Tibor Eliot Rostas a odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu fantómu „povinnosti prekrytia dýchacích ciest“
DOKAZUJE SA VINA, NIE NEVINA. DOKAZUJE SA EXISTENCIA, NIE NEEXISTENCIA.
V žiadnom zákone Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré sa nachádzajú v Zbierke zákonov, nie je určená právna povinnosť prekrytia dýchacích ciest. Uvedené je fakt, ktorý sa nedokazuje.
Dokazuje sa existencia právnej povinnosti, nie jej neexistencia.
Vo veci obvineného Mgr. art. Tibora Eliota Rostasa bolo na deň 26.10.2021 o 9.00 hod. nariadené verejné zasadnutie na Najvyššom súde Slovenskej republiky, na ktoré sa menovaný dostavil. Avšak na verejné zasadnutie na obhajobu svojej osoby nebol vpustený.
Dôvodom bola skutočnosť neprekrytia horných dýchacích ciest, táto právna povinnosť mu nebola označená zákonným spôsobom, t. j. ustanovením príslušného zákona a znením skutkovej podstaty povinnosti. Keďže takáto povinnosť sa od obžalovaného vyžadovala pre účely jeho účasti na konaní, v ktorom sa rozhodovalo o jeho základných právach a slobodách, bolo zákonnou povinnosťou konajúcich sudcov uviesť predmetnú právnu kvalifikáciu povinnosti do zápisnice o verejnom zasadnutí.
Podľa poznatkov obžalovaného Tibora Eliota Rostasa, ako aj v budove prítomného JUDr. Štefana Harabina, rovnako aj verejne známych stanovísk doc. JUDr. Jána Drgonca, v konečnom dôsledku aj podľa poznatkov mojich, povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest nie je určená žiadnym zákonom Národnej rady Slovenskej republiky. Informáciu o takejto povinnosti nemá dokonca ani Súdna rada Slovenskej republiky.
Žiadosť o informáciu a odpoveď:
S poukazom na nepreskúmateľnosť súdom uloženej povinnosti vyvstala legitímna požiadavka na vyžiadanie informácie.
Nositeľom základného práva vyhľadávať informácie podľa č. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je každý, t. j. každá fyzická osoba alebo právnická osoba (vrátane cudzincov podľa čl. 52 ods. 2), ktorá požíva v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené jej ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba štátnym občanom Slovenskej republiky.
Zápisnica z verejného zasadnutia na Najvyššom súde SR:
*** *** ***
V súvislosti s majiteľom Zem a Vek sa ma mnohí už od udalosti okolo Archy pýtate, ako vnímam „rozpad“ tohto projektu.
Nemala som osobitne potrebu sa k tomu vyjadriť, pretože k veci bolo potrebné už povedané zo strán aktérov „sporu“, avšak v tejto súvislosti sa vyjadrím.
Pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky stál človek, milujúci Slovensko tak, že mu Policajný zbor tejto republiky mieril kvôli tomu do hlavy. Ak niekto pozná osobu, ktorá v dnešných časoch pre Slovensko riskovala viac než tento muž, nech ju verejne označí.
Projekt Archa som ako taký veľmi nesledovala, pretože mám množstvo vlastnej práce a dôverujem každému v tom, čo robí, ak to aj podľa môjho pohľadu robí správne. Nepotrebujem sa ani organizovane spájať, preferujem vlastnú prácu a potom spoluprácu suverénnych subjektov, pretože takéto spájanie má potom aj inú kvalitu.
Projekt Archa mi bol spomenutý na stretnutí Infovojny v Slovenskom Pravne od p. Ivety Michalíkovej (ktorú som poznala z Infovojny a uznávam ako dobrého diplomata najmä na otázku Orientu, ku ktorému mám osobne tiež blízko) v tom kontexte, že Zem a Vek pripravuje zaujímavú vec, neskôr mi k tomu povie viac. Povinnosti nám však obom nedovolili už ďalej komunikovať…
Následne som zaevidovala rozkol vo vzťahoch medzi p. Michalíkovou a p. Rostásom, s ktorými som sa osobne poznala. Neviem, skutočne neviem, čo a ako bolo a malo byť, iba povedané mojou rečou – zo zadokumentvaného „skutkového a právneho stavu veci“ vyplýva, že projekt Archa sa niesol a na známosť vyniesol v časopise Zem a Vek, zjavne teda na náklady majiteľa časopisu, t. j. Tibora. Každá priložená práca k dielu od zúčastnených osôb však mala svoj vlastný význam.
Tu teda situáciu hodnotiť neviem a nemôžem…
Čo ma však na veci prekvapilo, bola skutočnosť, že mnou vnímaný kladný až priateľský vzťah medzi Tiborom a mojím kolegom JUDr. Petrom Weissom, ktorý mal v „dome“ Zem a Vek ako na ružiach ustlané, či už v časopise, alebo v televízii ZVTV, vyústil do „indiferentnej“ polohy zo strany advokáta, ktorý sa nepostavil za svojho priateľa a klienta… a vyjadroval sa spôsobom zachovania „pozície pozorovateľa“.
Uvedené mi pripomenulo vlastnú skúsenosť s kolegom, keď sa ma ani na moju žiadosť o pomoc s radou disciplinárnych konaní a pozastavenej činnosti nezastal pred komorou a pomoc mi odoprel poukazom na množstvo jeho vlastnej práce. Navyše jedného dňa, pokiaľ som ja bola zavalená vlastnou obranou a mravenčinou s poškodenými občanmi pri odpore voči sanitárnym pokutám, vyrukoval so žalobou do Haagu. So žalobou významnou pre Slovensko, na ktorej myšlienke a obsahu som pracovala pred tým, než spoza môjho chrbta bezpečne vykukol… Žalobu, ktorej som navrhovateľom mala byť tiež ja, pretože o tomto projekte som mu ja predtým veľa rozprávala, rozoberala s ním právne predpisy, judikáty a dávala „rady staršej kolegyne…“. Keby som už nič viac nebola k veci urobila, mala som byť tiež (!) jej autorom, pretože žaloba nesie moju myšlienku a „dušu“ pre Slovensko…
Ako veci išli, na opakované pozvania som až v mesiaci október 2021 prijala účasť v televíznej relácii v ZVTV. Niežeby som predtým nechcela prísť, ale z časového hľadiska som sa nemohla dostaviť, keďže okrem množstva práce s opravnými prostriedkami a žalobami „sanitárne“ poškodených občanov som zavalená množstvom disciplinárnych konaní a pozastaveným výkonom činnosti. Na bežnú otázku zvedavej redaktorky Eriky Vincourekovej o solidarite kolegov som sa vyjadrila, že JUDr. Peter Weiss mi na moju požiadavku o zastupujúceho advokáta (čo je „náhradný advokát“ voči klientom) a/alebo o zastupovanie mňa ako obvinenej v disciplinárnych konaniach, či aspoň v pozastavení činnosti (kde som nutne potrebovala pomôcť čo aspoň s jedným z týchto spisov) mi pomoc odmietol s tým, že má veľa práce. Ostala som sklamaná a bolo mi z toho smutno…
Za ten čas, čo som sa trápila s vecami klientov a aj s vlastnými obvineniami, navyše za status quo pozastavenej činnosti (čo je množstvo ďalších právnych komplikácií berúcich energiu a čas), kolega vyhotovil žalobu do Haagu a zabehol ju podať bezo mňa… Ale teší ma, že urobil to (aj) s mojimi paragrafmi. Ak bude potrebovať doložiť dôkazy, tieto mu poskytnem tiež. Nájde ich v knihe GENOCÍDA SLOVENSKÉHO NÁRODA 2020. Samozrejme, údaje dotknutých osôb sú v knihe anonymizované, avšak pre účely konania na súde ich poškodení odhalia, stačí, ak mi kolega napíše… A to je len I. diel KRONIKY, II. diel a ďalšie sú v procese písania… Čím sa čas posúval, dôkazy sú vážnejšie a vážnejšie, pretože požiadavky a zásahy voči občanom zo strany orgánov verejnej moci, lekárov, škôl a ostatných subjektov boli brutálnejšie a brutálnejšie. Veľká vďaka za vznik knihy najblžším kolegom z môjho „generálneho štábu“ a priateľom… Ale o tom osobitne v knihe…
Následne ma prekvapilo, že kolega Peter verejne Tiborovi aj mne odkázal, že on sa na nás teda nehnevá… Nad Tiborom ešte zavzdychol o nedostatku priateľov, čo skôr dáva obraz projekcie vlastných pocitov do okolia.
Kolega sa v podstate dramaticky rozlúčil a dal na známosť, že venovať sa ostáva už len svojej záľube, ktorou je právo. Zjavne jeho záľubou nebolo ešte v čase, keď som doslova bytostne (!) potrebovala pomoc. Potvrdil mi ju kolega JUDr. Erik Schmidt, JUDr. Peter Ivor a JUDr. Ján Čarnogurský, a to si vôbec nemyslím, že páni mali menej práce, než kolega Peter Weiss.
A prečo to všetko píšem…? Pretože ľudia by nemali byť klamaní a znova manipulovaní…
A čo sa týka mojich osobných skúseností s Tiborom… Bol prvým človekom, ktorého som požiadala o informáciu, ako vydať knihu, resp. dala otázku, či mi ju vydá… Dodnes si pamätám jeho slová: „… pôjdem teraz ako podnikateľ proti sebe, môžem ju vydať, zarobím…, ale urobte to sama a urobte to týmto spôsobom: …“. A za to mu ďakujem, vlastne patrí mu naša vďaka… A tam vznikol môj vzťah k nemu.
Ak mňa bude niekto chcieť presvedčiť o negatívnom obraze Tibora a jeho „pohnútok a úmyslov“, napr. aj Archy, proste nepresvedčí ma. Tento človek nemá tieto vzorce správania. Má naozaj vysoké ego, ktoré však vadí iba malým ľuďom… Inak nevadí nikomu, naopak… je to jeho devíza a súčasť umelca…
Milí moji priatelia, klienti, známi a všetci ľudia dobrej vôle, napriek všetkým prekážkam a polenám kladeným mi pod nohy prichádzam s knihou GENOCÍDA SLOVENSKÉHO NÁRODA 2020. Predstavujem vám KRONIKU našich dejín, keď už nikto nebude môcť povedať, že to bolo inak. Inak, ako ste to skutočne žili a zaznamenali…
Včera som vydala článok:
A na jeho margo sa aj toto píše:
A na margo článku mi od kolegu prišlo dnes toto:
Hmmm, skutočne to nie je princezná, to je pre mňa „lacné“. Je to naše Popelka… krásna múdra Popelka a z lidu… Takže…? Kde je problém…?
Princezná som nikdy nebola, a nie je to ani môj štýl. Od malička som veselé a zdravo drzé dievča v legínach a teniskách (taká malá autobiografia) skákajúce salto hoc len tak, na ihrisku s partiou, pretože mi tak napadlo… Keď vezmem vysoké lodičky, viem ich aj s minisukňou nosiť (toto je osobitné umenie, ktoré začína v intelekte, nie v lodičkách a sukni)… Od 14 rokov sa živím sama, a to je asi sotva na ego princeznej… Aj keby mi za to v paláci platili, ja by som tam nevydržala ani 3 hodiny…
Inak výčitka egom sa stala hitom sezóny, ego sa „vyhadzuje“ každému, voči komu nie je argument. Ego však problém nie je. Bez ega by sa sotva niekto postavil za národ. Či už voči polícii s „lúčom“ na čele, alebo voči systému bez ohľadu na dôsledky. Ak ego chýba, človek je zakomplexovaný jedinec… Ak chceme človeka bez ega (poruchy osobnosti sú iná vec), máme tu dnešnú vládu a „živých človekov“.
Voči mne už prebehlo množstvo lží a klamstiev po sieťach, najmä však tých z verejných vyjadrení SAK a Kolíkovej vo funkcii ministra, a ak by som sa mala na všetko sfukovať, nedávam paragrafy, lebo nemám čas… Otázka však stojí tak, či si sa ma zastal, kolega, pred orgánmi verejnej moci…? Alebo nie a ten čas si využil na „tvorbu diela a cestu do Haagu“ aj s tým, čo Ťa moje ego naučilo…?
Nechcem tu hovoriť o sebe, ale po tom, čo Matovič urazil dr. Bukovského „Vy ste blázon doktor Bukovský„, napísala som a vydala článok, pre ktorý mi SAK pozastavila výkon advokácie, pretože som „urazila“ blázna Kolíkovú. Aj tak som do toho šla a nieže neľutujem, zotrvávam na uvedenom… a pozastavenie voči mne sa jedného dňa zruší, pretože je v rozpore so zákonom (či už formálne, alebo hmotnoprávne). Verejnú urážku človeka, navyše tiež v službách ľudí, som si ako advokát nemohla nevšimnúť a nemohla som na ňu nezareagovať.
So svojím egom som stotožnená a nech slúži, také aké je, Slovensku… Vykukovať spoza chrbta, ktorý to schytal v prvej línii, a potom vyraziť na pľac, keď granáty už neletia, a potom sa za ten chrbát ani nepostaviť…, toto je podľa mňa nedostatok ega a podlosť.
Zanechajte nám komentár