochrane planéty. Tento systém správy v rukách technologických odborníkov a ich technológií by však so sebou priniesol aj stratu súkromia, centralizáciu moci a riadenie všetkého ľudského správania.
Na začiatku 30. rokov, kedy sa obyvateľstvo USA stretávalo s Veľkou hospodárskou krízou, začalo mnoho výskumníkov a filozofov hľadať alternatívne pohľady na spoločnosť. Technokracia bola jednou z týchto alternatív. Kniha Technokracie a americký sen opisuje počiatky tohto hnutia nasledovne. „Jednu z prvých prijateľných alternatív ponúkla skupina technikov a sociálnych inžinierov, ktorí na Kolumbijskej univerzite založili Výbor pre technokraciu.
Ústredným bodom ich analýzy bol paradox spoločnosti, ktorá sa stala obeťou hojnosti. Veda, inžinierstvo a technológie mali potenciál na uskutočnenie materiálnej utópie, ale podľa technokratov spôsobila Veľkú hospodársku krízu práve neschopnosť Ameriky prispôsobiť sa požiadavkám modernej technológie. Technológie, tvrdili, vyžadovala úplnú reorientáciu výroby a distribúcie podľa vedeckých a inžinierskych zásad.”
Výskumník Patrick Wood bol jedným z prvých, kto si všimol význam historického hnutia technokracie. Wood spolupracoval s Anthonym C. Suttonom, slávnym ekonómom, profesorom a spisovateľom. Sám Sutton napísal rad kníh vysvetľujúcich prepojenie mocných ľudí a tajných spoločností. Na konci 70. rokov Woods a Sutton spoločne napísali dva zväzky knihy „Trilaterals Over Washington“, zamerané na vtedy novú organizáciu, Trilaterálnu komisiu. Práve štúdie Patricka Wooda o Trilaterálnej komisii viedli k jeho pochopeniu historickej technokracie.
Ide o systém, ktorý vznikol už v roku 1930 na Kolumbijskej univerzite, vtedajšom centre progresivizmu v Amerike, v najhoršej fáze krízy. A skupina inžinierov a vedcov sa rozhodla, že to dokážu lepšie, a že vytvoria nový ekonomický systém, ktorý nahradí kapitalizmus a trhovú ekonomiku. Nazvali ho technokracia. Mal to byť systém založený na zdrojoch, nie na cenách, v ktorom by všetok majetok a všetky zdroje sveta boli pod kontrolou práve ich, technokratov. Bolo to zaujímavé hnutie v tom, že v tom čase vôbec nepotrebovali politiku ani politické štruktúry. Chceli, aby prezident Roosevelt zrušil politický systém, vyhlásil sa za diktátora a jednoducho volal technokratov, ktorí by riadili celú krajinu. A chceli, aby rozpustil Kongres a poslal jeho členov domov.
V tej dobe to bolo celkom šialené. Najvplyvnejším zástancom pôvodného hnutia za technokraciu bol Howard Scott, ktorý v roku 1919 založil v New Yorku organizáciu Technical Alliance. Scott veril, že podnikatelia postrádajú potrebné zručnosti a dáta k reforme svojich odvetví, a preto by mala byť kontrola odovzdaná inžinierom. V roku 1913 založili Scott a jeho kolega technokrat Walter Rautenstraub na Kolumbijskej univerzite Výbor pre technokraciu.
Skupina sa nakoniec rozdelila, pričom Scott viedol organizáciu „Technocracy Inc.” a jeho kolega Harold Loeb mal na starosti Kontinentálny výbor pre technokraciu. Ako Rautenstraub, tak Loeb sa od Scotta odtrhli čiastočne preto, že on presadzoval svoje technokratické presvedčenie veľmi militantne, zatiaľ čo tí dvaja ostatní mohli byť považovaní za umiernenejší. Scott sa začal sústrediť na vypracovanie plánu, ako by sa taká technokratická vízia mohla uskutočniť. V rokoch 1933 až 1936 sa v Scottových spisoch av oficiálnom študijnom kurze o technokracii, ktorý upravil az veľkej časti spísal ďalší technokrat menom King Hubbard, objavili prvé obrysy technokratickej spoločnosti. Hubbard a Scott vychádzali z predpokladu, že preferovaným spoločenským rámcom je hierarchická organizácia. Namiesto podnikateľov, kapitalistov či politikov však verili, že to budú inžinieri a technológovia, ktorí budú riadiť, citujem, „trvalý, produktívny a distribučný systém“, ktorý využije energetické zdroje krajiny v prospech celého obyvateľstva.
Táto sa sama udržujúca korporátna štruktúra, čiže „Technate“, ako Scott svoju organizáciu nazýval, by bola rozdelená na funkčné divízie vedené riaditeľom. Všetci títo riaditelia by tvorili radu, ktorá by prijímala „všetky rozhodnutia týkajúce sa spoločenského mechanizmu, ktoré je potrebné urobiť“. Riadiaca rada by spomedzi svojich členov zvolila Kontinentálneho riaditeľa.
Tento „kráľ technikov“ by niesol zodpovednosť za hladký chod celého systému. V roku 1938 vydala spoločnosť Technocracy Inc. publikáciu, ktorá ďalej rozviedla jej víziu technokracie. Citujem: „Technokracia je veda o sociálnom inžinierstve, vedecké riadenie celého spoločenského mechanizmu za účelom výroby a distribúcie tovaru a služieb pre celé obyvateľstvo. Prvýkrát v dejinách ľudstva bude tento proces riešený ako vedecký, technický a inžiniersky problém. Nebude tu miesto pre politiku ani politiky, financie ani finančníkov, podvody nezlučiteľné. Čím väčšia je hojnosť, tým nižšia je cena.
Technát bude zahŕňať celý americký kontinent, od Panamy po severný pól, pretože prírodné zdroje a prirodzené hranice tejto oblasti z nej robia nezávislú, sebestačnú geografickú jednotku.” Kniha Technokracie a americký sen poskytuje niekoľko fantastických vhľadov do Scottovho myslenia a jeho technokratickej vízie. mašinéria v záujme údajného kolektívneho dobra. Autor William Aiken poznamenal, že v technologickej utópii technokratov slúžia stroje človeku iba vtedy, keď človek slúži im.
Aiken tiež tvrdil, že technokrati by neprijali žiadne obmedzenia právomocí technika a uprednostňovali by, aby organizačné formy určovali racionálnosť vedy a harmónie stroja, nie utopické cnosti. Scott veril, že človek nakoniec prijme realitu chápanú z hľadiska strojového fungovania. Realita technokratickej vízie popísanej Scottom spočíva v tom, že by znamenala stratu individuálnej voľby a slobody.
Aiken píše, že „v rámci technokracie by sa muselo vzdať značného množstva vecí považovaných za dobré“. Pre tých, ktorí túžili po novej spoločnosti, starosť o spoločné blaho minimalizovala zastarané pojmy individuálnej sebarealizácie, zodpovednosti za seba samého, individuálneho svedomia, slobodnej voľby a sebavyjadrenia. Celá liberálna viera v dôstojnosť a hodnotu jednotlivca. O individuálnej slobode by sa nehovorilo.“ Ďalej poznamenáva, že „určité individuálne slobody by boli obetované v prospech efektivity“ a že „zamestnanie jednotlivca by nebolo jeho vlastnou voľbou, ale bolo by určené jeho schopnosťami a potrebami organizácie“.
Technát by rozhodoval o tom, ako sa budú vyrábať tovary, kam sa pridelí pracovná sila a zdroje, ako sa bude vyvíjať a uplatňovať technológie a predovšetkým by zaisťoval efektivitu. Spotrebitelia by na technokratickom trhu mohli mať menej možností, pretože Scott si predstavoval, že technát by obmedzil mnoho druhov tovaru, ktoré so sebou nesú plytvanie a neefektivitu.
Aiken píše: „Napríklad vzhľadom na to, že by výroba viacerých modelov automobilov alebo špeciálne navrhnutých domov zvyšovala neefektivitu, museli by tieto výrobky zodpovedať funkčným špecifikáciám skôr než vkusu spotrebiteľov.“ „Ak šoférujete neoficiálne auto, dajme mu nový náter v technokratickej šedej farbe.“ Aiken tiež napísal, že sa technokrati pokúšali spojiť svoju vieru v pozitivistickú vedu s mechanistickým pohľadom na človeka a nadvládou technológie do funkčného ideálu, ktorý pripomínal „Odvážny nový svet“ Aldosa Huxleyho.
Napriek práci Scotta a spoločnosti Technocracy Inc. v 40. rokoch sa zdalo, že záujem hlavného prúdu o technokratické hnutie vyprchal. Niektorí bádatelia to pripisujú absencii ucelenej politickej teórie na dosiahnutie zmien, zatiaľ čo iní tvrdia, že prezident Roosevelt a jeho „New Deal“ ponúkli alternatívne riešenie finančných problémov. Nech už bola príčina akákoľvek, technokracia prestala byť témou hlavného politického diskurzu. To však nebol koniec technokratického hnutia. Technotronická éra. Myšlienky, na ktorých spočíva technokratická vízia, získali v 70. rokoch významnú podporu vďaka založeniu Trilaterálnej komisie a vydaniu knihy Medzi dvoma vekmi: Úloha Ameriky v technotronickej ére .
Autorom knihy bol politológ Zbigniew Brzezinski. Brzezinski sa podieľal aj na založení Trilaterálnej komisie. To bol začiatok oživenia technokratického myslenia. Na začiatku 70. rokov toto myslenie znovu ožilo a potom sa ho chopili ľudia s veľkým kapitálom, ako bol David Rockefeller, a politickí ideológovia, ako napríklad Zbigniew Brzezinski, ktorý v tom čase pôsobil aj na Kolumbijskej univerzite. Založili skupinu Trilaterálnej komisie – boli jej spoluzakladateľmi – a do tejto skupiny pribrali členov z Japonska, Severnej Ameriky a Európy, aby presadzovali to, čomu vtedy hovorili nový medzinárodný ekonomický poriadok. V 70. rokoch som nechápal, čo znamená to „nové“.
Viem, že to znie hlúpo, ale nemal som žiadny referenčný rámec. Vtedy som nechápal historickú technokraciu. Ale oni to tak hovorili – nový medzinárodný ekonomický poriadok. No, čas plynul a ja tomu dlho nerozumel. Došlo mi, že takpovediac preskupujú lehátka na palube ekonomického Titanicu, aby si to zariadili podľa seba.
Ale niekde okolo roku 2006, 2007, som prvýkrát objavil historickú technokraciu. A okamžite som pochopil, že to bol ten nový medzinárodný ekonomický poriadok, o ktorom Trilaterálna komisia hovorila na začiatku 70. rokov. Ako poznamenáva Patrick Wood, Brzezinski bol až do svojej smrti v roku 2018 diplomatom, ktorý sa pohyboval v rovnakých kruhoch ako David Rockefeller a bývalý minister zahraničia a Henry Kissinger. Brzezinski pôsobil ako poradca niekoľkých prezidentov, od Jimmyho Cartera po Baracka Obamu.
Bol spoluzakladateľom Trilaterálnej komisie a tiež členom Atlantickej rady, Národného fondu pre demokraciu a Rady pre zahraničné vzťahy. Hoci Brzezinski vo svojej knihe „Medzi dvoma vekmi“ nahradil termín „technokratický“ termínom „technotronický“, opis budúcnosti je rovnaký – svet, v ktorom vedecká a technologická elita centrálne plánuje životy celého ľudstva. V podstate je Brzezinského vízia technologicky vyspelým kolektivizmom autoritárskeho typu, v ktorom sú individuálne slobody podriadené zdanlivým potrebám kolektívu.
Pojem „technotronický“ vysvetľuje nasledovne: „Postindustriálna spoločnosť sa stáva technotronickou spoločnosťou, s ktorou je kultúrne, psychologicky, sociálno-ekonomicky formovaná vplyvom technológie a elektroniky, najmä v oblasti počítačov a komunikácií. V technotronickej spoločnosti sa vedecké a technické poznatky nielen ovplyvňujú a tým pádom zvyšujú výrobné kapacity, ale rýchlo sa šíria a priamo šíria. okamžitého výpočtu najzložitejších interakcií, ako aj rastúca dostupnosť biochemických prostriedkov na ovládanie ľudí rozširujú potenciálny rozsah vedome zvoleného smeru, a tým aj tlaky na riadenie, voľbu a zmenu.”
Brzezinski sa domnieva, že pretrvávajúca sociálna kríza, vznik charizmatickej osobnosti a využívanie masových médií na získanie dôvery verejnosti by boli odrazovými mostíkmi pri postupnej transformácii Spojených štátov na prísne kontrolovanú technotronickú spoločnosť. V okamihu úprimnosti Brzezinski priznáva, že „fikcia suverenity“ už zjavne nie je zlučiteľná s realitou, pretože vznikajúce globálne vedomie spôsobuje „opúšťanie záujmu o národnú nadvládu v prospech globálnej vzájomnej závislosti“. Brzezinského vízia budúcnosti nebola iba špekuláciou či dohadom. Bol členom vládnucej triedy, ktorý celý život využíval národné štáty a ľudí v nich ako pešiakov v šachovej partii, v ktorej si väčšina hráčov neuvedomuje realitu, ktorá sa okolo nich odohráva.
Verím, že Brzezinského kniha opisuje svet, ktorý sa odvíja v 20. rokoch 21. storočia. Potom, čo sa technokratické ideály dočkali Brzezinského podpory a propagácie, prenikli aj do ďalších medzinárodných organizácií, ako sú OSN a Svetové ekonomické fórum. Tento koncept bol teda prevzatý, uvedený do života a presadzovaný najmä pod záštitou OSN. Stal sa doktrínou udržateľného rozvoja, ktorá je dnes rozšírená po celom svete. V poslednej dobe sa to prejavuje napríklad v sloganoch ako „Build Back Better“, „Great Reset“ alebo „Green New Deal“ v Amerike. Vidíme, ako sa okolo toho točia najrôznejšie politiky, typicky koniec fosílnych palív – ropy, uhlia, plynu – a obmedzenie toho, kde môžeme stavať, kam môžeme cestovať a podobne. Všetky tieto javy s tým dnes, v modernej dobe, súvisia. Je to technokracia, ktorá dnes preberá vládu.
Nie je to socializmus, komunizmus, ani fašizmus ako taký. Technokracia má veľmi výrazné a významné charakteristické rysy. Čína je, mimochodom, technokracia. Stačí sa pozrieť na Čínu a získate o tom predstavu. Ovládajú tam obyvateľov pomocou technológie. Existuje tam systém sociálneho kreditného hodnotenia, ktorý ľuďom určuje, čo smie a čo nesmie robiť. Sú trestaní, ak urobia zlý krok, alebo sa zachovajú nesprávne, alebo prehovoria s nesprávnou osobou. Tieto veci pred 30 rokmi boli neslýchané.
Dnes sú bežnou praxou a vyvolávajú v ľuďoch veľký strach. To je prostredie, v ktorom sa dnes nachádzame, s touto vznikajúcou vedeckou diktatúrou, ktorá ovládla celú planétu. Nejde iba o Ameriku. Nejde len o demokratov a republikánov, takže sa cez to musíme preniesť. Dnes to má globálny charakter. Moderné technokrati a technokratický štát. Teraz, keď už trochu rozumieme histórii technokracie a niektorým myšlienkam, ktoré presadzuje, musíme preskúmať dnešný svet a hľadať známky technokratického vplyvu.
Začnime tým, že sa pozrieme na najbohatšie spoločnosti a najvplyvnejších riaditeľov. Títo ľudia riadia spoločnosti, ktoré nazhromaždili obrovské množstvo bohatstva a digitalných dát o všetkých svojich zákazníkoch.
Od Jeffa Bezosa z Amazonu, Billa Gatesa z Microsoftu, Marka Zuckerberga z Meta, Elona Muska z Tesly až po menej známe mená z Googlu, Applu a ďalších technologických spoločností. V skutočnosti sa Elon Musk so svojou vierou v technologické riešenia ako odpoveď na všetky problémy ľudstva zdá kráčať podobnou cestou ako jeho starý otec Joshua Haldeman, ktorý bol výskumným riaditeľom Technocracy Inc. a národným predsedom Strany sociálneho kreditu. Títo muži a ich kolegovia v rôznych technologických odvetviach disponujú prostredníctvom svojich spoločností, bohatstva a kultúrneho vplyvu obrovskou mocou.
Títo jedinci majú dostatok peňazí, zdrojov a kontaktov na to, aby ovplyvňovali voľby, vykonávali geoinžinierstvo, cenzurovali informácie a spôsobovali prepady na akciovom trhu. Sú to dnešná technokratická trieda. Technokratický svet však nie je úplný iba prítomnosťou technokratov. Nie, na uskutočnenie Scottovej vízie musí existovať mechanizmy na pochopenie všetkých potrieb spoločnosti a prijímanie racionálnych rozhodnutí o tom, ako tieto potreby uspokojiť. Vidíme v dnešnej dobe pokusy o vytvorenie tejto vízie?
Ako sme načrtli v kapitole o základoch, vidíme, ako organizácie ako Svetové ekonomické fórum a OSN spolupracujú s technokratmi na presadzovaní technokratických riešení rôznych kríz, ktorým ľudstvo čelí. Napríklad sa nám hovorí, že ľudstvo čelí klimatickej kríze, ktorá si vyžiada kompletnú premenu nášho sveta. OSN využíva svoj vplyv na svetové vlády, aby ich prinútila k dodržiavaniu Cieľov trvalo udržateľného rozvoja, súboru 17 cieľov, ktoré sa údajne zameriavajú na boj proti zmene klímy, chudobe atď. Zároveň organizácia ako Svetové ekonomické fórum tvrdí, že pandémia COVID-19 predstavovala ideálnu príležitosť na „resetovanie“ kapitalizmu a všetkých svetových systémov v rámci ich agendy. Jedným z navrhovaných riešení, ako zastaviť tieto zdanlivé krízy, konkrétne zmenu klímy, je geoinžinierstvo počasia spočívajúce v rozprašovaní rôznych častíc z lietadiel v snahe odrážať slnečné žiarenie a znížiť teplotu na Zemi.
Technokrati ako Bill Gates využívajú svoje obrovské bohatstvo na financovanie projektov tohto typu, pričom úplne obchádzajú vlády a ľuďom v tejto záležitosti nedávajú vôbec žiadne slovo. Navyše teraz, keď bol vytvorený precedens, že štáty môžu uvaliť na svoje obyvateľstvo lockdown v mene boja proti pandémii, objavujú sa aj návrhy na klimatické lockdowny. Už v septembri 2020 použila termín „klimatický lockdown“ Mariana Mazzucato, predsedníčka Rady Svetovej zdravotníckej organizácie pre ekonomiku zdravia pre všetkých.
Napísala, citujem: „V rámci klimatického lockdownu by vlády obmedzili používanie súkromných vozidiel, zakázali konzumáciu červeného mäsa a zaviedli extrémne opatrenia na úsporu energie, a zastavila by sa ťažba fosílnych palív. Aby sme sa takémuto scenáru vyhli, musíme prepracovať naše ekonomické štruktúry a kapitalizmus ponímať inak“.
Začínajú sa tiež objavovať návrhy na aplikácie na sledovanie uhlíkovej stopy. Tie by sa nakoniec mohli stať povinnými a brániť občanom, ktorí vyprodukovali príliš veľa uhlíka, v riadení automobilu, využívaní verejnej dopravy a ďalších činnostiach. Kam cestujú? Ako cestujú? Čo jedia? Čo konzumujú na platforme? Ide teda o individuálny sledovač uhlíkovej stopy. A v článku z augusta 2021, ktorý vyšiel v časopise Nature Sustainability, sa výskumníci vyslovujú v prospech osobných uhlíkových kvót (PCAs). Píšem, citujem: „Najmä počas pandémie COVID-19 prijali milióny ľudí obmedzenia uvalené na jednotlivcov v záujme verejného zdravia a formy individuálnej zodpovednosti, ktoré boli ešte pred rokom nemysliteľné.“ Ľudia môžu byť viac pripravení prijať sledovanie a obmedzenia súvisiace s PCA, aby dosiahli bezpečnejšiu klímu a mnoho ďalších výhod spojených s riešením klimatickej krízy.
Autori tiež tvrdia, že prijatie aplikácií na sledovanie kontaktov zo strany verejnosti by mohlo viesť „k poznatkom o možných stratégiách využitia aplikácií na sledovanie osobných uhlíkových kvót.“ Tento typ riešenia aj celá reakcia na COVID-19 ilustrujú úroveň technokratického myslenia, ktoré teraz prestupuje väčšinou vlád a svetových organizácií, ako je WHO.
Ciele trvalo udržateľného rozvoja OSN, ako aj iniciatíva „Veľký reset“ Svetového ekonomického fóra tvrdia, že odpoveď na naše problémy spočíva v úplnej digitálnej transformácii nášho sveta, ktorá podľa nich bude šetrnejšia k prostrediu, zvýši efektivitu a bude spravodlivejšia pre všetkých ľudí. Klaus Schwab, zakladateľ a riaditeľ Svetového ekonomického fóra, nazval túto transformáciu Štvrtou priemyselnou revolúciou. Štvrtá priemyselná revolúcia je Schwabovým obľúbeným projektom a názvom jeho knihy z roku 2016, v ktorej volá po svete s všadeprítomným digitálnym dohľadom, bezpilotnými vozidlami, šikovnými mestami, sociálnymi kreditnými skóre, metaverse a rozšírenou realitou.
Svetové ekonomické fórum opisuje Štvrtú priemyselnú revolúciu nasledovne, citujem: „Prvá priemyselná revolúcia využila vodnú a parnú energiu na mechanizáciu výroby. Druhá využila elektrickú energiu na zavedenie masovej výroby. Tretia využila elektroniku a informačné technológie na automatizáciu výroby. Teraz štvrtá priemyselná revolúcia nadväzuje na tú tretiu.
Charakterizuje ju fúzia technológií, ktorá stiera hranice medzi fyzickou, digitálnou a biologickou sférou. Zjednodušene povedané, štvrtá priemyselná revolúcia je digitálny panoptikon budúcnosti, kde je sledovanie všadeprítomné a ľudstvo využíva technológie na premenu našich životov. Tento svet, často spájaný s pojmami ako internet vecí, internet tiel, internet ľudí a internet zmyslov, bude poháňaný technológiami 5G a 6G. Pre Schwaba a ďalších globalistov samozrejme štvrtá priemyselná revolúcia tiež nahráva väčšej miere centrálneho plánovania a riadenia zhora nadol, rovnako ako technokratická vízia Howarda Scotta.
Cieľom je spoločnosť založená na sledovaní, kde sú zaznamenávané všetky transakcie, každý človek má digitálne ID, a sociálni nespokojenci sú zo spoločnosti vylúčení prostredníctvom sociálneho skóre. Podobne ako v prípade Štvrtej priemyselnej revolúcie tvrdili pôvodní technokrati, že – citujem – „elektronické zariadenia budú okamžite zhromažďovať údaje o výške výdavkov a druhu spotreby, pričom tieto informácie budú priebežne odosielané do ústredia“. Ako Scott, tak Schwab si predstavovali využitie technológie na to, aby vedeli všetko o každom členovi spoločnosti, a to v mene vybudovania systému, ktorý sľuboval hojnosť pre všetkých ľudí.
Podľa Scotta by technokratický kráľ a riadiaca rada na čele technátu mali, citujem, „v každom okamihu presné informácie o stave spotreby všetkých druhov tovaru alebo služieb vo všetkých častiach krajiny“ a „technická elita“ by tak mohla, citujem, „v každom okamihu presne vedieť, aké rozhodnutia sú správne, aby bol zaistený chod spoločenského mechanizmu s čo najefektívnejším spôsobom. Táto technokratická vízia je závislá na využívaní sledovacích nástrojov, ako je rozpoznávanie tváre, detekcia hlasu, nepretržite fungujúce kamery, umelá inteligencia, algoritmická manipulácia, sledovanie mobilov, monitorovanie sociálnych médií, sledovanie polohy, digitálny odposluch prostredníctvom chytrých zariadení a celkový tlak na zavedenie inteligentnej siete.
Tieto technológie nie sú propagované ako nástroje sledovania, ale skôr ako nástroje pre bezpečnosť, pohodlie, vzdelávanie a zisk. Výsledok je však rovnaký. Jednotlivci a spoločnosti propagujúce technologické riešenia svetových problémov, ktoré vedú k strate individuálnych slobôd ak centralizovanejšej kontrole. Či už zámerne alebo náhodou dejín, moderní technokrati, podporovaní svojimi priateľmi v kapitálových firmách, poslušnými pisálkami v korporátnych médiách a svojimi partnermi vo vláde, sa stávajú tým, čo Howard Scott nazval „technátom“ a čo ja nazývam „technokratickým štátom“. Existuje nejaký spôsob, ako môžeme zastaviť alebo zabrániť rozvoju tejto tyranskej vízie? Riešenie.
Odmietnutie technokratického štátu. Je oveľa jednoduchšie identifikovať nebezpečenstvá, ktoré nás čakajú, než ponúknuť praktické riešenia, ktoré by fungovali pre široké spektrum ľudí. Je nevyhnutné, že návrhy alternatívnych ciest sa nebudú vzťahovať na všetkých ľudí vo všetkých situáciách. Napriek tomu existujú príležitosti, ako potenciálne zabrániť vzostupu technokracie. Ako sme už spomenuli v predchádzajúcich kapitolách, jedným z najdôležitejších krokov je vzdelávať tých, ktorí sú nám najbližšie.
V tomto prípade ich môžeme vzdelávať o histórii technokracie ao nebezpečenstvách, ktoré predstavuje pre našu budúcnosť. To by mohlo zahŕňať zdieľanie tohto videa, tlač letákov s relevantnými informáciami a ich rozdávanie na miestnych akciách, prípadne protesty proti korporáciám, ktoré investujú do technokratických metód. Prelomiť závoj nevedomosti a osloviť širokú verejnosť je absolútne nevyhnutné, ak chceme túto hrozbu prekonať. Kto sú títo globálni hráči, ktorí sa snažia ovládnuť celú planétu naraz? To je tá veľká otázka, na ktorú musíme nájsť odpoveď.
A navyše, ak na to prídeme – a myslím, že už sme na to prišli –, potom musíme prísť na to, čo s tým budeme robiť. Pretože ak nebudeme nič robiť, nielenže mlčanie znamená súhlas, ale oni zvíťazia so svojim novým medzinárodným ekonomickým poriadkom, svojim udržateľným rozvojom, svojim „zeleným novým údelom“, svojim „veľkým resetom“ – akokoľvek to chcete nazvať. Oni zvíťazia a my prehráme. Patrick Wood tiež verí, že odpoveď spočíva v kritickom myslení. Po prvé, musíme sa naučiť, ako interpretovať propagandu. Svet je zaplavený propagandou. Je ovládaný a manipulovaný propagandou. Propaganda je veľmi špecifický druh zneužitia jazyka po celom svete.
Jej účelom je oklamať poslucháčov, čitateľov, diváka. A propaganda je pre myseľ veľmi nebezpečná, pretože vás zvádza k tomu, aby ste uverili veciam, ktoré jednoducho nie sú pravdivé. Propagandu vidíme pri najrôznejších témach, nie len pri jednej. Nejde len o globálne otepľovanie alebo napríklad o pandémiu, vakcíny a podobné veci. Dnešná svetová propaganda sa týka prakticky každej mysliteľnej témy, ktorú si dokážete predstaviť. Musíme sa naučiť, ako pozrieť propagandu, ako ju rozpoznať, keď nám ju niekto predkladá. Ale znaky propagandy sú veľmi jasné a nie je ťažké ich pochopiť. Prvým krokom k riešeniu je uvedomiť si, kedy vám klamú, a odmietnuť čokoľvek, čo sa vám snaží vnútiť. Ľuďom pravidelne hovorím: „Nepodriaďujte sa.“ Teraz to ale musím upresniť. Keď máte pocit, že vám je pridelená rola, ktorá je v niečom neprirodzená, nerobte to.
Proste tú rolu nehrajte. Buďte výnimkou. Jednoducho nespolupracujte. Nezapájajte sa do toho. Pokiaľ k tomu však budete donútení, to je iná vec. Jednoducho sa nesmiete podriadiť a hrať rolu, ktorú po vás v tejto spoločnosti chcú. Nakoniec je na nás, či si túto digitálnu dystopiu osvojíme. Nemusíme prijímať každú novú aktualizáciu alebo zariadenie. Je na nás, či dáme prednosť svojim zásadám pred pohodlím. Existuje množstvo vecí, ktoré môžete urobiť. Vieme napríklad, že Google je problém.
Dobre. Nepoužívajte Google. Existujú aj iné alternatívne vyhľadávače, ktoré môžete použiť. Možno nie sú také pohodlné, možno nie sú tak dobre naprogramované. Ale používajte niečo iné. Nepodrizujte sa Googlu. Vysajú z vás každý kúsok dát. Môžu to urobiť. Za to vám nič nezaplatí. A potom sa otočí a nejakým spôsobom to proti vám použijú. Predajú ich tomu, kto dá najvyššiu ponuku, ale nakoniec ich proti vám použijú. Nenechajte sa do toho zatiahnuť. Keď uvidíte, že pre vás majú nejakú rolu, nerobte to. Je množstvo ďalších vecí. Mohli by sme hovoriť napríklad o mobilných telefónoch, ktoré budú v určitom okamihu problémom, pretože všetci výrobcovia zhromažďujú dáta.
Využívajú ich ako nástroje kontroly. A s týmto problémom sa budeme musieť v určitom okamihu vysporiadať. Budeme aj naďalej používať smartfóny? Nájdeme iné spôsoby, ako sa týmto gigantom vyhnúť? Pán Wood má pravdu, keď spochybňuje predpoklad, že ľudstvo potrebuje digitálne technológie integrované do všetkých aspektov nášho života. Aj keď podporujem využívanie digitálnych technológií, musíme si uvedomiť, že tento posun smerom k digitálnemu svetu môže nastať iba vtedy, ak sa na ňom budeme podieľať.
Tichý odpor a sťažnosti na internete nestačí. Musíme začať klásť základy pre alternatívne, paralelné systémy pre prípad, že nebudeme schopní zabrániť vzostupu technokratického štátu. Ak viete s istotou, že sa nechcete zúčastniť iniciatív v oblasti digitálnych identít, digitálnych peňaženiek alebo digitálnych mien, aký je váš alternatívny plán? Budete sa podriaďovať, ak vaše pracovisko zavedie výhradne digitálne formy platieb? Máte spôsob, ako v týchto situáciách aj naďalej zarábať peniaze pre seba a svoju rodinu? Musíme byť k sebe úprimní a zamyslieť sa nad tým, kde ležia naše červené čiary, naše hranice, za ktoré už nejdeme. Kedy už je toho dosť? Odpoveď na túto otázku bude závisieť od vašich potrieb, zdrojov a komunity. Musíme čo najskôr nadviazať vzťahy s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi v našom okolí. Čím skôr tieto vzťahy nadviažeme a začneme pestovať vlastné potraviny, skúmať alternatívne fyzické a kryptomeny, zakladať družstvá pre domáce vzdelávanie a zbavovať sa nástrojov Big Tech, tým skôr uvidíme vznik siete komunít, ktoré fungujú v úplne alternatívnej, paralelnej ekonomike s paralelnými inštitúciami konkurujúcimi tým technokratickým.
Jedným z najlepších spôsobov, ako podporiť vznik tejto siete, je pripojiť sa k sieti Slobodných buniek na freedomcells.org. Pomocou máp môžete vyhľadať jednotlivcov a skupiny vo vašom okolí, ktorí tiež hľadajú rovnako zmýšľajúcich ľudí. Akonáhle nadviažete kontakty, začnite sa schádzať v reálnom svete, aby ste nadviazali skutočné vzťahy. Ako skupina začnite stanovovať ciele na oslobodenie sa od mainstreamových kontrolných sietí. Sieť Slobodných buniek spolu s podobnými organizáciami pomáha položiť základy pre paralelné systémy budúcnosti.
Stručne povedané, musíme začať opúšťať tieto otrokárske systémy a budovať základy sveta, o ktorom vieme, že je možný. Ak sa chcete dozvedieť viac o histórii technokracie, odporúčame prečítať si nasledujúce tituly. „Technocracy in the American Dream“ od Williama Aikena, „Technocracy Rising: Trojan Horse of Global Transformation“ a „Technocracy: The Hard Road to World Order“ Patrick Wood. Pre hlbší pohľad na riešenie boja proti technokratickému štátu si prečítajte „Ako sa vyviazať z technokratického štátu“ od Derricka Broza.
Zanechajte nám komentár