Popradská detská psychologička: V rodine musia byť jasne určené pravidlá

Aj prísna výchova, aj prílišná benevolentnosť dieťaťu škodí. Dôležité sú hranice a jasné pravidlá, o ktorých sa nediskutuje. O tomto, i o mnohom ďalšom porozprávala v druhej časti nášho rozhovoru detská psychologička z Nemocnice Poprad Alexandra Trošoková.

1. Osobnosť dieťaťa sa údajne utvára až z 90% do šiestich rokov veku. Čo je v tomto období pre dieťa najdôležitejšie a čo potrebuje? Ako k dieťatku v tomto období pristupovať? Čo ho učiť? 

Osobnosť dieťaťa je z časti určovaná genetickou výbavou, ktorú dieťa dedí, čiže temperament, inteligencia atď. a z časti výchovnými vplyvmi prostredia, v ktorom vyrastá. Prvé roky života sa skutočne považujú za najdôležitejšie.

Dieťa v prvom roku života potrebuje pevnú emočnú väzbu s matkou, ktorá pre neho predstavuje a vytvára pocit istoty, zázemie, zdroj psychickej pohody. Toto puto sa vytvára v ranom detstve a vzniká tak pevný bod pre budúci vývin. S týmto základom sa z dieťaťa môže stať nezávislá osobnosť so slobodnou vôľou a schopnosťou sebakontroly.  Pokiaľ  taký zväzok medzi dieťaťom a matkou alebo inou osobou nevznikne, môže byť neskôr pre dieťa náročné vytvoriť si podobný vzťah k ostatným ľuďom.

V ďalšom období dieťa potrebuje stabilitu a istotu v rodinnom prostredí, vychovávajú ho priamo aj nepriamo všetci členovia rodiny, a to nielen rodičia, ale aj súrodenci, či starí rodičia. V prvých rokoch života sa dieťaťu dostávajú do vedomia, ale najmä do podvedomia dôležité informácie o fungovaní sveta, o roli muža a ženy, o tom, čo je dobré a čo zlé, je súčasťou rodinného systému, osvojuje si hodnotový systém rodiny, čo je dôležité a čo nie. Rodina dieťaťu poskytuje vzory správania, teda to, ako sa správajú rodičia k sebe navzájom, ako sa oni ako dospelí správajú k deťom, k svojim rodičom, k iným ľuďom, a pod. To následne funguje pri utváraní jeho osobnosti ako vzor, ktorý je o to pevnejší a účinnejší, o čo dôvernejšie a silnejšie sú citové vzťahy dieťaťa ku všetkým členom rodiny.

 

2. Mnoho rodičov a starých rodičov dieťaťu dopraje možno viac, ako je potrebné. Kedy sa dieťa stáva rozmaznaným a ako sa tomu vyhnúť?

Rozmaznaným sa dieťa stáva práve pri tej nekritickej výchove, keď dieťa nie je rodičmi usmerňované, má všetko, čo si zažiada, rodičia mu všetko splnia, nikto sa s ním neháda, nemusí ustúpiť. Dieťa je v rodine ako kráľ, ktorému sa všetko prispôsobuje. Často sa tak deje v prípadoch, keď ide o vytúžené dieťa starších, finančne dobre zabezpečených rodičov. Následky môžu byť veľmi zlé. Takéto dieťa sa pri konfrontácii s realitou nedokáže prispôsobiť, nevie čeliť ťažkostiam. Nevie brať ohľad na potreby iných ľudí. Má problém zaradiť sa medzi vrstovníkov. Následne môžu nastúpiť depresie, pocity krivdy a nespravodlivosti, ktoré nezriedka končia sebapoškodzovaním, poruchami príjmu potravy, drogovou závislosťou, ale aj samovraždami.

 

3. Ako je teda najlepšie pristupovať k výchove? Byť rodičom prísnym, benevolentným alebo zvoliť zlatú strednú cestu?

Ja by som bola určite za strednú cestu. Moja skúsenosť je, že mnohí dnešní adolescenti nedokážu zvládnuť žiadnu frustráciu, vyrovnať sa s neúspechom, bojovať s prekážkami, ľahko sa vzdávajú, hľadajú cestu „ľahšieho odporu“. Je to často výsledok príliš ochraňujúcej, benevolentnej výchovy zo strany rodičov. Deťom sa ustupuje, plnia sa všetky ich požiadavky a nároky. Mali by sme si uvedomiť, že deti vychovávame pre ich samostatný život, nie pre našu radosť a potešenie. Vždy budú musieť dodržiavať určité pravidlá, akými sú zákony v spoločnosti, pravidlá v práci, zásady v partnerskom živote. Prílišná benevolentnosť vychováva na seba zameraných, samoľúbych ľudí, ktorí nevedia ustúpiť, majú pocit, že celý svet sa krúti okolo nich.

Dieťa by preto malo mať už od malička v rodine svoje povinnosti, pomáhať v domácnosti, upratať po sebe, ísť na nákup, či pomôcť rodičom primerane svojmu veku. Deťom, ktoré dostali „zhovievavú“ výchovu, chýba vo vyššom veku motivácia, disciplína a zodpovednosť. Je potrebné si uvedomiť, že rodičia sú zodpovední za svoje dieťa. Malé dieťa nevie, čo je dobré. Nevie kedy ísť spať, čo si obliecť, čo jesť, a pod. Dalo by sa povedať, že voľná výchova niekedy až hraničí so zanedbávaním dieťaťa.

Ak sú rodičia, naopak,  príliš prísni, trestajúci, nekompromisní, vychovajú dieťa, ktoré trpí úzkosťami, neverí si, môže mať problém s autoritami.  Taktiež to narúša vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Takíto rodičia ignorujú potreby detí, využívajú svoju prevahu, často zakazujú a prikazujú, vyžadujú absolútnu poslušnosť. Problémy s disciplínou riešia fyzickými trestami a karhaním. Nestrácajú čas vysvetľovaním svojich požiadaviek a potrieb a tiež nezdôvodňujú tresty. Čím viac chce byť rodič absolútnou autoritou, tým neposlušnejšie je jeho dieťa a skôr robí mimo jeho dohľadu veci, ktoré má zakázané. Ak za svoje zlé správanie dostane trest, spojí si ho s negatívnym zážitkom a hnev potlačí. Potom sa môže stať, že si dieťa vybije svoju frustráciu na niekom inom. Pokiaľ takýto spôsob výchovy zažíva celé detstvo, môže z neho vyrásť agresívny jedinec.

Jednou vetou povedané, dieťaťu škodí prílišná autoritatívnosť a chladnosť výchovy, ale aj prílišná benevolencia bez primeraných hraníc.

 

4. Ako svojim deťom tieto hranice určiť?

Ako som už povedala, dieťa potrebuje stabilitu a istotu. Určité udalosti sa musia opakovať, určité pravidlá musia platiť. Dieťa musí vedieť, aké je jeho miesto vo vzťahu k okolitému svetu, potrebuje čitateľnú mapu svojho osobného sveta. Musí vedieť, že existujú isté pravidlá, ktoré ho presahujú, a o ktorých nejde diskutovať . Dieťa potrebuje stálosť, opakujúce sa činnosti. To mu dáva to predstavu zmysluplného sveta. Ak by to tak nebolo, dieťa by vnímalo svet ako chaotický, náhodný a nebolo by schopné učiť sa. Dôležitá je v tomto kontexte dôslednosť nielen rodičov, ale všetkých dospelých, ktorí sa na výchove dieťaťa podieľajú, či už sú to starí rodičia alebo aj niekto iný. V rodine by sme mali mať určené jasné pravidlá, na ktorých dodržiavaní trváme. Samozrejme, musia platiť pre všetkých členov rodiny rovnako. Ak meníme pravidlá, dieťa je zneistené, nerozumie tomu, že niečo raz môže a raz nemôže. Dieťa by malo vedieť, čo bude nasledovať, ak pravidlá poruší, teda aké následky jeho správanie bude mať. Napríklad, „Ak sa nenaučíš do školy, nemôžeš sa ísť hrať na počítači“ alebo „Ak dnes prídeš z vonku o pol hodinu neskôr, zajtra musíš prísť o pol hodinu skôr“, a pod.

 

5. Každý rodič stojí pred neľahkou úlohou – vychovať svoje dieťa dobre a poriadne ho pripraviť na život. Ako ho ale pripraviť pre dnešný „zlý“ svet?

Dnešný svet je pre deti často „zlý“ predovšetkým tým, ako fungujú rodiny. Každé druhé manželstvo sa rozpadá, pre dieťa to znamená stratu istoty, často aj stratu jedného z rodičov. Rodičia po rozvode spolu nezriedka „bojujú“, robia si prieky, trestajú sa navzájom aj prostredníctvom dieťaťa. Dieťa je vystavené tlakom a nárokom, ktoré vie len ťažko zvládnuť. Následne vznikajú druhé rodiny, kde sú deti „moje, tvoje, naše“. Dieťa je vystavené viacerým výchovným vplyvom, často protichodným a musí sa naučiť na to adaptovať, čo je veľmi zaťažujúce. Ak zostáva s deťmi jeden rodič, často má problém s finančným zabezpečením rodiny, musí veľa pracovať, má na deti málo času.

Aj mnohé z úplných rodín musia fungovať tak, že jeden z rodičov pracuje v zahraničí, či chodí na týždňovky, domov chodieva sporadicky alebo len cez víkendy. Toto zasa kladie vysoké nároky na rodiča, ktorý s deťmi zostáva, musí sám riešiť bežné každodenné problémy, narúša sa každodenný režim. Často v takom prípade „zaskakujú“ starí rodičia.

V prípade nemanželských detí, rozvodov a aj niekoľkonásobných nových partnerských vzťahov je najdôležitejšie to, že sa o predchádzajúcich partneroch a rodičoch detí nehovorí v dobrom, rodičia sa nezmieňujú o tom, že sa mali na začiatku radi, že dieťa bolo očakávané, chcené, ale naopak, zväčša sa spomína to negatívne. To spôsobuje, že u dieťaťa sa nebuduje pozitívna identita.

 

6. Nech je výchova dieťaťa akokoľvek ťažká, je najmä krásna. Pretože deti sú krásne, sú dokonalé, majú nefalšovanú radosť zo života, majú to, na čo sme my dospelí už dávno zabudli. Čo sa od nich môžeme naučiť?

Deti sú veľmi spontánne a hravé. Nám dospelým mnohokrát táto spontánnosť chýba. Zabudli sme tešiť sa z bežných maličkostí, sme ponorení v práci a povinnostiach, zabudli sme smiať sa, žartovať. Berieme život príliš vážne, sme zdržanliví. Malé deti sú úprimné, nemajú sklony k manipuláciám ani k „diplomatickým“ odpovediam. Keď sa k takémuto spôsobu prežívania a správania vrátime, môže to náš život urobiť bohatším a radostnejším.