Tatry majú nového obyvateľa

Náš rozhovor s doc. MVDr. Branislavom Peťkom, DrSc., vedúcim oddelenia Parazitologického ústavu SAV v Košiciach

Väčšinu svojho života strávi kliešť obyčajný (Ixodes ricinus) mimo tela svojho hostiteľa. Keďže je však mezofilný, nie je mu jedno, v akom prostredí. Aby sa mohol vyvíjať, potrebuje mierne teplú a mierne vlhkú klímu. A práve také prírodné podmienky mu v súčasnosti ponúkajú už aj Vysoké Tatry.

„Vyrastal som v Kežmarku a za celé svoje detstvo som videl len jediného kliešťa. Na ulovenej jelenici v Levočských vrchoch. A aj keď som sa na ne spýtal miestnych veterinárov, nikto kliešťa vtedy v Tatrách nevidel. Vtedajšia vysokoškolská literatúra popisovala výskyt kliešťov do nadmorskej výšky šesťsto až osemsto metrov, len zriedka vyššie,“ začal svoje rozprávanie parazitológ Branislav Peťko. Kým v druhej polovici minulého storočia boli kliešte rozšírené najmä v dubovo hrabových porastoch západného Slovenska, po roku 2004 vedci zistili, že kliešte sú už aj na Liptove. O dva roky neskôr bol nájdený kliešť obyčajný aj na Veľkom Choči (1 611 m) vo výške tisícdvestodva metrov nad morom. Teraz nie je problém chytiť kliešťa už aj vo Vysokých Tatrách.

Čím to je?

„Hydrológovia hovoria, že sa zmenilo rozloženie zrážok. Viac prší v horách a juh trpí nedostatkom dažďov, vysychá. Navyše teplota vzduchu na Slovensku stúpla za posledných sto rokov v priemere o 1,8˚ Celzia. Teraz je v Tatrách taká klíma, aká bola pred päťdesiatimi rokmi v Žiline. Ak to takto pôjde ďalej, budeme mať v Tatrách klímu ako v Komárne už o približne ďalších päťdesiat rokov…,“ vysvetľuje Peťko.

Kliešte vo Vysokých Tatrách našli vedci vo výške 1 360 metrov nad morom. „Nehovoríme, že je to miesto, kde kliešte trvalo žijú. Môžu tam byť zanesené. Ale preniesli sa tam ako nymfy, napili sa, odpadli z hostiteľa a premenili sa na vyššie, dospelé štádium. A to znamená, že klíma, ktorá kopcom panuje, im vyhovuje. Teraz môžeme povedať, že kliešte sú na Slovensku všade tam, kde sú listnaté a zmiešané lesy. Na južných svahoch do tisíc metrov sa vyskytujú dokonca často, do tisícdvesto metrov ich nájdeme sporadicky a do tisíc štyristo metrov ešte stále ojedinele. Vyššie a na severných svahoch nad osemsto metrov je pre nich zatiaľ zima,“ približuje parazitológ výsledky vedeckých pozorovaní.

Teplo, vlhko, zvieratá a vegetácia

Nestačí len teplo, vlhko a hostiteľ v podobe zvieraťa. Dôležitým faktorom pre výskyt krv cicajúceho parazita je aj vegetácia. „Pre svoj vývoj potrebujú lístie a hrabanku, ktorá udrží vlhkosť. Potrebujú minimálne zmiešaný les, kde je pH (kyslosť prostredia) zásadité. V smrekových lesoch je kyslá pôda a kliešte ju nemajú radi. V smrekových monokultúrach ich preto nenájdeme,“ dozvedáme sa.

Vegetácia sa po kalamite z roku 2004 vo Vysokých Tatrách podstatne zmenila. Tam, kde zostali pôvodné súvislé smrekové porasty, vedci kliešťa zvyčajne nechytili. Tam, kde sa drevo vyťažilo, kde sa zalesnilo a kde sa darí listnatým drevinám, tam môžu byť aj kliešte. Môžeme to chápať tak, že už samotná vegetácia je indikátorom, či sa kliešť obyčajný vo Vysokých Tatrách môže vyskytovať. Listnáče sú znakom mierne teplej a mierne vlhkej klímy. Vo vyšších a chladnejších polohách, ktoré tomuto kliešťovi „nesvedčia“, ich vystriedajú smreky a jedle. V teplých a suchých oblastiach lesy nahradia trávne stepi, ktoré „náš“ kliešť tiež nemá rád. Podľa Peťka sa však nič mimoriadne nedeje. „Zvieratami alebo vtákmi môže byť zavlečený aj do Tatier a keďže môže mať i tu vhodné podmienky, tak prežije. Keď sa opätovne zmenia prírodné podmienky a listnaté dreviny vystrieda smreková monokultúra, kliešte sa opäť stratia.“

Vedci pri svojich výskumoch došli ešte k ďalším zaujímavým záverom. „Skalní pivári, pravdepodobne kvôli vitamínu B, boli takmer nenapadnuteľní. Vegetariáni a ľudia so studenými rukami si priniesli domov kliešťa len občas. Najhoršie na tom boli tí, ktorí neodmietli poldeci a ešte si k tomu zapálili. Z jednoduchého dôvodu. Alkohol sa metabolizuje na kysličník uhličitý, ktorý človek vydychuje a ten kliešťa dráždi, k čomu sa možno pridá aj cigaretový dych“ dodáva Branislav Peťko.

Napriek spomenutým faktom, niet dôvodu vzdávať sa potuliek po tatranských chodníkoch. Tak, ako kdekoľvek inde. Musíme si len uvedomiť, že kliešte sú v lesoch „doma“. To my sme tam na „návšteve“. No ak sa predsa len chceme chrániť, stačia dlhé nohavice a ponožky a opasok nastriekané repelentom…  Lenka Burdová